Prvotná Cirkev

Na Turíce sa kázaním apoštolov začalo šírenie evanjelia. Apoštoli dostali od Ježiša výslovný príkaz: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium každému stvoreniu!“. Ako v nich rástlo toto vedomie, sa dozvedáme zo Skutkov apoštolov napísaných sv. Lukášom v r. 60-70. Svedectvo apoštolov o Kristovom zmŕtvychvstaní sa po zoslaní Ducha Svätého zameriavalo najprv na príslušníkov vlastného národa. Chceli tak priviesť všetkých Izraelitov k uznaniu Ježiša ako Mesiáša. Tí, ktorí tak učinili, sa prestali zúčastňovať oficiálnych obetí v chráme. Mali vlastnú bohoslužbu – lámanie chleba, ktorá sa konala v prvý deň po sobote. Ďalším znakom bolo, že sa zriekali súkromného vlastníctva pre spoločné dobro. Vytvorili tak spoločenstvo, ktoré nazvali Cirkev.

Otvorená pre všetkých
Je zaujímavé, že do styku s kresťanstvom sa hneď dostávajú zástupcovia všetkých troch zložiek obyvateľstva Rímskej ríše: Orientálci (komorník etiópskej kráľovnej; Sk 8, 27-40), Rimania (pohanský stotník Kornélius s rodinou; Sk 10, 1-43) a Gréci (v Antiochii; Sk 11, 19-26). Ba pozoruhodný je aj neskorší údaj, že stúpencami novej viery boli „osoby každého postavenia“. Jeden z vtedajších cirkevných otcov – Tertulián na sklonku 2. stor. povedal: „Sme iba včerajší, a napĺňame už celý svet a všetko vaše: mestá, ostrovy, pevnosti, úrady, zhromaždenia, tábory, ba samotný palác, senát, fórum. Nechali sme vám iba vaše chrámy.“ Na čele Cirkvi bol zbor apoštolov, ktorý mal najvyššiu hlavu v Petrovi podľa slov Zmŕtvychvstalého: „Pas moje ovce!“ Po krátkom spravovaní antiochijskej obce Peter prichádza do Ríma, čo potvrdzujú aj archeologické vykopávky (napr. hrob v Bazilike sv. Petra). Takto Rím nadobúda zvláštne postavenie medzi cirkevnými obcami a stáva sa „strediskom pravej viery“. Sv. biskup Irenej prízvukuje, že „rímska Cirkev má osobitné postavenie, a preto každá cirkev sa jej musí podriadiť.“ V Západorímskej ríši bolo okolo r. 100 len asi niekoľko tisíc kresťanov, vo Východorímskej bol počet veriacich v Krista niekoľkonásobne väčší. Rímska ríša mala v tom čase približne 70 miliónov obyvateľov.

Obdobie prenasledovania
Kresťanstvo sa najskôr chápe ako sekta židovského náboženstva. Jeho stúpenci žili až do r. 249 v akej takej slobode, hoci aj v tomto čase ich bolo veľké množstvo za svoje presvedčenie prenasledovaných a popravených. Koncom r. 249 si však cisár Décius od všetkých v ríši vynútil uctievanie rímskych bohov a uznanie cisárskeho kultu, ktorému sa pripisovala sila udržujúca ríšu.

Už spomínaný Tertulián sa k tomu vyjadril: „Cisára nevolám Bohom, lebo neviem luhať, a preto, že sa mu nechcem posmievať. Veď on sám by nerád počul, keby ho volali Bohom. Keď sa cisár ukloní pred božstvom ako človek, tým môže len získať…“. Nasledovatelia Krista sa preto pokladajú za vlastizradcov a nariadenia Diokleciána r. 303 a 304 tzv. krvavými ediktami smerujú k ich vyničeniu. Utekajúci kresťania sa neobmedzovali iba na to, aby v neznámom prostredí zostávali verní svojmu vyznaniu, ale usilovali sa získať aj iných pre Božie kráľovstvo. To dokumentuje opäť sv. Lukáš: „Tí, čo sa rozpŕchli pred súžením, ktoré nastalo za Štefana, došli až do Fenície, na Cyprus a do Antiochie, ale nikomu neohlasovali slovo, iba Židom. No niektorí z nich boli Cyperčania a Cyrénčania. A keď prišli do Antiochie, hovorili aj Helenistom a zvestovali im Pána Ježiša.“

Bohoslužby pod zemou
Najvýraznejšími pamiatkami obdobia prenasledovania kresťanov v Ríme sú katakomby, kde sa veriaci ukrývali počas modlitebných stretnutí. Takto vo veľkej miere nahrádzali chrámy. Ich názov vznikol z označenia miesta Catacumbas pri známej ceste Via Apia, kde vďaka ťažbe tufu potrebného na stavbu mestských hradieb, vytvorili niekoľko jaskýň. Vznikol tu cintorín, dnes známy pod názvom Katakomby sv. Šebastiána. Neskoršie sa tento názov rozšíril na všetky podzemné cintoríny kresťanov nielen v Ríme, ale aj v Neapole a Syrakúzach. Ide o desiatky kilometrov podzemných chodieb, ktoré nie sú dosiaľ preskúmané. Kresťania označovali miesta pochovania ako miesta spánku, kým nekresťania výrazom nekropolis – miesto mŕtvych.
Aj keď sa bohoslužby a vysluhovanie sviatostí konalo v súkromných domoch, predsa do katakomb prichádzali veriaci uctiť si eucharistickou obetou mučeníka, ktorý sa smrťou narodil pre nebo. Význam a dôležitosť katakomb charakterizujú slová istého archeológa: „Katakomby možno považovať za kolísku kresťanstva a archív prvotnej Cirkvi. Maľby sochy a nápisy nám poskytujú cenný materiál, ktorý vykresľuje život prvých kresťanov a dejiny prenasledovaní, ktoré pretrpeli.“

Prisciline katakomby
Nachádzajú sa pod domom kresťanského senátora a tento pozemok venovala v 2. stor. prvotnej cirkvi Priscila. Jej meno môžeme čítať na nápise jedného z hrobov, z ktorého možno usudzovať, že bola pravdepodobne dcérou konzula, ktorý bol v 1. stor. ako kresťan popravený. Vyčítali mu, že s ostatnými kresťanmi chceli zaviesť „novoty“. Táto obžaloba sa rovnala obvineniu z ateizmu voči rímskemu náboženskému panteónu, alebo z neprijateľných „židovských zvykov,“ ktoré sa v tejto dobe dávali do súvislosti s kresťanmi.

Cisár Domicián vtedy odsúdil na smrť mnoho vyšších cisárskych úradníkov. V Gréckej kaplnke, najvýznamnejšej časti katakomb, je zobrazená scéna označovaná ako „lámanie chleba“, jedno z najstarších zobrazení Eucharistie. Na obraze je jedna žena a šiesti muži stoja okolo stola, jeden z nich sedí na jeho konci a práve láme chlieb. Takisto vo vstupnom priestore katakomb sa nachádza aj najstarší obraz Matky Božej v dejinách kresťanstva. Pochádza z prvej polovice 2. stor. a zobrazuje Máriu ako láskyplnú matku s dieťaťom Ježišom.
Počas celého stredoveku boli Prisciline katakomby popri hlavných chrámoch Ríma a pápežskej krypte v Kalixtových katakombách jednou z najnavštevovanejších svätýň. Odvšadiaľ prichádzali pútnici len preto, aby sa modlili pri hrobe tých, ktorí svojou vlastnou krvou potvrdili svoju oddanosť Kristovej viere.

Cirkev
Označenie cirkvi – eklézia (z gréckeho ek-kalein = volať von) znamená „zvolanie“. V nej Boh „zvoláva“ svoj ľud zo všetkých končín zeme. Termín Kyriaké, od ktorého sú odvodené church, Kirche, Cirkev označuje „tú, čo patrí Pánovi“. V kresťanskej terminológii slovo „cirkev“ označuje liturgické zhromaždenie, ale aj miestne spoločenstvo, či všeobecné spoločenstvo veriacich. Cirkev je ľud, ktorý Boh zhromažďuje po celom svete. Jestvuje v miestnych spoločenstvách, kde sa realizuje ako liturgické zhromaždenie, najmä eucharistické. Žije z Božieho slova a z Kristovho tela a tak sa aj ona stáva Kristovým Telom. Pomenovanie katolícka sa po prvýkrát nachádza na začiatku 2. stor. v listoch sv. Ignáca Antiochijského.