„Quintus Fabius, ty si kresťan! Nenašiel si odvahu priznať sa, si degradovaný! Ty by si bol schopný zradiť aj Rím, lebo si bol schopný zradiť svojho Pána. Julius Naso, aj ty budeš schopný zradiť Rím, lebo si bol schopný zradiť svojho Boha. Si degradovaný! Marcus Fulvius, ty tiež si schopný zradiť Rím, ako si teraz zradil Boha. Degradujem ťa!“ Takto postupne vylúčil z armády zradcov viery a vyhlásil, že kresťanským dôstojníkom a vojakom dôveruje, lebo ostali verní svojmu presvedčeniu.

Sila osobnosti
Aj keď sa Konštantínovi dostalo slabého vzdelania, veľmi rýchlo sa stal vynikajúcim vojakom a dôstojníkom, čo vzbudilo o jeho osobu záujem samého cisára Diokleciána, ktorý roku 305 abdikoval. Cisárom sa stal Konštantínov otec. Ten však po roku zomrel a vojaci vyhlásili za jeho nástupcu v najvyššej hodnosti Konštantína. Z chaosu okolo spolupanovníkov v občianskej vojne vzišiel víťazne Konštantín, keď rozhodujúca bitka proti poslednému spoluvládcovi sa odohrala 26. októbra 312. Biskup Euzébius napísal, čo sa odohralo pred bitkou: „Konštantín videl náhle na nebi horiaci kríž, na ktorom boli napísané slová: en tútoi níka – v tomto znamení zvíťazíš!“. A aj zvíťazil. Začala sa nová, kresťanská epocha Ríma, Európy i sveta. Počas slávnostného vstupu do Ríma, ľahko zdvihnutou pravicou ďakoval obyvateľom za privítanie gestom požehnania, ktoré naznačovala aj jeho obrovská socha vykopaná z ruín. Osobne ho trápil už len jeho pôvod a viera v osud, ktorý ho predurčoval. Aj keď bol silnou osobnosťou, predsa ho ťažilo vedomie, z akých pomerov pochádzala jeho matka.

Milánsky edikt
Keď sa Konštantín stal cisárom západnej časti ríše, na východe vládol Licínius. Obaja začali hľadať spoločné zásady, a tak sa v roku 313 stretli v Miláne, kde spoločne podpísali slávny Milánsky edikt, ktorým bola potvrdená náboženská tolerancia, kresťanom bol vrátený zhabaný majetok a Kristovo učenie bolo uznané ako náboženstvo. Na základe toho Konštantín uskutočnil aj premenu ríše z pohanskej na kresťanskú. O kresťanstve povedal, že je „najzákonnejším a najsvätejším“ náboženstvom. Okrem iného daroval rímskemu biskupovi Lateránsky palác s bazilikou. Neskoršie dal postaviť baziliky nad hrobmi apoštolov Petra a Pavla v Ríme ako aj na iných miestach (Konštantinopol, Antiochia, Jeruzalem). Keď sa stal Konštantín vládcom celej ríše, dospel k názoru, že z vojenského hľadiska Rím ako hlavné mesto nevyhovuje. Ideálnym miestom bolo rozpadnuté grécke mesto Byzancion.