V jej 39. článku sa uvádza, že za prvého konzula vymenúva občana Bonaparta na 10 rokov a za druhého a tretieho konzula občanov Cambaceresa a Lebruna. Veru je to jediná ústava, v ktorej sa spomínajú konkrétne mená. Zaujímavý je aj finančný aspekt celej záležitosti. Ústava presne určuje plat najvyšších hodnostárov republiky:
„Článok 43 - Plat prvého konzula sa stanovuje na 500 000 frankov ročne, plat druhého a tretieho konzula sa rovná trom desatinám prvého.“
Celé Napoleonove pôsobenie vo funkcii prvého konzula svedčí o obdivuhodnej koncepčnosti vyplývajúcej z dokonalej informovanosti. Už 25. decembra 1799 poslal rakúskemu cisárovi a anglickému kráľovi posolstvá, v ktorých navrhoval aby sa začalo rokovať o mieri. Bol to iba propagačný akt vypočítaný na zvýšenie jeho popularity, bol na toľko prezieravým politikom, ktorý vedel, že Francúzska mierová iniciatíva sa nestretne s porozumením. Ešte pred odoslaním posolstiev sa začal pripravovať na veľkú vojnu ...
Do Lausenne prišiel 13. mája 1800. Už na druhý deň dal príkaz armáde na pochod cez Alpy. Znenazdajky udrel na nič netušiacich Rakúšanov, vtiahol do Milána a proklamoval tu obnovenie slobodnej republiky. Rozhodujúca bitka ho však ešte len čakala 14. júna pri Marengu. Keďže Rakúšania mali obrovskú prevahu v delostrelectve, ukazovalo sa, že mladý a rozprávkovo úspešný vojvodca utrpí porážku. Marengo sa dostalo do rúk Rakúšanov, ktorý sa už cítili byť víťazmi. Mali v rukách celé bojisko. Paľba na oboch stranách stíchla. Rakúsky veliteľ vydal rozkaz prenasledovať ustupujúcich Francúzov.
A vtedy nastal zvrat. Šťastena neopustila svojho miláčika. Na bojisko dorazila divízia generála Desaixa, ktorá sa s čerstvými silami vrhla na Rakúšanov. Napoleon sa spamätal a bleskurýchle preskupil vojská. Bojisko prešlo do rúk Francúzov. Rakúska armáda bola úplne rozdrvená. Veľké straty mali aj Francúzi. Vyše 3000 mŕtvych a ranených. Zvlášť bolestne sa Napoleona dotkla smrť generála Desaixa. Francúzi zistili, že ich najnebezpečnejším nepriateľom je Anglicko a koniec vojny závisí od toho, na ktorú stranu sa pridajú Rusi. Napoleonovi sa podarilo nakloniť si ich na svoju stranu. Odvrátenou, ale rovnako dôležitou stránkou tohto obdobia bola aktivita rakúskej strany a domácich rojalistov. Rakúsko podporovalo rojalistov nielen morálne, ale i hmotne a vojensky. Napoleon, ktorého podráždilo otáľanie Rakúšanov, dal Moreauovi príkaz obnoviť útok. Moreau 3. decembra 1800 pri Hohenlidene porazil na hlavu rakúsku armádu. Rakúsko muselo 25.