Človek zlomený výsluchom prichádza do väzenia. Napriek tomu sa rozhodol prežiť, rozhodol sa bojovať. Netušil však, čo ho čaká vo väzení. V mnohých celách pre troch ľudí bolo asi 40 alebo 50 väzňov, ktorí boli z rôznych skupín obyvateľstva. Boli tu zločinci, vrahovia, kriminálnici, ale aj študenti a inteligencia. Inteligentní mali tú nevýhodu, že boli pokojnej povahy a drzí kriminálnici sa na nich priživovali. V roku 1945 začali orgány dovážať priamo do väzníc, bez nejakých procesov, vojnových zajatcov – Rusov. Keďže prežili nemecké zajatie, vláda si položila otázku, ako mohli títo ľudia prežiť v nemeckých vyhladzovacích táboroch. Nijako sa im to nezdalo, preto si vymysleli odôvodnenie. Bolo ním tvrdenie, že všetci, ktorí prežili, museli byť nejako spojený s nacistami. Ešte počas vojny ich armáda využila a stavali ich do prvej línie. Teraz však pre nich nebolo miesto a tak ich zatvárali do väzníc a odtiaľ transportovali do táborov. Tábory sa volali preverovaco – filtračné – PFT a ničím sa neodlišovali od nápravno - pracovných táborov. Až tam sa všetci zadržaní vojaci dozvedeli tresty. Po 2. svetovej vojne v roku 1945 začali väzni vo väzniciach dúfať, že Stalin udelí všeobecnú amnestiu a že zatýkanie je len prechodný jav. Víziu amnestie využívali aj mnohí udávači, nasadení do ciel, medzi väzňov, ale aj vyšetrovatelia, aby oslabili vôľu väzňov. Po vyšetrovaní a pobyte vo väzniciach odosielali odsúdencov do gulagov – pracovných táborov. Cesta to vôbec nebola jednoduchá. Väzňov naložili na vlak, odviezli ich niekoľko 100 km po najbližšiu železničnú križovatku a tí, ktorí sa mali odpojiť od transportu, vystúpili a boli zadržiavaní v distribučných väzeniach. Cestovanie vlakom vôbec nebolo také, ako si dnes predstavujeme. Väzenská vlaková súprava pozostávala z rušňa, z vozňov pre stráže a dozorcov a z vagónov pre dobytok, ktoré boli upravené na prevoz osôb. Vagóny boli rozdelené do niekoľkých kupé, oddelených pletivom alebo drevenou stenou. V kupé neboli sedadlá, ale prične – poschodové postele. Väzňov natlačili do kupé. Na pričniach ležali po dvaja, ostatní boli natlačení v uličke. Do jedného kupé dokázali dozorcovia natlačiť 50 a viac väzňov. V kupé nebol záchod, iba vedro, ktoré menili nepravidelne a až po niekoľkých dňoch, takže vo vlaku sa rozliehal zápach z výkalov. V niektorých vlakoch to bolo aj tak, že fungoval len jeden záchod a postupne naň vodili väzňov, samozrejme len v určitú hodinu.