Táto myšlienka sa dala veľmi ľahko spojiť s kresťanským pojmom Boha a pochopiť vieru a rozum ako jednotu. Vyjadruje to aj výrok Anzelma z Canterbury, otca scholastiky (scholastika – filozofický smer, ktorý spájal kresťanskú vierouku s aristotelovskou filozofiou): „Verím, aby som porozumel.“

Islam a kresťanstvo
Islam sa pri kresťanstve sústreďoval iba na teologické a inštitucionálne problémy a zabúdal na etické hodnoty kresťanstva. V praktickom súžití aspoň v začiatkoch kresťanské obce toleroval, no v drvivej väčšine sa kresťania podobne ako židia, stali druhoradými občanmi s obmedzeniami a vlastnou samosprávou. Nesmeli medzi moslimami hlásať svoju vieru, ich svedectvo pred súdom v prípade sporu s moslimom neplatilo, nesmeli sa ženiť s moslimkami, kým moslimovia sa s kresťankami mohli.
Kresťanská polemika sa vyostrila najmä vtedy, keď postup Turkov na Balkáne a v Stredomorí začal ohrozovať Európu. Korán bol vyhlásený za Mohamedom sfalšovanú Bibliu. Na islame najviac prekážalo mnohoženstvo. Až porážka Turkov pri Viedni v roku 1683 znamená zvrat. Vychádzajú nielen prvé objektívne preklady Koránu, ale i práce, ktoré sa usilujú o vedecký výskum tohto náboženstva. V 20. storočí aj kresťanské cirkvi deklarujú tolerantný vzťah k islamu, osobitne II. vatikánsky koncil.
Nemecký filozof Lessing napísal podobenstvo o Múdrom Nathanovi, kde rozpráva príbeh o prsteni so zázračnou mocou, ktorý sa stratil medzi dvoma podobnými bratmi. Iba každodenný život mohol dokázať, ktorý z bratov ho vlastnil. To, podľa Lessinga, platilo aj pre judaizmus, kresťanstvo a islam. Spoločné korene týchto troch náboženstiev viedli namiesto k porozumeniu, k rozporu. Pokiaľ však tento myšlienkový rozpor neprerastie do násilia, môže priniesť užitočné plody. Vo vzťahu arabskej a stredovekej kresťanskej kultúry sa to už stalo….