Situácia v Rusku po roku 1917

Hneď po revolúcii 1917 začali veľké zatýkania kadetov – príslušníkov Strany konštitučných demokratov. Koncom novembra 1917 po neúspešnom termíne na zvolanie Ústavodarného zhromaždenia boli kadeti postavení mimo zákon a začalo sa zatýkanie členov strany. Ďalšou organizáciou, ktorú sa komunistické vedenie rozhodlo zničiť, bol štrajkový Výbor všeruského zväzu úradníkov. Na tomto zatýkaní sa už aktívne zúčastnili príslušníci ČK – politická polícia. Podľa obežníka NKVD z roku 1917 sa mali uplatniť: maximálna samostatnosť rozhodovania pri vyšetrovaní, konfiškácia majetku, použitie donucovacích opatrení a zatýkanie. V článku, ako organizovať súťaženie zo 7. a 10. januára 1918 Lenin vyhlásil jednotný a spoločný cieľ: „Očistenie Ruskej krajiny od všetkého škodlivého hmyzu“. Za hmyz pokladal všetkých triedne cudzích ľudí, robotníkov vyhýbajúcich sa práci, členov ruskej samosprávy, pracovníkov kooperatívneho hnutia, majiteľov domov. Ďalšími boli pedagógovia na gymnáziách, členovia cirkevných farských rád, členovia kostolných zborov, popi, mnísi, mníšky, tolstojovci, ktorí v práci odmietli prisahať, že budú brániť Sovietsku vládu so zbraňou v ruke. Pracovníci železníc, ktorých buď vysťahovali, alebo ich rovno v byte popravili a telegrafisti. Členovia železničiarskeho odborového združenia, členovia ostatných odborov, inteligenti, študenti, rozliční čudáci, pomätenci a pravdychtiví ľudia. Toto očistenie by sa nedalo zvládnuť za normálnych okolností, keby sa používali procesné formy a právnické normy. Preto bola prijatá celkom nová forma: mimosúdne zúčtovanie. Touto úlohou bola poverená Všezväzová čeka – stráž revolúcie, jediný orgán, ktorý zlúčil do jedných rúk špicľovanie, zatýkanie, vyšetrovanie, prokuratúru, súd a výkon rozhodnutia. Až teraz sa mohli začať veľké zatýkania a procesy. Prvé bolo v roku 1918 – 1920. V roku 1918 začali boľševici odoberať kostolné potreby, relikvie svätcov, aby urýchlili kultúrne víťazstvo revolúcie. Vznikali mnohé povstania na obranu kláštorov a kostolov. Mnoho ľudí zatkli, ale snáď viac ich postrieľali. V roku 1918 vznikali výbory chudoby, ktoré tajne odstraňovali ľudí. Vznikalo mnoho povstaní, ktorých účastníkov ani nezatýkali, ale rovno strieľali. V roku 1918 zatýkali aj všetkých príslušníkov politických strán: esseri, menševici, anarchisti a ľudoví socialisti. Od 14. júna 1918 vylúčili tieto strany zo všetkých sovietov a odvtedy stačilo, aby niekde vypukol štrajk a za vinníka považovali hneď esserov alebo menševikov.

V roku 1919 prebiehalo zatýkanie anarchistov, Rusov, prichádzajúcich z cudziny, dôstojníkov expedičného ruského zboru, pôsobiaceho vo Francúzsku. Zatýkali na základe pseudosprisahaní, v Moskve, v Petrohrade a v iných mestách popravovali podľa zoznamu. Zatýkali tzv. prikadetskú inteligenciu. Boli to všetky vedecké kruhy, všetky univerzitné, umelecké, literárne kruhy a aj inžinierov. Táto inteligencia tvorila 80 % z celkovej zatknutej inteligencie. Do ostatnej inteligencie, ktorú tiež zatýkali, patrili spisovatelia, teológovia a teoretici socializmu. V januári 1919 bolo uzákonené povinného odvádzanie poľnohospodárskych prebytkov a začali sa formovať zásobovacie oddiely. Stretli sa však so všeobecným odporom dediny. Preto začali aj tu všetkých odporcov zatýkať. Od leta 1920, keď sa občianska vojna ešte neskončila, začínajú zatýkať dôstojníkov bielej armády a hneď ich posielajú do Archangeľska a na Solovky. V máji 1920 bolo prijaté všeobecné uznesenie Ústredného výboru „o záškodníckej činnosti v tylle“. To bolo tiež podnetom na zatýkanie. Pripomínam, že do roku 1922 ešte neexistoval trestný kódex a akýkoľvek systém zákonov. Každý „sudca“ sa riadil „iba revolučným právnym vedomím“. V marci 1921 zatkli a poslali do táborov námorníkov vzbúreneckého Kronštadtu. Okrem toho vláda vydala nariadenie, že každý, kto bude súkromne zachádzať so svojím majetkom, čiže sa bude snažiť otvoriť živnosť, bude trestaný najmenej 10 rokmi straty slobody a konfiškáciou celého majetku. Kvôli tomu vznikali nové a nové roľnícke povstania. V júny 1921 vznikali v Tambovskom kraji koncentračné tábory, v ktorých držali rodiny vzbúrencov. Ak sa otec rodiny do 3 týždňov nevrátil, tak celú rodinu poslali do vyhnanstva. Rok 1921 začal príkazom čeky, aby sa zintenzívnili represie proti buržoázii. Bolo to v roku, keď sa končila občianska vojna a kedy sa čakalo, že represie prestanú. V lete 1921 zatkli verejný výbor proti hladujúcim, ktorý sa pokúsil zmierniť hlad v Rusku. Uskutočňovalo sa aj zatýkanie študentov za „kritiku poriadkov“. Rozrástlo sa zatýkanie členov iných politických strán. Na jar 1922 sa čeka premenovaná na GPU rozhodla zasiahnuť aj do cirkevných vecí, vzniká tzv. „cirkevná revolúcia“. Začalo sa veľké zatýkanie cirkevných hodnostárov, napríklad patriarcha Tichon a metropolita Venjamino. Konali sa s nimi verejné procesy, po ktorých už nasledovali bežné zatýkania duchovných, diakonov, rehoľníkov v tých, ktorí neodprisahali vernosť obnoveneckému nátlaku prívržencov živej cirkvi. Duchovných neprestajne zatýkali, aby z národa úplne vykorenili náboženské myslenie. GPU sa o to snažila celé 20. a 30. roky.

Do väzenia strkali aj poľských kňazov a katolíkov. Tým, ktorých odsúdili za náboženstvo, sa už nikdy nedovolili stretnúť so svojimi rodinami. Po celé 20. roky zatýkali dôstojníkov, ktorí bojovali v občianskej vojne a bývalých cárskych dôstojníkov. Týchto všetkých hneď posielali do táborov. Samozrejme, za nimi posielali aj ich ženy a deti, ale nie na to isté miesto. Taktiež zatýkali aj bývalých štátnych úradníkov, ktorí pôsobili v sovietskych inštitúciách a zatajili svoj pôvod. Za utajenie „sociálneho pôvodu a za bývalé sociálne postavenie“ zatýkali aj šľachticov a celé ich rodiny. Od roku 1927 zatýkali inžinierov kvôli hospodárskym neúspechom a nedostatkom. GPU videla všade, kde mali hlavné slovo inžinieri, záškodníctvo. V každom odvetví priemyslu sa začali robiť čistky. Ak nejaký inžinier povedal, že vlaková súprava neunesie toľko nákladu, bol súdený za to, že brzdí dodávky tovaru. Ak zase povedal, že nákladu treba dať viac, bol súdený za to, že chce poškodiť vlak a je záškodník. Za niekoľko rokov sa podarilo GPU v Rusku zlikvidovať najlepších inžinierov a géniov. V roku 1941 to oľutovali, keď Hitler napadol Rusko. Od roku 1928 sa viedli slávne procesy proti záškodníkom, ktoré boli vykonštruované. Netypickým znakom týchto procesov bolo, že obžalovaní začali samých seba obviňovať a očierňovať. Známi je proces z roku 1930 s „organizátormi hladu“. Bolo vtedy 48 obžalovaných. Koncom roku 1930 prebiehal ešte jeden proces a tam už všetci obžalovaní na seba „kydali“ a rozprávali také hlúposti, ktoré by za normálnych okolností vôbec nespáchali. Prečo to tak bolo? Bol to jeden z najväčších objavov v dejinách súdnictva, že obžalovaný sa sám prizná a spolu so sudcom sa snažia nájsť spoločné riešenie. Všetci obžalovaní sa očierňovali len kvôli tomu, aby ich trest bol zmiernený. Všetci potom dostali po 10 rokov. Od roku 1930 sa vedú aj procesy proti fingovaným stranám, ktoré nikdy neexistovali. V rokoch 1924 – 1930 prebieha zatýkanie roľníkov. Toto zatýkanie sa dá nazvať aj sťahovaním. Celé rodiny roľníkov bez súdu vysťahovali do pracovných táborov. Bolo to najväčšie zatýkanie v dejinách Ruska, kedy bolo odsúdených mnoho miliónov ľudí. Do tejto vlny zatýkania patrili aj zámožnejší roľníci, ktorí sa nechceli podrobiť kolektivizácii, ale väčšiu časť tvorili bežní, chudobní roľníci, ľudia, ktorých si v dedinách vážili a všetci tí, ktorí boli rozhodní. Všetkých roľníkov odvádzali do tajgy a do tundry. Následkom tohto zatýkania boli roky hladu.

Už od roku 1926 existovala vlna politických väzňov, ktorých zatvárali podľa §58 a ktorí dostali KRA – kontrarevolučná agitácia alebo ASA – antisovietska agitácia. V jeseni 1937 sa slávilo 20. výročie októbra. Väzni dúfali, že bude amnestia, no Stalin sa rozhodol pridať do trestného kódexu nové tresty, 15, 20 a 25 rokov. 10-ročné boli detské a pre mladistvých. V rokoch 1937 – 38 začala ďalšia vlna zatýkania. V tomto období zatýkali najmä ľudí s postavením a ľudí so straníckou minulosťou. Bol to masový úder zákona proti ľudu. Zatýkali vedúce kádre strany sovietskeho vedenia, vojenského velenia i predstaviteľov GPU, ale aj bežných ľudí. Zatýkacím zákonom bola predbežná určenosť počtu väzňov, rozpisu, rozdeľovníka. Každé mesto, okres, vojenský útvar dostal číslo, ktoré musel splniť v určitom čase. Do väzenia sa dostali: špióni pôsobiaci v cudzine, pracovníci čínskych východných železníc, Kórejčania z Ďalekého východu, leningradskí Estónci, lotyšskí príslušníci stráže, lotyšskí čekisti, inteligencia a tzv. Če – eRy – manželky významných straníckych pracovníkov, všetci, ktorých už odsúdili na 10 rokov. Zatýkania sa šírili ako epidémia, po uliciach, po domoch, stačilo ak ste si s niekým podali ruku. Od roku 1939, čiže v roku vojny, zatýkali šíriteľov chýrov a rozsievačov paniky, ľudí, ktorí neodovzdali rozhlasové prijímače a súčiastky a Nemcov. Podstata trestu pre Nemcov bola taká istá ako pre kulakov ibaže Nemci si mohli vziať so sebou viac vecí a neposielali ich do drsných končín. Zatvárali aj vojakov, ktorí sa dostali z nemeckého obkľúčenia, generálov, bolo ich asi 50, ľudí, ktorí pobudli istý čas na okupovanom území, ľudí, ktorí šírili správy o leningradskej blokáde a o tom, že tam ľudia zomierajú od hladu. Zatýkali aj dôstojníkov, ktorí sa sťahovali zo svojich pozícií. postavili ich však do prvej línie a tam väčšina z nich zahynula. Od roku 1943 do roku 1946 komunisti zatýkali aj príslušníkov iných národov z okupovaných území. Patrili tu najmä Česi, Poliaci, Lotyši, Estónci a niekoľko tisíc Slovákov. Zatýkali aj civilov z Nemcami okupovaných častí Ruska, vojakov, ktorí sa vracali zo zajatia. Od roku 1943 začínajú zatýkať aj národy, ktoré sa „previnili“, boli to Kalmyci, Čečenci, Inguši, Bulhari, Kazaši a v roku 1944 krymskí Tatári. Do gulagov sa dostali aj nemeckí a japonskí vojaci. V roku 1944 červená armáda prenikla na Balkán a do strednej Európy, kde žilo veľa Rusov, ktorí emigrovali po októbri 1917. Začali ich zatýkať a posielať do gulagov. Boli to najmä Rusi, z Bulharska, z Juhoslávie, z Československa, z Rakúska, z Maďarska a z Nemecka.

Po celej Rusmi okupovanej Európe bolo zatknutých takmer milión utečencov, ktorí odišli zo Sovietskeho zväzu počas vojny a v rokoch 1946 – 1947 ich spojenecké orgány vrátili späť do ZSSR. Ďalšie zatýkania nasledovali v rokoch 1948, 1949 a v roku 1950. Boli to väzni, ktorí boli zatknutí v roku 1937 a prepustení v roku 1947. Patria tam aj domnelí anglo – americkí špióni, veriaci, mnohí inteligenti, ktorí sa nedali zastrašiť. Tých obviňovali z :
VAT – vychvaľovanie americkej techniky
VAD – vychvaľovanie americkej demokracie
PZ – poklonkovanie pred Západom
Všetci títo odsúdenci už dostávali nové tresty tzv. štvrťky - 25 rokov. V roku 1949 začali posielať do vyhnanstva Litovcov, Estóncov a Lotyšov. Odvážalo ich celé vlakové súpravy na Sibír. Počas celého tohto obdobia zatknutých prevážali cez mestá v čiernych Antonoch. Tieto autá boli ruskej výroby a slúžili na rozvážanie mlieka. Mnohé boli špeciálne upravené na prepravu osôb. Tak mohli čekisti voľne prevážať väzňov cez mestá aj za bieleho dňa. Počas celej éry zatýkania boli aj obdobia, kedy väzni dostali amnestiu. Takéto prepúšťanie sa odohralo v roku 1939. Boli to väzni, ktorí podpísali, že budú na slobode mlčať a bolo ich veľmi málo. Druhé prepúšťanie nastalo v roku 1947. Prepúšťali duchovných. Háčik bol v tom, že veriaci museli požiadať, aby prepustili toho a toho kňaza. Prepustených bolo veľmi málo, pretože veriaci na slobode boli zastrašovaní. .