deň: sprievod víťazov a poroty rozhodcov do Diovho chrámu, rozdeľovanie cien, poďakovanie a slávnostné pohostenie.

Aký význam pripisovali Gréci olympijským hrám, je zrejmé z toho, že titul olympionika (t.j. olympijského víťaza, nie iba účastníka hier) hodnotili ako najväčšiu poctu, ktorú mohol muž dosiahnuť. Po celý život bol stredobodom pozornosti a úcty občanov, a ak o to stál, mohol dostať ubytovanie a stravovanie z verejných prostriedkov.
Víťaz dostal veniec z olivových listov (olivy, jako stromu podľa báje zasadenej Héraklom) a mohli postaviť sochu v rodnom meste alebo aj v Olympii. Všeobecný posvätný mier v čase hier sa volal ekecheiría, akési obdobie bez politických vyhrážok. Z gréckej požiadavky kalokagathie vyplývalo, žesa nezabúdalo na výkony ducha a umu. Na hry neprichádzali len športovci a diváci, ale schádzal sa na nich celý hellénsky svet: básnici a speváci, aby súťažili pred zhromaždeným ľudom, filozofi a politici, aby vysvetľovali a obhajovali svoje názory, maliari a sochári, aby dosiahli uznanie a našli vzory. V Olympii usporadúvali múzické súťaže na počesť deviatich múz: Olympijské slávnosti boli tak nielen najväčšou športovou slávnosťou, ale aj najväčšou politickou a kultúrnou udalosťou Grécka.

Pierre de Coubertin roku 1896 obnovil tradíciu olympijských hier a tým otvoril éru novodobých olympijských hier. Prvé sa konali v Aténach ( rok 1896). Konali sa jako letné OH, až do roku 1924. vtedy sa 1. zimné olympijské hry uskutočnili v Chamonixe.


Okrem olymijských hier patili mezi významné aj :
Hry pýthijské – usporiadavané na počesť boha Apolóna pri jeho chráme v Delfách začiatkom septembra v 3. roku každej olympiády
Hry isthmické – usporiadavané na korintskom Isthme. Podľa tradície to boli pôvodne pohrebné hry na počesť Melikerta, syna bohyne Inó, neskôr slávnostné hry na uctenie si boha Poseidóna.