Petra a tým ich odovzdal Apoštolovi Božiemu a jeho zástupcovi, najsvätejšiemu pápežovi a jeho všetkým nástupcom, aby ich navždy vlastnili a mohli nimi disponovať.“

Pápežský štát
Roku 774 pápež Hadrián I. prosí kráľa Frankov, Pipinovho syna Karola Veľkého, aby mu potvrdil otcovo darovanie „a zaistil Svätej stolici na večné veky vlastníctvo jej prináležiacich miest a oblastí“. Karol splnil toto želanie, a tak územie dostalo pomenovanie Pápežský štát a pápež sa stal jeho vládcom. Jeho listiny sa datujú už nie podľa počtu rokov vlády cisára, ale podľa vlastného pontifikátu. Pápežský štát vo svojej existencii vytrval vyše tisíc rokov. S nástupom osvietenstva sa však blížil jeho koniec. Po prvý krát, keď francúzske vojská vo februári 1808 obsadili Rím a Napoleon v máji 1809 pripojil zvyšok cirkevného štátu k Francúzsku. Pius VII. použil exkomunikáciu „proti všetkým lupičom Petrovho patrimonia“, načo bol na tri roky uväznený. Po páde Napoleona r. 1815 bol opäť vytvorený, aj keď oklieštený, cirkevný štát. Vplyvom zjednocovania Talianska nastalo postupné zaberanie cirkevného štátu. Roku 1870 bol Rím vyhlásený za hlavné mesto Talianska a Pápežský štát definitívne zanikol. Vo forme mestského štátu bol obnovený Lateránskymi dohodami z roku 1929.

O pozitívnych a negatívnych dôsledkoch existencie cirkevného štátu sa v súčasnosti veľa diskutuje. Zdá sa, že stál v protiklade s ideálom chudobnej a bezmocnej Cirkvi, ktorá by získavala ľudí ohlasovaním viery v Ježiša Krista. Z hľadiska histórie treba povedať, že sa cirkevný štát nikdy nerozvinul do závažnej politickej veľkosti, ani čo do počtu obyvateľov. A svojou hospodárskou silou sa nemohol vyrovnať veľkým štátnym celkom, ktoré rozhodovali o politickej podobe vtedajšieho sveta. Vo forme mestského štátu bol Vatikán obnovený Lateránskymi dohodami z roku 1929.