V tomto období ďalšie slovenské mestá, ležiace na obchodných cestách, dostali od kráľa právo skladu. Jedine v Košiciach cech barchetárov mohol tkať túto cennú tkaninu pre celé kráľovstvo. Bardejov zasa dostal privilégium na výrobu plátna. Zlá finančná situácia však prinútila kráľa, že mnohé mestá dal do zálohu feudálom. Starosť o obranu hranice na Dunaji zveril Žigmund rádu johanitov. V čase dvojpápežstva vydal na nátlak magnátov zákaz udeľovať pápežom benefíciá a čítať v Uhorsku buly bez súhlasu dvora. Keď sa pomocou úplatkov stal nemeckým kráľom, pôsobil iniciatívne pri odstránení cirkevného rozkolu a dal zvolať cirkevný koncil do Kostnice. Dobrodružná politika slávybažného Žigmunda vyčerpávala hospodársky celú krajinu. Jej následky pociťoval i slovenský ľud. Už na temešvárskom sneme uzákonili poddaným mimoriadnu povinnosť. Každých 25 usadlostí okrem normálnej dane malo postaviť i ozbrojenca. Snem tiež uzákonil, že vody patria zemepánom a poddaných zaviazal odovzdávať z rybolovu tretinu až polovicu. Rovnako pokračovalo aj zaberanie lesov a pasienkov, za užívanie ktorých poddaným vyrubovala feudálna vrchnosť nové dávky.
Do pôsobnosti panskej stolice spadal najmä výkon hrdelného práva, ktoré používali proti zbojníkom. Na mnohých miestach sa poddaný búrili. Nový osadníci sa usadzovali na okrajoch kotlín, kde boli vhodné podmienky skôr pre chov dobytka ako pre poľnohospodárstvo. Tu chovali ovce a kozy, menej hovädzí dobytok, kone alebo bravy. Preto feudáli novým osadníkom, Valachom, ukladali nižšie povinnosti ako starousadlíkom. Valasi boli povinní strážiť cesty a záseky, platili dvadsiatu čiastku zo stáda, odovzdávali syr a popruhy na kone. Pozemkovú daň platili len vtedy, ak obrábali polia. Štátnu daň obyvateľstvo na valašskom práve neplatilo. Rovnako neplatilo ani cirkevný desiatok, pretože patrilo zväčša ku pravosláviu. Na čele valašskej osady stál šoltýs, zvaný aj kenéz alebo vojvoda (v Sedmohradsku a v Srbsku). Mal právo na mlyn, vlastný salaš a súdil v menších sporoch. Valašské právo nemalo veľkých možností šíriť sa, pretože počet pastierskych osád ďaleko zaostával za osadami na emfyteutickom a najmä na zvykovom práve, označovanom tiež ako právo slovenské alebo slovanské.
Emfyteutické právo zaručovalo osadníkom dedičné dispozičné právo na pôdu. Osady s emfyteuziou platili najmä peňažné poplatky, menej naturálne dávky a menej zriedka robotovali. Polia sa delili na podiely, lány, ktoré bolo možné nielen dediť, ale aj scudziť.