Potom šťastní a plačúc od radosti, šli si uctiť hrob nášho Spasiteľa a splniť si voči nemu svoju povinnosť poďakovania…“ Táto správa, ktorá pochádza od neznámeho križiaka svedčí o protikladoch v ľudskom srdci: rytieri, ktorí kľačia pri Pánovom hrobe, sú niekoľko hodín predtým a potom znovu posadnutí koristníckou vášňou a túžbou zabíjať.

Moslimská svätá vojna
Ukrutné správanie sa stalo pre križiakov charakteristické a výrazne poznačilo ďalšie vzťahy s obyvateľmi dobytých území a neskôr sa stalo jednou z príčin vyhlásenia džihádu, teda moslimskej svätej vojny. Arabskí kronikári tej doby opakovane vyzývali k odvete: „Synovia Islamu! Čakajú vás boje, v ktorých sa budú hlavy váľať pod nohami." Križiacke výpravy Arabi dodnes považujú za akt nespravodlivého násilia zo strany Západu.
Európa prijala s nadšením správu, že Pánov hrob je v rukách kresťanov, a prebudila záujem o ďalšie ťaženia s cieľom získať bohatú korisť. V r. 1100 sa utvorili tri pomocné výpravy, samostatne postupujúce na Východ. Prvá výprava, ako jediná úspešná, podnietila založenie kresťanského Jeruzalemského kráľovstva. Gottfried, lotrinský vojvoda a statočný šľachtic, sa stal jeruzalemským kráľom a dostal titul „ochranca Božieho hrobu“, pretože „nechcel nosiť zlatú korunu tam, kde Spasiteľ nosil tŕňovú.“
Turci však neustále podnikali vojenské výboje a Jeruzalemské kráľovstvo sa zmietalo v nebezpečenstve. Sultán Saladin r. 1183 vtrhol na územie Palestíny a Jeruzalem dobyl. Až do konca 13. stor. sa Západ snažil stále novými útokmi vytvoriť trvalé spojenie s Palestínou, kolískou svojej viery. Dejiny však išli svojou vlastnou cestou mimo plánov zbožných pápežov a geniálnych panovníkov. V r. 1291 opustili Palestínu poslední križiaci.

Rytierske rády, ktoré vznikli počas križiackych výprav:
Johaniti – pomenovali ich podľa rádovej nemocnice sv. Jána Krstiteľa v Jeruzaleme. Najprv sa venovali starostlivosti o chorých pútnikov, neskoršie prebrali aj vojenské úlohy. Od r. 1291 sídlili na Cypre, Rodose a neskoršie na Malte, podľa čoho dostali nové pomenovanie Maltézski rytieri.
Templári – meno dostali od ich sídla v Jeruzaleme na mieste bývalého Šalamúnovho chrámu (templu). Hlavným poslaním rádu bola ochrana pútnikov a posvätných miest. Pápež Klement V. ich rád na koncile vo Vienne r. 1311 zrušil a mnohí členovia rádu spolu s veľmajstrom boli po vymyslených obvineniach odsúdení na smrť.
Rád nemeckých rytierov – vznikol z bratstva ošetrovateľov chorých a ranených pútnikov nemeckej národnosti. Neskoršie rytieri prešli do Pruska, kde budovali opevnené mestá a hrady a zavádzali prísny vojenský poriadok. Súčasne osídľovali územia nemeckými kolonistami a šírili kresťanstvo v pobaltských krajoch.
Bratstvo sv. Lazára – toto spoločenstvo sa venovalo výhradne ošetrovaniu malomocných. V prvých sto rokoch ich existencie bol zvolený za predstaveného vždy malomocný. Pápež Inocent IV. r. 1253 im tento predpis zmenil.

Namiesto križiakov misionári
Celkovo sa uskutočnilo sedem križiackych výprav. Niektoré boli zneužité.