Cesta vlakom trvala aj niekoľko týždňov a stalo sa, že niektorí slabší väzni ju neprežili. Podobne to bolo aj v distribučných väzeniach. Do cely pre 20 ľudí boli dozorcovia schopní natlačiť aj 200. Posledných tam dotláčali čižmou. Miesta vo väzeniach boli veľmi málo a tiež aj stravy. Strava pozostávala z troch denných dávok – z prevarenej vody, kaše a 100 – 200 gramov chleba na deň. Vo vlakoch zase podávali sušené, slané haringy, 50 – 100 gramov chleba a sem – tam aj vodu, takže väzni trpeli smädom. V distribučných väzeniach sa niektorí väzni zdržali aj niekoľko týždňov, iných zasa brali hneď na druhý deň. Ani v týchto podmienkach nevládla medzi väzňami solidarita, ale boli rozdelení. Najväčšie právomoci mali banditi. Tých sovietske zákonodarstvo definovalo ako „živel sociálne blízky“. Mohli si dovoliť okradnúť a aj zabiť väzňa. Boli to ľudia absolútne bez zábran. Boli tu aj nasadení udávači a špicli, ktorí všetko registrovali a podávali správy dozorcom. Boli tu komunisti, príslušníci iných politických strán a politickí väzni. Posledné 2 menované skupiny boli najviac utláčané. Nad väzňami držali ochrannú ruku dozorcovia. Boli to členovia čeky a nosili modré výložky. Obdobie prechodu z väzníc do pracovných táborov bolo veľmi nepokojné. Z distribučných väzníc odvážali väzňov do odľahlých končín Sibíri, Uralu, severného Ruska, do Kazachstanu a do strednej Ázie. Transporty pripomínali prevážanie dobytka. V noci dozorcovia pristavili vlak pred väznicu, vojaci utvorili uličku, cez ktorú hnali väzňov od väznice do vlaku. Neprestajne na nich štvali psov a hnali ich veľmi rýchlym tempom. Takýto obraz sa však nikdy nenaskytol bežným ľuďom, pretože distribučné väznice boli stavané v odľahlých častiach železníc a pri vedľajších koľajach. Väzňov naložili do vlaku a viezli ich až po poslednú stanicu. Tam ich buď naložili na loď a riekou ich viezli od civilizácie ďalej do vnútrozemia, alebo ich nechali pochodovať niekoľko dní. S dobytčími vagónmi chodili z konečnej stanice až na koniec koľají, tam vysadili väzňov len tak v tajge alebo severnejšie v tundre, kde založili tábor. Postavili stany z plátna a ak to bolo možné, ešte v noci stavali zruby pre vedenie. Hneď začali stavať oplotenie – „začali gazdovať“. K táboru pristavili koľajnice, takže väzni, ktorých priviezli neskôr, už nepoznali také týranie. V žiadnom transporte sa nenachádzal lekár, takže mnoho väzňov už zahynulo počas cesty alebo pri zakladaní tábora. V lete nebola situácia taká zložitá a ťažká, no v zime to bolo utrpenie.