Za múrmi najmenšieho štátu – Vatikánu sa nachádza pápežský a vládny palác, záhrady, múzeá a námestie spolu s bazilikou sv. Petra. Rozloha územia (44 ha) svedčí o tom, že Cirkvi v dnešnej dobe stačí málo a pritom vôbec nestráca na svojej účinnosti. V minulosti však pápežov moc mnohokrát zvádzala k vydržiavaniu dvora, ktorý bol v protiklade s duchom evanjelia.

Cisár Konštantín Veľký Milánskym ediktom v r. 313 uchránil Cirkev pred prenasledovaním, ba v r. 381 bolo kresťanstvo vyhlásené za štátne náboženstvo. O sto rokov neskôr sv. Hieronym posudzoval túto situáciu skôr negatívne: „Predtým Cirkev rástla, skrze prenasledovanie bola korunovaná mučeníctvom, keď však vládli kresťanskí cisári, zväčšila sa jej moc a bohatstvo, ale zmenšili sa cnosti.“ Konštantínom bol odstránený aj tradičný politický systém a ríša bola rozdelená na prefektúry, prefektúry na diecézy a tie na provincie. Na čele prefektúry stál prefekt, nadriadený senátu, ktorý už nemal veľkú moc, diecézy boli spravované vikárom. Je zaujímavé, že Cirkev prevzala a dodnes používa terminológiu rímskej štátnej správy (diecéza, vikár a i.).

Zánik Rímskeho impéria
V r. 395 sa Rímska ríša znovu rozdelila na Západnú s centrom v Miláne a Východnú s centrom v Konštantínopole. Zatiaľ čo západorímsky cisár uznal samostatnosť Cirkvi v náboženskej oblasti, východorímski imperátori mali čoraz väčší sklon zasahovať do cirkevných záležitostí, do menovania biskupov, ako aj do vieroučných otázok. To bol prameň sporov, ktorými boli popretkávané dejiny vzťahov medzi duchovnou a politickou mocou. Napriek tomu východná časť ríše, známa ako Byzantská ríša sa udržala na tisíc rokov, kým Západorímska ríša neustále napádaná barbarskými dobyvateľmi bola r. 476 prinútená naposledy vydýchnuť. Vtedy veliteľ ostrogótskeho vojska zvrhol jej posledného cisára Romula Augusta a vznikla Ostrogótska ríša.

Hlava Cirkvi – hlava štátu
Od rozdelenia ríše až do spomínaného zániku sa v západnej časti striedali bezmocní cisári. Keď sa západorímsky cisár zriekol aj osobitného titulu „pontifex maximus – najvyšší veľkňaz“, prijali tento titul pápeži. Cisár r. 445 ediktom prisúdil pápežovi Levovi I. Veľkému primát nad všetkými cirkvami na Západe, keďže Kristus zveril Petrovi kľúče. Pápež, ako Petrov nástupca v Ríme sa dožadoval uznania primátu aj medzi všetkými patriarchami.