Vznik pápežského štátu

Za múrmi najmenšieho štátu – Vatikánu sa nachádza pápežský a vládny palác, záhrady, múzeá a námestie spolu s bazilikou sv. Petra. Rozloha územia (44 ha) svedčí o tom, že Cirkvi v dnešnej dobe stačí málo a pritom vôbec nestráca na svojej účinnosti. V minulosti však pápežov moc mnohokrát zvádzala k vydržiavaniu dvora, ktorý bol v protiklade s duchom evanjelia.

Cisár Konštantín Veľký Milánskym ediktom v r. 313 uchránil Cirkev pred prenasledovaním, ba v r. 381 bolo kresťanstvo vyhlásené za štátne náboženstvo. O sto rokov neskôr sv. Hieronym posudzoval túto situáciu skôr negatívne: „Predtým Cirkev rástla, skrze prenasledovanie bola korunovaná mučeníctvom, keď však vládli kresťanskí cisári, zväčšila sa jej moc a bohatstvo, ale zmenšili sa cnosti.“ Konštantínom bol odstránený aj tradičný politický systém a ríša bola rozdelená na prefektúry, prefektúry na diecézy a tie na provincie. Na čele prefektúry stál prefekt, nadriadený senátu, ktorý už nemal veľkú moc, diecézy boli spravované vikárom. Je zaujímavé, že Cirkev prevzala a dodnes používa terminológiu rímskej štátnej správy (diecéza, vikár a i.).

Zánik Rímskeho impéria
V r. 395 sa Rímska ríša znovu rozdelila na Západnú s centrom v Miláne a Východnú s centrom v Konštantínopole. Zatiaľ čo západorímsky cisár uznal samostatnosť Cirkvi v náboženskej oblasti, východorímski imperátori mali čoraz väčší sklon zasahovať do cirkevných záležitostí, do menovania biskupov, ako aj do vieroučných otázok. To bol prameň sporov, ktorými boli popretkávané dejiny vzťahov medzi duchovnou a politickou mocou. Napriek tomu východná časť ríše, známa ako Byzantská ríša sa udržala na tisíc rokov, kým Západorímska ríša neustále napádaná barbarskými dobyvateľmi bola r. 476 prinútená naposledy vydýchnuť. Vtedy veliteľ ostrogótskeho vojska zvrhol jej posledného cisára Romula Augusta a vznikla Ostrogótska ríša.

Hlava Cirkvi – hlava štátu
Od rozdelenia ríše až do spomínaného zániku sa v západnej časti striedali bezmocní cisári. Keď sa západorímsky cisár zriekol aj osobitného titulu „pontifex maximus – najvyšší veľkňaz“, prijali tento titul pápeži. Cisár r. 445 ediktom prisúdil pápežovi Levovi I. Veľkému primát nad všetkými cirkvami na Západe, keďže Kristus zveril Petrovi kľúče. Pápež, ako Petrov nástupca v Ríme sa dožadoval uznania primátu aj medzi všetkými patriarchami.

Pre Rimanov sa ich biskup stal uznávanou hlavou, lebo sa staral nielen o veci cirkevné, ale chránil obyvateľov aj pred mečom nových dobyvateľov, akými boli napríklad Huni. Lev I. Veľký vyšiel r. 452 proti ich obávanému vodcovi Attilovi a podarilo sa mu tak odvrátiť nájazd na Rím. Od Vandalov si zasa vynútil sľub, že ušetria aspoň ľudí, aj keď plieneniu Ríma nemohol zabrániť. Ľud sa k pápežom obracal čoraz častejšie ako k jedinej autorite, najmä za vojenského chaosu a hladu. Pápeži tak začali plniť úlohu cisárov.

Franská ríša
Na tradíciu Rímskej ríše naväzoval ako prvý ranofeudálny štát Franská ríša, ktorá vznikla na prelome 5. a 6. storočia. Frankovia, ako prvý germánsky kmeň, tiež prijali katolícku formu kresťanstva. Ostatné kmene prijali kresťanstvo v ariánskej forme, ktorá neuznávala božstvo Ježiša Krista. Franský kráľ Chlodovik r. 498 prijal krst, čím si zaistil nielen podporu katolíckej cirkvi, ale aj Galorimanov, medzi ktorými sa usadil a východorímskeho cisára, ktorému záležalo na osude bývalého Rímskeho impéria. Biskup Gregor z Tours vidí v pokrstenom kráľovi „nového Konštantína“ a biskup Avitus z Vienne mu napísal: „Božia prozreteľnosť našla vládcu našej dobe! Keď si vybrala Vás, stali ste sa sudcom pre celý svet. Vaša viera je naším víťazstvom.“ Avitus ďalej prirovnal Chlodovika s východorímskym cisárom, čím zaradil franské kráľovstvo mimo barbarských. O tri storočia neskôr to potvrdil pápež Lev III., ktorý korunoval franského panovníka Karola Veľkého za západorímskeho cisára.

Petrovo dedičstvo
Ostrogótski dobyvatelia, ktorí sa pričinili o zánik západorímskeho cisárstva, boli r. 553 rozprášení východorímskym cisárom Justiniánom, ale ten už nevládal zadržať postupujúcich Longobardov. V r. 739 pápež Gregor III. požiadal o pomoc franského majordóma a ponúkol mu titul „ochranca Rimanov“. S jeho pomocou dohodol s Longobardmi 20-ročný mier. Neskôr však Longobardi dobili Ravennu a pochod do Ríma bol už iba otázkou času. Pápež Štefan II. znova hľadal pomoc u Frankov. Ich kráľ Pipin Krátky ho ubezpečil o pomoci a ochránil Rím pred obsadením. Štefan II. na to pomazal Pipina za kráľa, čím ho určil za nástupcu rímskych cisárov a Franskú ríšu za dedičku, kedysi slávneho rímskeho impéria. Pipin zasa pápežovi zveril svetskú správu nad Rímom s priľahlými územiami. Toto územie je známe ako tzv. „Patrimonium Petri – Petrovo dedičstvo.“ Po niekoľkých víťazstvách Pipin daroval pápežovi aj Ravennu a niektoré mestá ležiace južne od nej: „Kľúč od Ravenny a rôznych iných miest exarchátu položil spolu s kráľovskou darovacou listinou do chrámu sv.

Petra a tým ich odovzdal Apoštolovi Božiemu a jeho zástupcovi, najsvätejšiemu pápežovi a jeho všetkým nástupcom, aby ich navždy vlastnili a mohli nimi disponovať.“

Pápežský štát
Roku 774 pápež Hadrián I. prosí kráľa Frankov, Pipinovho syna Karola Veľkého, aby mu potvrdil otcovo darovanie „a zaistil Svätej stolici na večné veky vlastníctvo jej prináležiacich miest a oblastí“. Karol splnil toto želanie, a tak územie dostalo pomenovanie Pápežský štát a pápež sa stal jeho vládcom. Jeho listiny sa datujú už nie podľa počtu rokov vlády cisára, ale podľa vlastného pontifikátu. Pápežský štát vo svojej existencii vytrval vyše tisíc rokov. S nástupom osvietenstva sa však blížil jeho koniec. Po prvý krát, keď francúzske vojská vo februári 1808 obsadili Rím a Napoleon v máji 1809 pripojil zvyšok cirkevného štátu k Francúzsku. Pius VII. použil exkomunikáciu „proti všetkým lupičom Petrovho patrimonia“, načo bol na tri roky uväznený. Po páde Napoleona r. 1815 bol opäť vytvorený, aj keď oklieštený, cirkevný štát. Vplyvom zjednocovania Talianska nastalo postupné zaberanie cirkevného štátu. Roku 1870 bol Rím vyhlásený za hlavné mesto Talianska a Pápežský štát definitívne zanikol. Vo forme mestského štátu bol obnovený Lateránskymi dohodami z roku 1929.

O pozitívnych a negatívnych dôsledkoch existencie cirkevného štátu sa v súčasnosti veľa diskutuje. Zdá sa, že stál v protiklade s ideálom chudobnej a bezmocnej Cirkvi, ktorá by získavala ľudí ohlasovaním viery v Ježiša Krista. Z hľadiska histórie treba povedať, že sa cirkevný štát nikdy nerozvinul do závažnej politickej veľkosti, ani čo do počtu obyvateľov. A svojou hospodárskou silou sa nemohol vyrovnať veľkým štátnym celkom, ktoré rozhodovali o politickej podobe vtedajšieho sveta. Vo forme mestského štátu bol Vatikán obnovený Lateránskymi dohodami z roku 1929.