marca 1796 vymenovali za veliteľa talianskej armády. Jeho túžba sa splnila. V tomto období sa oženil s Máriou Jozefínou Tascher de la Pagerie, vdovou po vikomtovi Beauharnais.
V Taliansku stáli proti sebe dve armády- rakúska a piemontská. Napoleon plánoval rozdeliť tieto dve armády. Tento plán spočíval v jeho jednoduchosti. O niekoľko dní po príchode do Nizzy Napoleon dal armáde rozkaz, aby sa vydala na pochod. Týmto sa začala 2-ročná šnúra víťazstiev. Už 12. apríla 1796 došlo k prvej bitke pri Montenotte, na ktorú Napoleon rád spomínal s komentárom: „Náš rodokmeň sa začína pri Montenotte.“ Rakúska vláda túto prehru podcenila ,no už o dva dni utrpela rovnako zdrvujúcu porážku piemontská armáda pri Millesime. A do tretice - 22. apríla toho istého roku francúzske vojsko zvíťazilo pri Mondove. V Turíne sa 28. apríla podpísalo prímerie, výhodné pre Francúzsko, ktoré v podstate ovládalo celý Piemont a územie Janova.
Napoleonovi zostal už len jeden nepriateľ- rakúska armáda. Bol to však protivník s výraznou prevahou. Napoleon sa aj tu držal zásady, že početnú slabosť treba dorovnať rýchlym presunom. Po víťazstve pri Lodi 15. mája vkročil do hlavného mesta Lombardie Milána. Obyvatelia mesta s jasotom vítalo ako osloboditeľov spod jarma nenávidených rakúskych utláčateľov.
Úspechy v Taliansku zvýšili Napoleonovi prestíž vo vojenských kruhoch celej Európy. Jemu však najviac lichotila stúpajúca popularita u normálnych vojakov, ktorý ho dôverne volali „náš malý kaprál“.
Triumfálnym vstupom do Milána sa však vojna neskončila. Dojmu slovo historikovi:
„Vojnu charakterizovali bitky, ktoré vošli do histórie vojenského umenia- Lastiglione, arcolský most, Rivoli. Francúzska armáda bola v tých zápasoch rovnako blízko k prehre ako k výhre. Prirodzene, Bonaparte nesmierne riskoval. V legendárnej bitke na arcolskom moste sa nezľakol postaviť na jednu kartu ani osud armády ani vlastný život. Vrhol sa zo zástupom vojakov do krupobitia guliek a prežil vďaka Muironovi, ktorý vlastním telom vychytal všetky smrteľné guľky určené Bonaparteovi. Trojdňoví boj pri Rivoli vyzeral pre Francúzov celkom beznádejne, no v poslednej chvíli Francúzi prevýšili rakúske vojsko a bitku vyhrali.“
Direktórium chcelo začať s Rakúskom rokovať o mieri a tak Napoleona vyradiť z „hry“. Okrem toho sa aj Rakúsko začalo spamätávať z „faciek“ a postavili proti Napoleonovi veľkú 80 000-ovú armádu. Tejto armáde velil skúsený maršal Alvinczi. K rozhodujúcej bitke došlo 14. a 15. januára 1797 pri Rivoli.