Križiacke výpravy

Rozdelenie sveta
V tomto období sa svet rozdelil na tri celky, ktoré boli odlišné predovšetkým vierou: Islamský východ, Byzancia a Kresťanský západ.
Islamský východ tvorili arabi, ktorý boli ochotný šíriť vieru v Mohameda i mečom. Islam bol rozšírený na arabskom polostrove, v Egypte, Sýrii, Španielsku a Portugalsku, Perzii a niektorých častiech Ázie. Všetky tieto krajiny tvorili celok – Arabský kalifát. V 10. st. Prijali kalifát aj Turci. Spolu tak vytvorili ohromný, nedobytný celok. Turci ako susedia Byzntskej ríše s ňou mali rôzne konflikty až nakoniec v r. 1071 Byzantská ríša utrpela porážku.
Byzantská ríša sa rozprestierala na území Balkánskeho polostrova, Grécka, Kréty a Cypru. Za čias kráľa Bazialea II. Byzantínci napádajú Bulharsko (v týchto bojoch sa vyznamenal rytier Belisarius Bulharobijca). Bazantský ríša sa rozmáhala aj vďaka obchodu. Hlavné mesto Konštantínopol bolo hlavnou obchodnou križovatkou. Vďaka nevýhodnej polohe (voči moslimskému svetu) mal cisár Alexios I. vážny dôvod k obavám.
Na západ po ochabnutí migrácie nastal poľnohospodársky rozkvet. Prevládalo tu naturálne hospodárstvo, využívalo as najmä drevo (kameňom sa šetrilo). Západ obchodoval najmä s Byzanciou odkiaľ sa privážal vzácny tovar, prepychové látky. Moc držali feudály a naopak upadal vplyv centrálneho panovníka). Na západe sa vytvorila vrstva rytierov, ktorí predstavovali vysoko profesionálnych vojakov.
Príčiny 1. križiackej výpravy
Palestína a Jeruzalem držali už dlhší čas v rukách moslimovia. Vďaka Karolovi Veľkému bol sprístupnený pútnikom a veriacim. Situácia sa však onedlho zmenila. Kalif Al-Hákim označi kesťanov za nepriateľov a zamedzil im prístup ku Kristovmu hrobu.
Medzi tým sa neustále odohrávali výboje Turkov do Byzancie. Keď prišla z Byznacie alarmujúca správa, katolícky svet videl možnosť pomôcť Byzancii a zároveň podrobiť si jej cirkev (a zaručiť si tak pápežskú svetovládu).
Na západe bola rozšírená kriminalita a takouto výpravou by sa podstatne znížila (keďže väčšinu „lúpežníkov“ žijúcich v chudobe hnala túžba po blahobyte).
1. križiacka výprava (1096 – 1099)
Pápež Urban II. Vyhlásil križiacku výpravu proti neveriacim na východe za (pôvodným) účelom dobyť Svätú zem. Pod týmto pozlátkom sa však schovávali mnohé iné politické ciele. Hlavou križiackej výpravy sa mal stať biskup Adhémar z Le Puy. Raimond z Toulouse sa stal pápežovým poradcom a viedol križiakov z južného Francúzska.

Flámskym a dolnonitriankym rytierom velil Godefroi z Bouillonu. Sicílsky Normani pochodovali pod zástavou Bohemuda a Tankreda a k výprave sa pripojil aj brat kráľa Filipa II. Hugo z Vermandois. Motiváciou pre chudobu bolo odpustenie pozemských hriechov.
Peter Pustovník, fanatický mních hlásajúci vieru medzi prostým ľudom a vyzývajúci poddaných, aby sa pridali k výprave získal obrovské masy chudobných sedliakov, ktorý sa bez ohľadu na to, či vôbec vedia kde Jeruzalem leží vybrali do Svätej zeme. Na Byzantsko-uhorskej hranici nastali problémy s inštrukciami a hladní roľníci sa vybrali rabovať južné Uhorsko. Nakoniec ich však byzantský cisár Alexios I. usmernil a po prekročení úžiny Bospor sa dostali pred prvé turecké mesto Nikája. Po krátkom obliehaní sa mesto vzdalo.
Skutočné rytierske križiacke vojská prišli až v auguste 1096. k prvému významnému mestu, Antiochii, prišli 20. októbra 1097. Obyvateľmi boli prevažne arménsky kresťania a sýrski jakobiti (aj napriek tomu mesto patrilo moslimom). Po dlhom a úmornom obliehaní sa Bohemudovi podarilo dobyť Antiochiu. Zaujímavé bolo nekresťanské správanie kresťanov, ktorí pochovávaných moslimov vyhrabávali a okrádali im šperky. Z nečakaného víťazstva sa však dlho neradovali. Čakal ich stret s mohutnou armádou seldžuckého veliteľa Körbhuga. Nízku morálku križiakov však pozdvihol (dodnes pochybný) nález kopije, ktorou bol pravdepodobne prebodnutý Ježiš Kristus. Turecký veliteľ dovolil armáde nastúpiť si pred brány mesta a zaujať bojové formácie. Z presvedčenia o víťazstve ho križiaci okamžite vyviedli. Po dlhých bojoch Körbugha začali opúšťať spojenci až napokon križiaci mohutnou ofenzívou rozbili turecké vojsko. Medzitým sa Balduin diplomatickou cestou zmocnil tureckej Edessy a vyhlásil sa za grófa. Porušil tým zmluvu s Byzanciou, ktorá pôvodne mala dostať Edessu pod svoju vládu. Balduin sa tak stal zakladateľom prvého latinského štátu na východe.
7. júna 1099 prišlo križiacke vojsko pod hradby Svätého mesta. Mesto však nevyzeralo, že by sa chcelo vzdať. Križiakom chýbala obliehacia technika a stroje, ktorými by prekonali mohutné hradby mesta. Na dlhé obliehanie nebol čas pretože prišla správa, že na ceste je obrovské egyptské vojsko. Križiakom pomohla náhoda, keď neďaleko kotvila loď anglických tesárov, ktorý postavili obliehacie stroje a križiaci mali otvorenú cestu. Nastalo plienenie obyvateľstva a križiaci sa brodili v krvi. Na trón posadili Godefroia, no ten len prijal titul Ochránca Božieho hrobu.

Keďže križiaci svoju úlohu splnili postupne sa vracali domov.
Pre moslimov strata Jeruzalema nemala veľký význam a vyjednávať s krvilačnými kresťanmi sa pravdepodobne nedalo.

Výsledky 1. križiackej výpravy
Ako jediná úspešná (ak nepočítame tretiu, ktorá bola z časti úspešná) výprava proti moslimom podnietila vznik štyroch latinských štátov: Jeruzalemského kráľovstva, Tripoliského grófstva, Edesského grófstva a Antiochijského kniežactva.
Upevnila sa moc Frankov v Palestíne a Sýrii. Moslimovia sa s tým nemohli zmieriť a tak Frankovia museli čeliť piatim fátimovským výpravám. Bez námornej podpory Egyptského vojska (ktoré muselo prenechať hegemóniu na mori silnejšiemu talianskemu vojsku) však moslimovia nemali šancu vážnejšie ohroziť Frankov.
3. križiacka výprava (1189 – 1192)
Sultán Saladin drtivo porazil franské vojsko Raimonda III. V bitke pri Hattine (1183) všetky latinské štáty sa ocitli prakticky bez ochrancov. Saladin po ľahkom dobytí Jeruzalema dokázal svoju veľkorysosť tým, že nechal Frankov vykúpiť sa a voľne odísť z mesta.
Takýto osud Jeruzalema si západná cirkev nepredstavovala. Začala obrovská agitácia za križiacku výpravu. Roku 1188 sa pred Reqensburgom zhromaždilo obrovské vojsko na čele s Fridrichom I. Barbarossom. Za krátko boli v Byzancii a začali prvé problémy s Turkami. V meste Seleukie pri prechode cez rieku Salef sa starý cisár utopil. Náhle prišlo vojsko o množstvo vojakov húfne sa vracajúcich domov. Zbytok vojska dorazil do Antiochie a z nej sa pustila ďalej len bezvýznamná skupinka, ktorá nezohrala žiadnu významnú úlohu.
Na jar 1189 pristál neďaleko Filip II. August a krátko po ňom aj Richard Levie Srdce. Tieto dve armády spoločne dobyli Akku. Filip sa vrátil do Európy, ale vojsko nechal v područí Richarda. Ten s celým vojskom (krytý flotilou) tiahol na Jeruzalem. 7. septembra narazil na pripravenú seldžuckú armádu. Richard použil metódu Turkom dosiaľ neznámu. Do radu nastúpené rytierske vojsko odrážalo každý nájazd anglickými lukostrelcami riedených moslimov. Zbytok Turkov sa sústredil na obranu Jeruzalema a Saladin nechal zrovnať so zemou mesto Askalon, aby ho nedostali križiaci. Postupujúci Richard sa však vzápätí po správe o postupujúcom egyptskom vojsku stiahol do Askalonu, vybudoval hradby a až po 4 mesiacoch vydal rozkaz k útoku na Jeruzalem. Pred jeho bránami sa však zastavil a na počudovanie Saladina, ktorý by len sotva svojim slabým vojskom dokázal čeliť križiackej presile (i keď vydal rozkaz zasypať všetky studne) sa križiaci stiahli a Richard uzavrel so sultánom päťročný mier.

Jeruzalem sa tak stal voľne prechodným ako moslimom tak aj kresťanom.
Ostatné výpravy
Ostatné výpravy neboli úspešné i vďaka tomu, že panovníci (alebo velitelia) výprav neplnili cieľ výpravy, vojská používali na plnenie vlastných cieľov (podmaňovali si rôzne oblasti na balkáne,...). K neúspechu prispela aj nejednotnosť medzi rímokatolíkmi – západom a gréckokatolíkmi – Byzanciou i nejednotnosť medzi západnými katolíkmi navzájom.