V roku 1919 prebiehalo zatýkanie anarchistov, Rusov, prichádzajúcich z cudziny, dôstojníkov expedičného ruského zboru, pôsobiaceho vo Francúzsku. Zatýkali na základe pseudosprisahaní, v Moskve, v Petrohrade a v iných mestách popravovali podľa zoznamu. Zatýkali tzv. prikadetskú inteligenciu. Boli to všetky vedecké kruhy, všetky univerzitné, umelecké, literárne kruhy a aj inžinierov. Táto inteligencia tvorila 80 % z celkovej zatknutej inteligencie. Do ostatnej inteligencie, ktorú tiež zatýkali, patrili spisovatelia, teológovia a teoretici socializmu. V januári 1919 bolo uzákonené povinného odvádzanie poľnohospodárskych prebytkov a začali sa formovať zásobovacie oddiely. Stretli sa však so všeobecným odporom dediny. Preto začali aj tu všetkých odporcov zatýkať. Od leta 1920, keď sa občianska vojna ešte neskončila, začínajú zatýkať dôstojníkov bielej armády a hneď ich posielajú do Archangeľska a na Solovky. V máji 1920 bolo prijaté všeobecné uznesenie Ústredného výboru „o záškodníckej činnosti v tylle“. To bolo tiež podnetom na zatýkanie. Pripomínam, že do roku 1922 ešte neexistoval trestný kódex a akýkoľvek systém zákonov. Každý „sudca“ sa riadil „iba revolučným právnym vedomím“. V marci 1921 zatkli a poslali do táborov námorníkov vzbúreneckého Kronštadtu. Okrem toho vláda vydala nariadenie, že každý, kto bude súkromne zachádzať so svojím majetkom, čiže sa bude snažiť otvoriť živnosť, bude trestaný najmenej 10 rokmi straty slobody a konfiškáciou celého majetku. Kvôli tomu vznikali nové a nové roľnícke povstania. V júny 1921 vznikali v Tambovskom kraji koncentračné tábory, v ktorých držali rodiny vzbúrencov. Ak sa otec rodiny do 3 týždňov nevrátil, tak celú rodinu poslali do vyhnanstva. Rok 1921 začal príkazom čeky, aby sa zintenzívnili represie proti buržoázii. Bolo to v roku, keď sa končila občianska vojna a kedy sa čakalo, že represie prestanú. V lete 1921 zatkli verejný výbor proti hladujúcim, ktorý sa pokúsil zmierniť hlad v Rusku. Uskutočňovalo sa aj zatýkanie študentov za „kritiku poriadkov“. Rozrástlo sa zatýkanie členov iných politických strán. Na jar 1922 sa čeka premenovaná na GPU rozhodla zasiahnuť aj do cirkevných vecí, vzniká tzv. „cirkevná revolúcia“. Začalo sa veľké zatýkanie cirkevných hodnostárov, napríklad patriarcha Tichon a metropolita Venjamino. Konali sa s nimi verejné procesy, po ktorých už nasledovali bežné zatýkania duchovných, diakonov, rehoľníkov v tých, ktorí neodprisahali vernosť obnoveneckému nátlaku prívržencov živej cirkvi. Duchovných neprestajne zatýkali, aby z národa úplne vykorenili náboženské myslenie. GPU sa o to snažila celé 20. a 30. roky.