Mesto Osvienčim, ktorého predvojnový počet obyvateľov bol okolo 12 000, stojí 40 míľ západne od Krakova v oblasti zvané Horné Sliezsko. Kvôli svojej výhodnej polohe na železničnej trati a sútoku riek Soly a Vistuly sa stalo sídlom oddielov poľskej armády. Pôvodne vojenské baraky tak počas vojny boli zneužité na to, aby sa stali hlavným strediskom nemeckých koncentračných, pracovných a vyhladzovacích táborov.
Tábor vznikol 27. apríla 1940. Pod vedením hlavného veliteľa Rudolfa Hossa boli jeho zajatcami najskôr poľskí politickí väzni. Neskôr sa jeho využitie rozšírilo a začali sa budovať a pristavovať nové časti – Auschwitz II a Auschwitz III, známy ako Buna –Monowitz. Ak by sme však chceli porovnať tábory čo do počtu ľudských obetí, žiadny by sa nevyrovnal Auschwitzu II, tiež známemu pod názvom Brezinka (nem. Birkenau)
Auschwitz predstavuje vo všetkých smeroch utrpenie a smrť. Ak väzni neboli zabití v plynových komorách za pomoci jedovatého plynu CYKLONU B, tak potom zomierali od rozšírených chorôb, hladu, a celkového vyčerpania z namáhavej práce v neľudských podmienkach.
Deportovaní do Auschwitu boli ľudia z celej vojnou postihnutej Európy vrátane neprispôsobivých Nemcov, sovietskych vojnových zajatcov, Cigáni, Poliakov, kňazov a mníchov, francúzskych partizánov, Slovanov a najviac zo všetkých Židov.
Okolo 1 a pol milióna ľudí (mužov, žien a detí) zahynulo na tomto mieste, ktoré sa stalo najväčším cintorínom na svete.