Cirkev za čias cisára Konštantína

V roku 1489 objavili robotníci pod ruinami na rímskom námestí Forum Romanum väčší počet úlomkov z obrovskej sochy. Najnápadnejším bola časť ruky dlhej vyše dvoch metrov s pozoruhodne usporiadanými prstami.

Palec, ukazovák a prostredník boli natiahnuté jeden vedľa druhého, zvyšné dva sa ohýbali proti dlani. Nikto sa netrápil skúmaním významu tohto gesta, ktoré malo toto držanie prstov vyjadrovať. Preto aj ruku umiestnili chybne, totiž natiahnutú do výšky ako pri prísahe. Dnes sa už vie, že táto pravá ruka sochy bola umiestnená vodorovne do strany a naznačovala žehnanie sveta a ľudí. Ako sa neskoršie zistilo žehnajúca ruka bola súčasťou obrovskej sochy cisára Konštantína Veľkého, z ktorej sa zachovala aj skoro tri metre vysoká a deväť ton vážiaca hlava.

Neľahká situácia
Konštantín bol synom Constancia Chlora, vysokého hodnostára a Heleny, dcéry krčmára. Neskôr bol Constancius preložený do Anglicka a povýšený do hodnosti spoluvládcu cisára Diokleciána. Na jeho príkaz sa musel rozlúčiť s Helenou a vziať si za ženu Teodoru, dcéru ďalšieho spoluvládcu. Helena však zostala na dvore a venovala sa výchove mladého Konštantína. Aj keď nemala žiadne oficiálne postavenie, predsa mohla odovzdať svoje materinské city, dôsledkom čoho bol Konštantínov silný vzťah k matke. Jeho otec oplýval citom miernosti a milosrdenstva, ktorý sa prejavil zvlášť pri Diokleciánovom nemilosrdnom prenasledovaní kresťanov. Ten svojimi ediktmi zakázal akékoľvek zhromaždenia kresťanov na bohoslužbách, zničil všetky ich kultové miesta a bohoslužobné knihy. Krutému desaťročnému prenasledovaniu padlo za obeť vyše 3000 kresťanov. Constancius ako cisársky spoluvládca prejavil voči kresťanom znášanlivosť, ktorá odporovala politike Diokleciána. Pre túto zhovievavosť ho možno povzbudila práve Teodora, ktorá sama bola kresťankou.

Skúška oddanosti
Do toho obdobia zapadá zaujímavá udalosť. Constancius ako veliteľ rímskych vojsk, chcel sa presvedčiť o spoľahlivosti svojich dôstojníkov a legionárov. Dal si ich nastúpiť a zavelil: „Kto je kresťan, nech predstúpi!“ Z radu vystúpila časť legionárov i dôstojníkov. Bol to prejav odvahy, lebo všetci mali pred očami krvavé prenasledovanie. O chvíľu Constancius povel zopakoval. Ďalší urobili krok dopredu. V tábore nastalo hrobové ticho. Každý s napätím čakal, čo tento prísny, ale spravodlivý veliteľ urobí. Po malej chvíli Constancius rozvinul papyrus so zoznamom kresťanov a začal čítať mená od najvyššej hodnosti.

„Quintus Fabius, ty si kresťan! Nenašiel si odvahu priznať sa, si degradovaný! Ty by si bol schopný zradiť aj Rím, lebo si bol schopný zradiť svojho Pána. Julius Naso, aj ty budeš schopný zradiť Rím, lebo si bol schopný zradiť svojho Boha. Si degradovaný! Marcus Fulvius, ty tiež si schopný zradiť Rím, ako si teraz zradil Boha. Degradujem ťa!“ Takto postupne vylúčil z armády zradcov viery a vyhlásil, že kresťanským dôstojníkom a vojakom dôveruje, lebo ostali verní svojmu presvedčeniu.

Sila osobnosti
Aj keď sa Konštantínovi dostalo slabého vzdelania, veľmi rýchlo sa stal vynikajúcim vojakom a dôstojníkom, čo vzbudilo o jeho osobu záujem samého cisára Diokleciána, ktorý roku 305 abdikoval. Cisárom sa stal Konštantínov otec. Ten však po roku zomrel a vojaci vyhlásili za jeho nástupcu v najvyššej hodnosti Konštantína. Z chaosu okolo spolupanovníkov v občianskej vojne vzišiel víťazne Konštantín, keď rozhodujúca bitka proti poslednému spoluvládcovi sa odohrala 26. októbra 312. Biskup Euzébius napísal, čo sa odohralo pred bitkou: „Konštantín videl náhle na nebi horiaci kríž, na ktorom boli napísané slová: en tútoi níka – v tomto znamení zvíťazíš!“. A aj zvíťazil. Začala sa nová, kresťanská epocha Ríma, Európy i sveta. Počas slávnostného vstupu do Ríma, ľahko zdvihnutou pravicou ďakoval obyvateľom za privítanie gestom požehnania, ktoré naznačovala aj jeho obrovská socha vykopaná z ruín. Osobne ho trápil už len jeho pôvod a viera v osud, ktorý ho predurčoval. Aj keď bol silnou osobnosťou, predsa ho ťažilo vedomie, z akých pomerov pochádzala jeho matka.

Milánsky edikt
Keď sa Konštantín stal cisárom západnej časti ríše, na východe vládol Licínius. Obaja začali hľadať spoločné zásady, a tak sa v roku 313 stretli v Miláne, kde spoločne podpísali slávny Milánsky edikt, ktorým bola potvrdená náboženská tolerancia, kresťanom bol vrátený zhabaný majetok a Kristovo učenie bolo uznané ako náboženstvo. Na základe toho Konštantín uskutočnil aj premenu ríše z pohanskej na kresťanskú. O kresťanstve povedal, že je „najzákonnejším a najsvätejším“ náboženstvom. Okrem iného daroval rímskemu biskupovi Lateránsky palác s bazilikou. Neskoršie dal postaviť baziliky nad hrobmi apoštolov Petra a Pavla v Ríme ako aj na iných miestach (Konštantinopol, Antiochia, Jeruzalem). Keď sa stal Konštantín vládcom celej ríše, dospel k názoru, že z vojenského hľadiska Rím ako hlavné mesto nevyhovuje. Ideálnym miestom bolo rozpadnuté grécke mesto Byzancion.

Tu bola roku 324 založená nová metropola ríše Konštantínopol, ktorý sa stal zároveň prvým kresťanským mestom.

Posvätné poslanie
Keď sa začali šíriť bludy, zvolal Konštantín vedomí si svojho poslania roku 325 cirkevný koncil do Niceji, na ktorom sa zúčastnilo 318 biskupov. Tí, ako jeden z nich informuje, „boli doprevádzaní mohutným prúdom nižšieho duchovenstva“. Vo svojej reči vyhlásil, že od účastníkov žiada len to, čo sami kážu svojim veriacim: dobrú vôľu, jednotu a pokoj.
Konštantín, pokiaľ bol cisárom, nedal sa vzhľadom na pohanov pokrstiť. Až tri dni pred svojou smrťou odložil purpur a ako obyčajný človek roztrasený smrteľnou horúčkou vstúpil do krstiteľnice. Poďakoval ministrom, dôstojníkom a biskupom za ich vernosť a zomrel ako kresťan roku 337. Pravoslávna Cirkev ho uctieva ako svätca.

Cirkev na pulze doby
Mnohí si kladú otázku, či bolo správne, že Cirkev vstúpila do tesného zväzku so štátom. Biskup Euzébius, Konštantínov dvorný historik, posudzoval pokresťančenie štátu s vďačnosťou a radosťou. Iní sa ale obávali sekularizovania (zosvetštenia) Cirkvi. Ak máme uspokojivo odpovedať na rozličné námietky ohľadom cesty Kristovej Cirkvi po roku 313, treba si uvedomiť, že Cirkev je pokračovaním Ježišovho života a naplnenie jeho vykupiteľského diela pre ľudí všetkých dôb, národov a kultúr. Nežije oddelene od času, ale doň vstupuje, má ruku na „pulze doby“. Nerobí to ale tak, že by sa stotožňovala s určitou dobou a s jej prejavmi. Ani sa nemôže vzdať za žiadnych okolností – ako na začiatku kresťanstva, tak v čase prenasledovania či konštantínovskej slobody. Cirkev si má v každom čase zachovať správny stred medzi útekom pred svetom a príklonom k nemu.