Ešte v roku 1939 vlastnili mnohé európske krajiny rozsiahle koloniálne ríše. V skutočnosti sa o Afriku delili: Véľká Británia, Francúzsko, Taliansko, Belgicko, Španielsko a Portugalsko. V rokoch 1947 - 1975 však tieto kolónie navždy zmizli z mapy sveta. Dodnes existuje už len hŕstka kolónií.
Druhá svetová vojna spôsobila oslabenie euróbskych mocností a urýchlila rozpad európskych koloniálnych impérií.V Európe sa zmenila aj verejná mienka.Už sa viac nepovažovalo sa spravodlivé a praktické, aby jeden národ ovládal iný národ či už na vzdialenom kontinente, či na tom istom.
Dekolonizácia nebola ľahká ani rýchla. Vypuklo veľa ničivých vojen namiereným proti koloniálnym vládcom. Občianske vojny mali rozhodnúť, kto by mal vládnuť miesto nich. Tieto nové štáty mali veľa finančných problémov a záviseli od pomoci bohatších krajín. Jedna z prvých krajín, ktorá získala nezávislosť bola Ghana ( 1957 ). V roku 1960 17 afrických kolónií získalo nezávislosť, napr. Kongo, Senegal či Mauritánia od Francúzska, alebo Nigéria od V. Británie. Medzi poslednými krajinami v získaní nezávislosti bol Mozambik a Angola ( 1975, od Portugalska ).
Prechod k nezávislosti bol zväčša mierový, hoci v Angole, Mauritánii a v Alžírsku sa rozpútali vojny.V Angole trvala občianska vojna 20 rokov. Medzi dozvuky nezávislosti patria povstania a masakry. Jedny z najväčších masakrov boli napr. v Tanzánii či v Alžírsku. No Afrike sa vytvárali nové problémy a staršie zväčšili svoje hranice. Od roku 1957 kontinent zaznamenal rýchly rast populácie aj urbanizácie.Tlak na pôdu sa zvýšil a zapríčinil ekologické problémy, ktoré ešte prehĺbili už aj tak strašnú chudobu, najmä počas vážneho sucha. Šírili sa ničivé epidémie, ku ktorým sa od osemdesiatych rokov počíta aj AIDS. Africké štáty majú malé trhy, nedostačujúce verejné siete a obmedzené sociálne služby. Často v nich bujnie korupcia, na ktorú doplatilo aj nemálo postáv v politike. Mnohí vzdelaní ľudia radšej emigrujú. Jedna z udalostí v Afrike: Politická strana bojujúca za práva černochov, nazývaná Africký národný kongres ( ANC ), bola v Juhoafrickej republike zakázaná r. 1960. Roku 1964 doživotne uväznili jej vodcu Nelsona Mandelu. No v roku 1990 medzinárodný tlak vedie k jeho oslobodeniu a vo voľbách r. 1994 vyhrala strana ANC a Mandela sa stal prezidentom Juhoafrickej republiky.

Pri nástupe do funkcie prezidenta sa zaviazal, že krajina bude rovnako tolerantná k čiernym aj bielym a že bude žiť v miery.

Afrika sa síce vymanila spod nadvlády, ale hospodársky a spoločenský pokrok je na kontinente stále pomalý. Štáty sú naďalej slabé a zaťažené bremenom zahraničnej zadlženosti a závislosti.
Európske koloniálne panstvo sa v Afrike skončilo, no tento svetadiel zažíva ťažké časy. Etnické rozbroje, vojny, násilnícke vlády jednej strany, choroby a hlad napokon spôsobujú, že život mnohých Afričanov je dnes smutným výsmesoch optimistických cieľov, ktoré si samostatné štáty kládli po dekolonizácii.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Malé oboznámenie s dekolonizáciou a situáciou Afriky