1. Prípravy
Po Stalingrade sa nemecké velenie pomerne rýchlo spamätalo a začalo mobilizovať rezervy, ľudské i materiálne zdroje. Malo ich ešte dosť, keďže takmer celá Európa pracovala na jeho ozbrojenej moci. Najvyššie nemecké veliteľstvo (Oberkomando der Wehrmacht – OKW) naplánovalo na rok 1943, hlavne na leto viacero operácií strategického významu, hoci viacero z nich ostalo už len na mapách generálneho štábu. Opäť malo prísť na rad definitívne dobitie obkľúčeného Leningradu, aj dobitie Moskvy a napokon konečné zlomenie odporu Sovietskeho zväzu. Heinrich Himmler v apríli 1943 v prejave k dôstojníkom tankového zboru SS v Charkove prehlásil: „Tu na východe...bude rozhodnuté...tu musia byť Rusi...zničení ako vojenská sila aj ako ľudia a utopiť sa vo vlastnej krvi.“ Krátko predtým sa nemeckým okupantom podarilo Charkov opätovne obsadiť, čo Himmlerovi zvýšilo sebavedomie.
Politické a vojenské vedenie Nemecka v plánoch operácií na leto 1943 precenilo vlastné sily a nedocenilo sily a možnosti Sovietskeho zväzu (V dejinách vojny sa to nestalo po prvý raz.). Pôvodné plány sa neustále menili, spresňovali a odkladali, napokon boli zavŕšené tak, že hlavnou operáciou sa stala operácia „Zitadelle“ (z nem. ‚pevnosť v meste‘ – nakoľko šlo o útočnú operáciu, jej pomenovanie bolo nelogické). V smerniciach OKW náčelníkovi oddelenia pre propagandu v brannej moci (Abteilung fur Wehrmachtpropaganda) sa hovorilo: „Bude účelné ponímať celú vec tak, že útok začali Rusi, no stroskotali na našej obrane. Naše vojsko potom prejde do protiútoku, ktorý sa rozvinul do zničujúcej bitky, v ktorej okrem značného územného zisku bolo dosiahnuté dôležité vyrovnanie frontu.“
Línia frontu pri Kursku takmer vymodelovaným oblúkom vyčnievala hlboko na západ a tak Hitler, OKW aj velitelia skupín nemeckých armád dospeli k názoru, že práve pri Kursku môžu náležite odplatiť Rusom Stalingrad. Na zbiehajúcich sa smeroch Bielgorod-Kursk od juhu a Oriol-Kursk od severu naozaj mohli vytvoriť akýsi kotol, v ktorom už videli odvetu za Stalingrad. Keby sa obkľúčenie podarilo, ocitlo by sa v ňom mnohotisícové zoskupenie sovietskych vojsk troch frontov: predovšetkým Stredného, ale aj Voronežského a Brianského. Najvyššie sovietske velenie i velenia jednotlivých frontov prirodzene nespali. Sovietska vojenská rozviedka a hĺbkový prieskum pomerne včas zistili zámery okupantov.

A hoci v prvej polovici roka 1943 Červená armáda už začínala mať strategickú prevahu v silách a prostriedkoch, v rozhodovaní najvyššieho velenia prevážila obrana. V dejinách vojen tak nastal veľmi vzácny prípad, keď silnejšia strana úmyselne prechádzala do obrany. Ako dni ubiehali, blížilo sa leto, čo čoraz viac potvrdzovalo, že rozhodujúce udalosti tohto vojnového roku sa naozaj odohrajú v kurskom oblúku. Svedčilo o tom obrovské sústreďovanie nemeckých vojsk, najmä tankových a motorizovaných divízií a útvarov, a tiež aktivita nemeckej Luftwaffe na priestory budúceho bojiska. Nálet na Kursk bol posledným hromadným náletom Luftwaffe do tyla sovietskych vojsk vo vojne. Velenie ruských frontov, Stredného, ktorému velil armádny generál K. K. Rokossovskij a Voronežského pod velením armádneho generála N. F. Vatutina venovala hlavnú pozornosť upevňovaniu obrany a vytváraniu záloh. Upevňovali sa najmä predpokladané smery hlavných úderov nemeckých vojsk a vylučovali sa možnosti vlastného obkľúčenia. Odhodlanie ubrániť vlastnú zem bolo priam nezlomné (na opevňovaní sa podieľali aj občania kurskej oblasti a mnoho žien), čo mali nasledujúce dni potvrdiť.

2. Schyľuje sa k búrke...
K. K. Rokossovského Stredný front bránil severný úsek kurského oblúka v dĺžke 360 km. Začiatkom júla mal front 5 vševojskových armád, 2 tankové zbory – 9. a 19. K tomu ďalšie delostrelecké zväzky a útvary. Počty zbraní a ľudí: 710 000 ľudí, 5 282 diel, 5 637 mínometov, 1 783 tankov a samohybných diel a 1 092 lietadiel. Veliteľ skupiny armád Stred poľný maršál Gunter von Kluge proti Strednému frontu vyčlenil 22 divízií, z toho 15 peších, 8 tankových a jednu motorizovanú, všetky z 9. armády, 4 pešie divízie z 2. armády, ďalej samostatný prápor ťažkých tankov a 7 oddielov samohybných diel.
Na začiatku útoku Nemcov, v úzkom pásme hlavného úderu získal prevahu útočník, nie však nadlho. Južný úsek kurského oblúka v dĺžke 244 km bránil Voronežský front armádneho generála N. F. Vatutina. Front mal 3 vše vojskové armády, 2 gardové tankové zbory a delostrelectvo. Celkovo mal k dispozícii: 626 000 ľudí, 4 029 diel, 4 150 mínometov, 1 661 tankov a samohybných diel a 1 080 lietadiel.
Proti frontu bolo rozvinutých 5 peších divízií 2 armády skupiny armád Stred, 4. tanková armáda a hlavné sily osobitnej operačnej skupiny „Kempf“ zo skupiny armád Juh. Zoskupenie malo celkom 24 divízií, z toho 15 peších, 8 tankových a 1 motorizovanú, 2 samostatné prápory ťažkých tankov a oddiel samohybných diel. Celkovo mali: 440 000 ľudí, 4 000 diel a mínometov a zhruba 1 500 tankov a samohybných diel.

Po niekoľkonásobnom odložení začiatku operácie „Zitadelle“ napokon OKW rozhodlo, že sa začne 5. júla o 3. hodine ráno. Sovietske velenie sa čoskoro dozvedelo nielen deň, ale aj hodinu začiatku útoku ( zistili to od zajatého nemeckého ženistu a keď im to potvrdil aj vojak ktorý zbehol k nim a iných zdrojov, uverili tomu ).
Avšak v príprave bojov nezaostávalo ani nemecké velenie. Zoskupenia určené na operáciu „Zitadelle“ dostali doplnky na predpísané počty. Z ríše prichádzali nové tanky typu Tiger a Panther a samohybné delá Ferdinand. Vytvárali sa zálohy presunom z iných úsekov frontu. V noci pred začatím útoku bolo v nemeckých jednotkách prečítané Hitlerovo vyhlásenie k vojsku zo 4. júla: „Začínate dnes veľkú útočnú bitku, ktorá môže mať rozhodujúci vplyv na priebeh celej vojny. Vaše víťazstvo celý svet ešte viac ako kedykoľvek predtým presvedčí o márnosti akéhokoľvek odporu proti nemeckej brannej moci.. Mohutný úder ktorý dnes ráno dopadne na sovietske armády, musí nimi až do základov otriasť. Musíte si uvedomiť, že na výsledku tejto bitky môže závisieť všetko.“
Keď sovietske najvyššie velenie poznalo presný začiatok útoku Nemcov, rozhodlo sa pustiť na priestory sústredenia nemeckých vojsk delostreleckú protiprípravu, ktorá sa mala v takom rozsahu udiať po prvý raz Veľkej vlasteneckej vojny. Toto rozhodnutie bolo schválené aj J. V. Stalinom.
Hitlerovci len horko-ťažko začali útok 5. júla s trojhodinovým oneskorením. Takto sa teda začala bitka na Kurskom oblúku.

3. Bitka o Kursk
Nemecká historická literatúra, najmä memoárová preceňuje protiprípravu a považuje ju takmer za hlavnú príčinu neúspechu „Zitadelle“. V denníku OKW sa 6. júla písalo, že operačné prekvapenie sa nedosiahlo preto, lebo nepriateľ poznal termín útoku. Avšak to nebolo rozhodujúce. Napriek protipríprave sily nemeckých vojsk, ktoré začali útok na severnom úseku, boli obrovské. Keď sa nemecká pechota a tanky vrhli na pásmo 13. armády generála M. P. Puchova a priľahlé krídla 48. a 70. armády generálov P. L. Romanenka a I. V. Galanina, zdalo sa, že niet sily ktorá by ich zastavila: 9 divízií, z toho 2 tankové a tiež 7 oddielov samohybných diel, plus tankový prápor sa dralo na sovietsku obranu v šírke 40 kilometrov. Cieľom bolo zastrašiť, rozdrviť a zničiť všetko čo sa postaví do cesty. Prvý deň útoku severné zoskupenie postúpilo iba o 6 – 8 km a vôbec sa im nepodarilo prelomiť obranu sovietskych vojsk. V OKW nastalo rozčarovanie, Hitler zúril a tak maršal Kluge nasadil všetky zálohy, ktoré mal.

Postup útočiacich vojsk sa však zvýšil iba nepatrne a na niektorých smeroch vôbec nie: za 2 dni bojov postup predstavoval 6 – 10 km, čo bolo žalostne málo. Straty na živej sile predstavovali asi 25 000 mužov a obrovské množstvo zbraní a bojovej techniky, hlavne tankov a samohybných diel. Aj obrancovia mali straty: z prvých náporov v zákopoch neraz ostala len hŕstka zranených vojakov ( alebo ani to ), ale neustúpil nik. Sovietski vojaci bojovali naozaj do posledného dychu a do poslednej kvapky krvi. Najmä v Rusku s napätím čakali ako dopadnú boje, ktoré začali. Hneď v prvý deň boja však bolo jasné, že Nemci nasadili do boja obrovské sily a že utrpeli nevídané straty, veľa však nezískali. A keď vyšlo oficiálne sovietske komuniké v ktorom sa oi. hovorilo, že bolo zničených alebo poškodených 586 nepriateľských tankov a 203 nepriateľských lietadiel bolo zostrelených, napätie povolilo a vystriedal ho údiv, lebo to sa v doterajšom priebehu vojny ešte nestalo ( údaje neboli celkom presné, ale boli pravdivé ) .
Útoky Nemcov na severnom úseku kurského oblúka pokračovali nepretržite, ale so zmenou hlavného úderu a aj s postupným zužovaním útočných pásiem. 9. armáda bola už tak zdecimovaná, že sa nedostávalo síl a a zálohy sa vyčerpali. Zúfalý pokus o prelomenie obrany sovietskych vojsk urobil veliteľ skupiny armád Stred opätovne 9. júla. Do útoku vtedy zasadil 7 peších a 5 tankových divízií ( samozrejme že to neboli plné divízie ). Žiadny úspech nedosiahli a straty sa zvýšili. Ani 10. a 11. júla sa na oriolsko-kurskom smere nepodarilo preniknúť do hĺbky obrany sovietskych vojsk. Nemecký útok slabol. A keď 11. júla začali útočiť predsunuté jednotky Brianského a časti Západného frontu a o deň neskôr vstúpili do bojov ich hlavné sily, operácia „Zitadelle“ na severnom smere úplne stroskotala. Veliteľ Stredného frontu generál K. K. Rokossovskij do hlásenia Hlavnému stanu uviedol, že skončila prvá etapa bitky.
V rovnakom čase sa však bojovalo aj na južnom smere, v pásme Voronežského frontu. 5. júla sa útok začal až o 6. hodine. Hneď na začiatku vstúpilo do útoku 5 tankových, 1 motorizovaná a 2 pešie divízie, 2 samostatné prápory ťažkých tankov a 1 oddiel samohybných diel (Ferdinand). To všetko cielilo na prvosledové divízie 6. gardovej armády generála I. M. Čisťakova. Druhý úder smeroval do pásma 7. gardovej armády generála M. S. Šumlinova. Tu útočili 3 tankové a 3 pešie divízie. Obe armády sa preslávili už v boji o Stalingrad pod názvami 61. a 62. Teraz už prvý deň bojov veliteľ armád Juh , poľný maršal Erich von Manstein proti nim nasadil celkom 5 peších, 8 tankových a 1 motorizovanú divíziu.

Od začiatku boje nadobudli neobyčajnú prudkosť. Ako napríklad jeden z historických bojov:
Na obranné postavenie prvosledového 214. pluku 73. gardovej streleckej divízie zaútočilo 120 tankov, z nich 35 ťažkých „Tigrov“. Tanky útočili spolu s pechotou vyzbrojenou samopalmi. Boj v postavení tohto pluku trval 12 hodín. Pluk zničil 39 tankov a zabil do 1 000 samopalníkov. Hoci straty utrpeli aj obrancovia, nemecké vojsko nesplnilo svoj cieľ. Kliny, ktorými sa miestami prebilo do sovietskej obrnany, predstavovali najviac 8 – 10 km. (A v týchto klinoch prevažne všetci našli smrť.)
6. júla Nemci opäť zasadili hromadné tankové údery, keďže síl bolo ešte dosť. Manstein neváhal, ale skôr riskoval. Keďže do bojov vstúpila aj 1. tanková (neskôr gardová tanková) armáda Voronežského frontu, na bojisku sa vytvorila hustota 100 tankov a samohybných diel na km2.
„V niekoľkých hodinách ostali zo stoviek tankov hŕby železa. Zem stenala pod výbuchmi granátov, leteckých bômb a pásmami tankov. Na oblohe nepretržite zvádzali vzdušné súboje stovky lietadiel. Čierne mraky prachu zvírené tankami a výbuchmi delostreleckých granátov i leteckých bômb a mračná sadzí z horiacich strojov zahalili krajinu šedým, chmúrnym závojom. Zmizol obzor a skrylo sa slnko, lúče jeho žeravého kotúča len sťažka prenikali hmlou.“ (Tieto slová použil vo svojich memoároch Bojevoj.)
Ozajstnú hrôzu bojiska navyše dotvárali tankisti oboch strán, oblečení v čiernych kombinézach, vyskakujúc (v prípade že prežili) z rozbitých strojov a často sami horiaci ako fakle ďalej bojovali pomocou nožov a pištolí, strašná apokalypsa vojny a jedného dňa bitky pri Kursku...

4. Pokračovanie Slávneho výprasku
Časť obrancov prvosledových divízií 6. gardovej armády, ktorí prežili, sa po nociach sťahovali na druhé pásmo obrany, kam prišla aj časť 1. tankovej armády generála Katukova. A práve tu sa odohrali urputné boje. Časti nemeckých tankových divízií sa podarilo po dvoch dňoch preniknúť až k tylovému priestoru 6. gardovej armády, ale druhé pásmo jej obrany neovládli. Situácia na južnej časti kurského oblúka však bola veľmi kritická. Do 11. júla, v úzkych klinoch prenikli do hĺbky obrany sovietskych vojsk až 10 – 18 km, ale súvislé pásmo, na ktorom by sa mohli udržať, sa im ovládnuť nepodarilo. Napriek vývinu bojovej situácie aj obavám štábov, ktoré pri tom boli, OKW na čele s Hitlerom trvalo na pokračovaní operácie „Zitadelle“. Ešte aj 10. júla z OKW prišiel na front imperatívny príkaz o pokračovaní.

Opätovne doplnené a zreorganizované divízie 4. tankovej armády a operačná skupina „Kempf“ sa 10. a 11. júla pokúšali preniknúť ku Kursku okľukou a zmenili smer útoku na dedinu Prochorovka. Postup sa nedaril a tak sem nemecké velenie zasadilo najlepšie tankové divízie, aké momentálne malo: „Das Reich“, „Totenkopf“ a „Adolf Hitler“, elita tankového zboru SS plus hlavné sily 3. tankového zboru. Tak vzniklo nové, veľmi silné tankové zoskupenie so značným počtom tankov typu „Tiger“ a samohybných diel Ferdinand.
Aj 12. júla nemecké tankové vojsko zvyšovalo silu svojho úderu, dralo sa vpred, no začínalo byť očividné, že dochádza ku kríze. Boli to posledné pokusy hitlerovského velenia vyhrať tretí letný útok a opätovne získať strategickú iniciatívu. Schyľovalo sa k udalosti, ktorá trvala iba niekoľko hodín, ale do dejín svetovej vojny vošla ako jedinečná a neopakovateľná.
Voronežský front posilnený strategickými zálohami dostal úlohu zasadiť mohutný protiúder a rozdrviť zoskupenie nemeckých vojsk, ktoré sa vklinilo do obrany. Hlavný úder z priestoru dediny Prochorovka mala zasadiť 5. gardová tanková armáda generála P. A. Rotmistrova a časť 5. gardovej armády generála A. S. Žadova. Ďalej na východ bol pripravený útok troch streleckých divízií 7. gardovej armády generála M. S. Šumlinova. „Pri vstupe do operácie“ uvádza G. K. Žukov, „mala 5. gardová tanková armáda asi 800 tankov T 34 a samohybných diel. Celkove mal nepriateľ na obojanskom a prochorovskom smere približne rovnaké množstvo tankov, ale bojový duch jeho vojska bol už zlomený v predchádzajúcich bojoch s vojskom 6. gardovej armády, 1. tankovej armády a 7. gardovej armády.“
12. júla o 8:30 hod. po 15 minútovej delostreleckej príprave vyrazili do útoku zväzky 5. gardovej a 5. gardovej tankovej armády. Rotmistrovova gardová tanková armáda v tankovej bitke, ktorá sa vzápätí odohrala, zohrala hlavnú úlohu: útočila v dvoch sledoch a aj dvoch priestoroch. Prochorovka bola v troskách, pre tankový boj aj tak nevýhodná. Obe strany sa jej vyhýbali: boj sa rozpútal západne a južne od dediny. Na západ od Prochorovky bojovali hlavne sily armády vedenej zástupcom veliteľa generála Rotmistrova, južne od Prochorovky dve mechanizované brigády, tanková brigáda a tankový pluk pod velením zástupcu veliteľa armády generála K. G. Trufanova. Tankovej bitky pri Prochorovke sa na oboch stranách zúčastnilo naraz 1 200 tankov a samohybných diel.

Keďže odvtedy nebolo väčšieho zrazenia, považuje sa táto bitka za najväčšiu tankovú bitku v druhej svetovej vojne, a doterajších dejín vojenstva. Sovietske T 34 doslova vleteli do zostáv nemeckých tankov čo nepriateľa ochromilo a zmiatlo, pretože hitlerovské velenie neočakávalo toľko nových sovietskych tankov. Tankové posádky nebojovali len delami ale predovšetkým „taranom“ (narážaním do seba). Keďže T 34 boli ľahšie od Tigrov a Pantherov, mali pri tomto spôsobe istú nevýhodu, ktorú si však vynahradzovali obratnosťou a rýchlosťou. Podľa pamätníkov sa od horiacich strojov chytila nielen tráva, ale horela aj voda z olejov vytekajúcich z tankov a samohybných diel, takže tankisti bez tankov sa nemali kde uhasiť.
Tanková bitka pri Prochorovke, dedinke o ktorej ľudia okrem Bielgorodskej oblasti iba sťažka vedeli, sa pre Nemcov skončila katastrofálne: stratili okolo 400 tankov iba za jediný deň a nemali ich čím nahradiť. Generálplukovník Heinz Guderian, generálny inšpektor nemeckého tankového vojska neskôr napísal: „Stroskotaním operácie „Zitadelle“ sme utrpeli rozhodujúcu porážku.“ (História potvrdila že nemecké tankové vojsko už nikdy nedosiahlo „predkurskú“ slávu a lesk.)
Prehra nemeckých tankových elít pri Prochorovke znamenala, že útok hitlerovcov v kurskom oblúku od juhu definitívne stroskotal. Hoci sa velenie skupiny armád Stred pokúšalo po 12. júli pokračovať v útoku na inom smere, všetko bolo márne, boje mali už iba miestny charakter a zmenu pomeru síl priniesť nemohli. Mansteinovo vojsko začalo na širokom fronte ustupovať a zväzky Voronežského frontu, hoci v dlhých obranných bojoch tiež veľmi vyčerpané, vstúpili do prenasledovania. 5. Z obrany do útoku
V noci na 19. júla bol do bojov zasadený Stepný front generálplukovníka I. S. Koneva. A tak sa už naplno začala rozvíjať druhá etapa bitky pri Kursku, zo strany sovietskych vojsk útočná. Už po prvej etape sa táto bitka začlenila k najväčším: na oboch stranách sa jej zúčastnilo vyše 2,5 milióna ľudí, 37 800 diel a mínometov, 8 000 tankov a samohybných diel a 6 000 lietadiel. Vojsko Stredného a Voronežského frontu Červenej armády zmarilo pokus hitlerovského velenia na svoje obkľúčenie a zničenie, čo bol hlavný cieľ operácie „Zitadelle“. Útočná stratégia Nemecka už v prvej etape utrpela obrovský krach po prvý krát v druhej svetovej vojne. Rozvinutie strategického útoku sa v plánoch hlavného stanu najvyššieho velenia a v plánoch frontu Červenej armády predpokladalo ešte vtedy, keď sa ešte len pripravovala obrana kurského oblúku. Išlo o operáciu „Kutuzov“, ktorá mala na oriolskom smere vyrovnať severný oblúk kurského bojiska.

Časť Brianskeho frontu tu začala útočiť už 12. júla a pravé krídlo Západného frontu 15. júla. Naplno sa operácia „Kutuzov“ začala rozvíjať až od 23. júla, keď do nej vstúpili už všetky armády troch frontov. Od severu na západ: Západného pod velením generála V. D. Sokolovského, Brianského, ktorému velil M. M. Popov a Stredného na čele s generálom K. K. Rokossovským. Zoskupenie sovietskych frontov malo zhruba dvojnásobnú prevahu nad Nemcami. Skupina armád Stred mala na oriolskom smere dobre vybudovanú obranu, hlboko členenú a v súlade s rozhodnutím OKW po definitívnom stroskotaní operácie „Zitadelle“ ju mala za každú cenu udržať a ani o krok neustúpiť. Nemecké vojsko sa o to snažilo zo všetkých síl a húževnato sa bránilo, Červená armáda v operácii „Kutuzov“ po prvý raz vo Veľkej vlasteneckej vojne musela dobíjať dobre vybudované, opevnené priestory nepriateľskej obrany.
No útok sovietskych vojsk sa rozvíjal podľa plánu a na prelome júla a augusta bola nemecká obrana na širokom fronte rozbitá. Najväčší úspech dosiahlo vojsko Brianskeho frontu 5. augusta, keď po dvojdenných krutých bojoch oslobodili mesto Oriol, takmer dva roky trpiace pod fašistickou nadvládou. V rovnaký deň Stepný a Voronežský front oslobodili Belgorod. Útok sovietskych vojsk na oriolskom smere sa rozvíjal až do 18. augusta, keď jednotky narazili na nové, vopred pripravené pásmo nemeckej obrany nazvané „Hagen“ (Ohrada). Operácia Kutuzov trvala 37 dní a sovietske jednotky v nej postúpili až o 150 km a vytvorili si predpoklad na neskoršie oslobodenie Bieloruska. Na juhu od Kursku, na belgorodskom smere sa útok vojsk Voronežského frontu armádneho generála A. F. Vatutina a Stepného frontu generálplukovníka I. S. Koneva ako operácia „Rumeniecev“ začala naplno rozvíjať až 3. augusta (5. aug Oslobodili Belgorod). Tieto dva fronty mali nad nemeckým vojskom v pásme operácie trojnásobnú prevahu v ľuďoch a štvornásobnú v počte diel a tankov. Bolo to takmer optimálne. Útok postupoval vysokým tempom. Vedenie skupiny armád Juh sťahovalo do priestoru bojov početné zálohy z iných úsekov frontu. Tieto presuny účinne marilo sovietske letectvo a tiež boje partizánov v tyle nemeckých vojsk. V čase bitky pri Kursku vošiel boj partizánov do dejín ako „Bitka o koľaje“, keďže neraz znemožnili železničnú prepravu a odčerpávali nemecké sily ktoré tak nemohli byť použité na fronte.
Operácia „Rumenciev“ na belgorodskom smere vyvrcholila 23. augusta oslobodením 2. najväčšieho mesta Ukrajiny – Charkova.

Počas troch týždňov útoku sovietske jednotky postúpili o 140 km, v pásme širokom 300 km a vytvorili si podmienky na oslobodenie celej ľavobežnej Ukrajiny, vrátane hlavného mesta Kyjeva. A to sa malo stať ešte toho roku.
Oslobodením Charkova sa skončila bitka pri Kursku, ktorá svojím rozsahom, intenzitou a výsledkom patrí medzi najväčšie bitky druhej svetovej vojny, hoci trvala iba necelé dva mesiace. Na oboch stranách sa bitky zúčastnilo vyše 4 milióny ľudí, viac ako 69 000 diel a mínometov, vyše 13 000 tankov a samohybných diel a okolo 12 000 bojových lietadiel. Na nemeckej strane bolo do bitky zasadených 43% všetkých divízií na sovietsko-nemeckom fronte. V bitke zmarila Červená armáda nádeje vojensko-politického vedenia Nemecka na úspech operácie „Zitadelle“ a tým aj nádeje na „konečné víťazstvo“. V bojoch Nemecko stratilo asi pol milióna vojakov, 1 500 tankov, 3 000 diel a vyše 3 700 lietadiel. Tieto straty už nikdy nedokázalo nahradiť.
A tak, J. V. Stalin mal nepochybne pravdu keď povedal: „Ak bitka pri Stalingrade bola predzvesťou súmraku nemeckej fašistickej armády, bitka pri Kursku ju postavila pred katastrofu.“.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Bitka o Kursk (júl - august 1943)