Luxemburgovci v Čechách a na Slovensku

Žigmund Luxemburský

Po smrti uhorsko-poľského panovníka Ľudovíta I. nastali v Uhorsku niekoľko rokov trvajúce feudálne rozbroje, ktoré sa dotkli aj slovenského územia. Z viacerých kandidátov na uhorskú korunu vyšiel víťazne brandenburský markgróf Žigmund Luxemburský. Roku 1385 sa Žigmund napriek odporu chorvátskej šľachty, ktorá chcela za uhorského kráľa Anjouovca, neapolského Karola III. zvaného Malý, zasnúbil s kráľovnou Máriou. Sprisahanci zajali a uväznili kráľovnú Máriu. Vtedy Žigmund vpadol z Moravy cez západné Slovensko do Uhorska a oslobodil ju. Mestá Bratislava a Nitra mu hneď zložili hold vernosti. O dva roky bol už ako manžel Márie v Stoličnom Belehrade slávnostne korunovaný za uhorského kráľa.
Žigmund bol ctižiadostivý, nestálej a dobrodružnej povahy. Takmer pol storočia sa mu darilo udržať si uhorskú korunu, hoci najmä v prvých 20 rokoch sa pod ním trón neraz nebezpečne zakýval. Roku 1401 ho dokonca jedna skupina oligarchov uväznila. Vzápätí povstala proti nemu dolnouhorská a chorvátska šľachta. Na tieto búrlivé, nepokojné časy a dobrodružné podujatia kráľa doplácalo aj Slovensko, najmä slovenský poddaný ľud. Žigmund ešte ako snúbenec kráľovnej Márie za pôžičku 200 000 zlatých zálohoval svojim bratrancom Joštovi a Prokopovi, moravským markgrófom, tzv. Matúšovu zem, mestá Bratislavu a Nitru. Roku 1396 mnoho ozbrojencov zo Slovenska tiahlo pod kráľovskými zástavami na juh proti Turkom. Boli však pri Nikopole na hlavu porazení. Počas povstania dolnouhorskej šľachty sa povstalci zmocnili Nitry a ďalších hradov. Záujmy Žigmunda v tejto oblasti hájil mocný považský oligarcha poľského pôvodu, pán na Beckove Štibor zo Štiboríc. A napokon roku 1411, keď Žigmund potreboval súrne peniaze na vojnu proti Benátkam, za 37 000 kôp českých grošov založil 13 kráľovských spišských miest Poľsku. Záloh trval až do čias Márie Terézie. Išlo však iba o zálohovanie kráľovských príjmov z týchto miest kráľovi poľskému. Formálne, politicky i cirkevne patrili aj naďalej do Uhorska.
Zo zmätkov v krajine opäť ťažili najviac najmocnejší a najbohatší. Majetky magnátov sa takmer zdvojnásobili. Kráľovský majetok sa zmenšil takmer o dve tretiny. Baróni sa nezastavili takmer pred nijakým násilím a výzvy kráľa boli márne. Žigmund sa usiloval aspoň trochu oprieť o mestá: obmedzoval v krajine obchod cudzích kupcov, zakazoval vývoz drahých kovov, rozširoval mestské výsady.

V tomto období ďalšie slovenské mestá, ležiace na obchodných cestách, dostali od kráľa právo skladu. Jedine v Košiciach cech barchetárov mohol tkať túto cennú tkaninu pre celé kráľovstvo. Bardejov zasa dostal privilégium na výrobu plátna. Zlá finančná situácia však prinútila kráľa, že mnohé mestá dal do zálohu feudálom. Starosť o obranu hranice na Dunaji zveril Žigmund rádu johanitov. V čase dvojpápežstva vydal na nátlak magnátov zákaz udeľovať pápežom benefíciá a čítať v Uhorsku buly bez súhlasu dvora. Keď sa pomocou úplatkov stal nemeckým kráľom, pôsobil iniciatívne pri odstránení cirkevného rozkolu a dal zvolať cirkevný koncil do Kostnice. Dobrodružná politika slávybažného Žigmunda vyčerpávala hospodársky celú krajinu. Jej následky pociťoval i slovenský ľud. Už na temešvárskom sneme uzákonili poddaným mimoriadnu povinnosť. Každých 25 usadlostí okrem normálnej dane malo postaviť i ozbrojenca. Snem tiež uzákonil, že vody patria zemepánom a poddaných zaviazal odovzdávať z rybolovu tretinu až polovicu. Rovnako pokračovalo aj zaberanie lesov a pasienkov, za užívanie ktorých poddaným vyrubovala feudálna vrchnosť nové dávky.
Do pôsobnosti panskej stolice spadal najmä výkon hrdelného práva, ktoré používali proti zbojníkom. Na mnohých miestach sa poddaný búrili. Nový osadníci sa usadzovali na okrajoch kotlín, kde boli vhodné podmienky skôr pre chov dobytka ako pre poľnohospodárstvo. Tu chovali ovce a kozy, menej hovädzí dobytok, kone alebo bravy. Preto feudáli novým osadníkom, Valachom, ukladali nižšie povinnosti ako starousadlíkom. Valasi boli povinní strážiť cesty a záseky, platili dvadsiatu čiastku zo stáda, odovzdávali syr a popruhy na kone. Pozemkovú daň platili len vtedy, ak obrábali polia. Štátnu daň obyvateľstvo na valašskom práve neplatilo. Rovnako neplatilo ani cirkevný desiatok, pretože patrilo zväčša ku pravosláviu. Na čele valašskej osady stál šoltýs, zvaný aj kenéz alebo vojvoda (v Sedmohradsku a v Srbsku). Mal právo na mlyn, vlastný salaš a súdil v menších sporoch. Valašské právo nemalo veľkých možností šíriť sa, pretože počet pastierskych osád ďaleko zaostával za osadami na emfyteutickom a najmä na zvykovom práve, označovanom tiež ako právo slovenské alebo slovanské.
Emfyteutické právo zaručovalo osadníkom dedičné dispozičné právo na pôdu. Osady s emfyteuziou platili najmä peňažné poplatky, menej naturálne dávky a menej zriedka robotovali. Polia sa delili na podiely, lány, ktoré bolo možné nielen dediť, ale aj scudziť.

Často aj dediny so starým zvykovým právom prešli na emfyteuzu, napríklad po husitských výpravách Liptovský Trnovec, Palúdzak a Okoličné, kde chcel takto zemepán získať nových osadníkov.
Na strednom Slovensku v tejto dobe vznikol Zväz siedmich banských miest.

Feudáli si stavali opevnené hrady na vysokých skalách, „aby mohli žiť vo väčšom pokoji a bezpečnosti, bez strachu z hrôz a nepokojov“. Najhoršie na tom bol poddaný ľud v otvorených a nechránených dedinách. Už roku 1405 vydal kráľ mandát, zákon, v ktorom pod prísnymi trestami zakazuje vojakom a oligarchom, „aby na území celej našej ríše a akéhokoľvek stavu a postavenia našich verných poddaných neväznili, nezabíjali ich, neodnímali im statky, neprelievali krv a neodvážili sa ich nejakými násilnosťami znepokojovať…“ Slabý kráľov hlas však vo všeobecnom zmätku akoby zanikol. Autoritu strácala aj cirkev. Niektoré slovenské mestá i mnohí šľachtici odmietali platiť cirkevný desiatok. Ľud hľadal útechu inde. Aj u nás sa v týchto časoch šírili rôzne sekty, najmä valdenskí. Uhorskí panovníci sa v čase postupu Turkov na Balkáne zamestnávali vojnou o neapolské dedičstvo a slovanským balkánskym krajinám neprispeli na pomoc. Žigmund sa od začiatku svojej vlády opieral o najaté žoldnierske vojsko. Rozdávaním kráľovských majetkov sa snažil nakloniť si najprv jednu skupinu magnátov, a potom zas druhú. S oslabením hospodárskej moci upadla aj Žigmundova politická vláda. Keď sa rozhodol vojensky vystúpiť proti Turkom, magnáti sa od výpravy odtiahli. Roku 1396 utrpeli Žigmundove žoldnierske vojská od Turkov pri Nikopole drvivú porážku. Žigmund si zachránil holý život útekom na byzantskej lodi do Carihradu. Za jeho neprítomnosti vystúpili s nárokmi na uhorskú korunu Jagelovci a taktiež neapolský Anjouovci, opierajúci sa o jednotlivé magnátske skupiny. Postavenie Žigmunda uhájil moravský markgróf Prokop, ktorý obsadil územie Slovenska a zastrašil nespokojných magnátov. Vnútorné rozpory medzi Žigmundom a uhorskou šľachtou prepukli na temešvárskom sneme roku 1397, kde magnáti presadili banderiálny systém vojska. Šľachta ako celok vystúpila s požiadavkou, aby polovicu príjmov z cirkevných benefícií venovali preláti na obranu proti Turkom, a ďalej, aby sa benefíciá neudeľovali cudzincom. Aj v Čechách koncom 14.storočia začali proti vláde Žigmundovho brata Václava IV. Otvorene vystupovať magnáti a preláti. Žigmund sa tu objavil ako ich spojenec. Odišiel do Čiech a namiesto uväzneného brata sa aj tu chcel chopiť moci. Zatiaľ sa v Uhorsku vystupňovala nespokojnosť so Žigmundom natoľko, že keď sa z Čiech roku 1401 vrátil, magnátska klika Kanizsai- Bebek dala Žigmunda uväzniť. Nato na parciálnom sneme v Topoľčanoch 11. júna 1401 zvolila šľachta za uhorského panovníka Vladislava Jagelovského. Príležitosť si nechceli nechať ujsť ani Habsburgovci. Vyslobodili Žigmunda z väzenia.

Pripútali ho, keďže ovdovel, sobášom s Barbarou Cillskou. Magnát Mikuláš Garai sa stal doživotným palatínom. Žigmund sa Habsburgovcom zaviazal, že ak nebude mať potomka, prenechá im uhorskú korunu. Tak sa uhorský kráľ stal hračkou v politike Habsburgovcov.


LUXEMBURGOVCI
V ČECHÁCH
1310 - 1437

JÁN LUXEMBURSKÝ (1310-1346)
Zahraničná politika:
Už pred nástupom vlády v Čechách dostal Ján od svojho otca grófstvo luxemburské a čoskoro nato bol menovaný ríšskym generálnym vikárom - zástupcom Henricha VII. vo vláde v ríši. Po otcovej smrti r. 1313 sa stal jedným z hlavných kandidátov o rímsku korunu. Proti Jánovej kandidatúre však bola silná opozícia a tak sa Ján uspokojil s podporou Ľudovíta Bavorského proti Fridrichovi Habsburskému. Za svoju podporu dostal r. 1322 Chebsko. Naďalej Ján používal titul poľského kráľa, predovšetkým v Sliezsku a Lužici. Uskutočnil r. 1327 výpravu do Horného Sliezska, uzavrel spojenectvo s rádom nemeckých rytierov a získal v Poľsku veľký vplyv. Zmluvou z r. 1335 s poľským kráľom Kazimírom a uhorským kráľom Karolom Róbertom, bola uznaná jeho zvrchovanosť nad sliezskym kniežatstvom, ale musel sa vzdať titulu poľského kráľa.V 30. rokoch sa snažil získať Tirolsko a Korutánsko svadbou svojho druhého syna Henricha s dcérou Henricha Korutánskeho Markétou, nazývanou Maultasch. Jeho politika v severnej Itálii bola neúspešná. R. 1341 Markéta Maultasch vypudila Henricha a vydala sa za cisárovho syna Ľudovíta. Tým sa začalo nepriateľstvo Ľudovíta Bavorského a Jána Luxemburského.
Vnútorná politika:
Ján Luxemburský prišiel do Čiech obklopený skupinou cudzincov, proti ktorým r. 1315 vyvrcholil odpor českej šľachty, preto sa kráľ cudzích radcov zriekol. Vzbury pokračovali aj naďalej, vo febr. 1318 vypuklo všeobecné povstanie proti kráľovej moci. Jána sa zastal Ľudovít Bavorský a vďaka nemu bol v apríli 1318 v Domažliciach uzavretý mier. Dohrou sporu bol konečný rozchod Jána s Eliškou Přemyslovnou r. 1319 a starostlivosti o deti sa ujal sám. R. 1323 odviezol korunného princa Václava (Karola) k francúzskemu kráľ. dvoru na výchovu. Začiatkom 20. rokov sa Ján málo zdržiaval v Čechách, správu krajiny prenechával v rukách Henricha z Lipé. Tým sa oslabovala kráľovská autorita v Čechách. Ján sa venoval iba zahraničnej politike a o vnútorné záležitosti sa neveľmi staral, udeľoval iba významné privilégiá mestám, od ktorých získaval pôžičkami a darmi peňažné prostriedky. Časť českej šľachty, ktorá chcela obnoviť král. moc sa obrátila na Jánovho nástupcu Karola.

Karol súhlasil s návratom do Čiech a koncom roku 1333 aj prišiel. Jeho otec proti tomu nič nemal a udelil mu titul markgrófa moravského. Karol sa ihneď s energiou a iniciatívou ujal vladárskych úloh a stal sa v podstate rovnocenným spoluvladárom svojho otca. Šľachta s obnovou král. moci počítala v trochu miernejšej podobe a tak čoskoro začínajú rozpory medzi Karolom a šľachtou. Karol mal podporu u cirkevných inštitúcií a bohatých miest a tak si svoje pozície u šľachty ubránil, hoci proti nemu štvali vlastného otca. K ozajstnej roztržke medzi otcom a synom však nedošlo, keďže Ján sa zdržoval väčšinou v cudzine a Karolova autorita rástla nielen v českých krajinách, ale aj v zahraničí. Prvého veľkého úspechu dosiahol Karol povýšením pražského biskupstva na arcibiskupstvo r. 1344. Karol sa opieral o spojenectvo s avignonským pápežom, čo viedlo ku konečnému rozchodu s Ľudovítom Bavorským. Ján bol ochotný riešiť spory s Ľudovítom kompromisom, ale Karol podporoval pápežskú politiku, ktorá sa snažila zosadiť Ľudovíta z rímskeho trónu. R. 1346 bol Karol za podpory otca Jána a pápeža Klimenta VI. zvolený za rímskeho kráľa. 26. aug. 1346 padol v bitke pri Kreščaku Ján Luxemburský a Karol sa stáva českým kráľom.

KAROL IV. (1346-1378)

Karol IV. sa narodil 14. mája 1316 na Pražskom hrade a pri krste dostal meno Václav. R. 1319 bol odňatý matke Eliške a otec ho 1323 odviezol k sestre Márii, vydatej za franc. krála Karola IV. Francúzsky kráľ bol aj Václavovým kmotrom na birmovke a Václav prijal meno Karol. R. 1323 sa oženil s rovnako starou Markétou Valois, nazývanou Blanka. Karol dostal vynikajúce vzdelanie (študoval aj na Sorbonne) a veľmi si ho obľúbil člen kráľovskej rady Filipa VI. biskup Pierre de Rosiéres, neskorší pápež Kliment VI. Karol bol štyrikrát ženatý a mal dvanásť detí. Karol vládol v ríši ako nemecký kráľ, neskôr cisár Karol IV., v Čechách pod menom Karol I. Karol bol nesporne najväčším českým stredovekým panovníkom. Posilnil kráľovskú moc, výrazne oslabenú počas vlády jeho otca, pozdvihol prestíž a medzinárodné postavenie českého štátu. Činmi mimoriadneho významu bolo založenie pražského arcibiskupstva (1344) a univerzity (1348). Tento panovník sa preslávil aj stavebnou činnosťou (založenie Nového Města, stavba Karlštejna, kamenného mosta cez Vltavu, stavebné úpravy Pražského hradu, pokračovanie stavby Chrámu sv. Víta).

Upevnenie medzinárodného postavenia českého štátu znamenalo vydanie Zlatej buly, ríšskeho zákonníka (1356), ktorým Karol presne vymedzil výnimočné postavenie českého kráľa i českého štátu v rámci ríše. V roku 1350 vydal návrh zákonníka Majestas Carolina, v ktorom bol zdôrazňovaný rozsah kráľovských práv a práva šľachty boli obmedzované. Na veľký odpor šľachty Karol r. 1355 Majestas odvolal. Počas Karolovej vlády dosiahli české krajiny najväčší územný rozsah, získal Svídnicko, Javorsko, sliezske kniežatstvá, dŕžavy v Bavorsku, Falcku a Meisene. Väčšinu nových území získal diplomatickými rokovaniami, kúpou alebo sobášnou politikou. Dovedna sa oženil štyrikrát - s Blankou z Valois (1323, matka dcér Markéty a Kateřiny), Annou Falckou (1349, matka prvorodeného syna Václava, ktorý rok po narodení zomrel), Annou Svídnickou (1353, matka Václava IV.) a s Annou Pomořanskou (1363, matka Žigmunda, Jana Zhořeleckého a dcéry Markéty).

Zahraničná politika:
Krátko po bitke pri Kreščaku bol r. 1346 korunovaný v Bonne za rímskeho kráľa, ale jeho postavenie v ríši bolo neisté. Chystala sa vojna s Ľudovítom Bavorským, ale k boju nedošlo, pretože Ľudovít 1347 tragicky zahynul. Stúpenci Ľudovíta Bavorského zvolili v januári 1348 za nového rímskeho kráľa Edwarda III. Anglického a Karol musel vynaložiť veľké diplomatické úsilie, aby anglický kráľ dobrovoľne abdikoval (jún 1348). Falckého grófa Rudolfa si získal tým, že sa oženil s jeho dcérou a podarilo sa mu dosiahnuť kompromis aj s ostatnými nepriateľmi. Upevnenie svojej moci potvrdil druhou korunováciou. Karol viedol dosť samostatnú ríšsku politiku, čo viedlo k ochladeniu jeho stykov s pápežom. Kliment VI., ani jeho nástupca Innocent VI. sa s Karolom IV. nerozišli, ale snažili sa ho brzdiť odkladaním jeho cisárskej korunovácie v Ríme. Nakoniec si ju Karol vynútil vojenskou hrozbou - napochodoval s vojskom k Rímu - a tak pápež ustúpil a r. 1355 bol Karol korunovaný za cisára.

Nástupnícka otázka :
Už roku 1349 udelil Karol Moravu ako české léno svojmu bratovi Janovi Henrichovi. Ešte r. 1355 nemal Karol mužského dediča a preto rozhodol, že ak zomrie bez mužských potomkov, stane sa dedičom českého trónu Jan Henrich alebo jeho synovia. Situácia sa zmenila, keď sa r. 1361 Karolovi z manželstva s Annou Svidnickou narodil syn VÁCLAV. Karol IV. dal Václava korunovať za českého kráľa ešte ako dvojročné dieťa (1363) a r. 1376 presadil jeho voľbu za rímskeho kráľa. Hoci sa Karol celý život usiloval o ústredné upevnenie panovníckej moci a mal centralistické snahy, vo vzťahu ku svojej rodine bol ústupčivý a vo svojich ďalších závetiach (1376,1377) vydelil údely pre svojich synov a synovcov. Keď 29. nov. 1378 Karol IV.

zomrel, bolo jeho dynastické panstvo teoreticky už rozdelené a hoci Karol predpokladal zvrchované postavenie Václava nad ostatnými lénami, sám mu svojou dynastickou politikou sťažil jeho postavenie. Navyše Václav sa nevyznačoval vlastnosťami schopného vladára.
Rozdelenie Karolovho panstva medzi jeho dedičov:
· Karolovi synovia:

VÁCLAV IV. - Čechy, Sliezsko, Dolná Lužica
ŽIGMUND - Branderbursko
JAN - Horná Lužica (Zhořelecko);
· Karolovi synovci, synovia jeho brata Jana Henricha (zomrel 1375):
JOŠT a PROKOP dostali Moravu;
· Karolov brat VÁCLAV Luxemburský (zomrel 1382) spravoval Luxembursko. VÁCLAV IV. (1378-1419)
Pri nástupe mal Václav 18 rokov a bol v ťažkej situácii:
- zostrili sa vzťahy medzi vyššou šľachtou a duchovenstvom, nespokojná vysoká šľachta bola podporovaná aj odporom členov lux. vládnuceho rodu;
- 1378 schizma v cirkvi: bol zvolený pápež v Ríme (Urban VI.) aj v Avignone (Kliment VII.) a začal sa pápežský rozkol trvajúci do 1417.
Václav pokračoval formálne v otcovej politike tým, že podporoval rímskeho pápeža proti avignonskému. Francúzskemu kráľovskému posolstvu sa ale podarilo dosiahnuť to, že Václav sa zriekol chystanej korunovačnej jazdy do Ríma a poveril Jošta Moravského úradom ríšskeho generálneho vikára v Itálii. Keďže Jošt stál na strane Francúzska a teda na strane avignonského pápeža, poskytol tým franc. král. dvoru plnú kontrolu nad Itáliou. K Joštovi sa pridal aj luxem. vojvoda Václav a Václav IV. rezignoval a nejavil žiadny záujem na riešení pápežskej schizmy.
V r. 1378 sa pražským biskupom stáva JAN Z JENŠTEJNA, zástanca Urbana VI. Václav IV. sa s ním čoskoro dostáva do konfliktu a tým aj s rímskym pápežom. Václavovi sa podarilo Jenštejna vyhnať do Itálie, skonfiškoval jeho majetky a Jenštejn sa vzdal arcibiskupského úradu (1396) a zomrel v zabudnutí (1400).V r. 1394 vyvrcholila nespokojnosť vysokej šľachty v Čechách proti slabej vláde a na čelo sa postavil Jošt Moravský. Václav IV. bol zajatý a uväznený na Pražskom hrade. K Václavovmu prepusteniu prispel jeho brat Jan Zhořelecký, ktorý ho podporil a viedol rokovania. Václav IV. chcel vinníkov tvrdo potrestať, ale Jan Zhořelecký náhle zomiera 1396 (vraj ho otrávili) a tak je Václav IV. bratom Žigmundom a Joštom prinútený k ústupkom. Kráľovi bola nadradená kráľovská rada a Václav nemal právo o ničom rozhodovať. Úpadok král. moci pokračoval. Václav IV. s pasivitou prijal aj zavraždenie štyroch svojich obľúbencov na Karlštejne 1397 a uspokojil sa s naivným vysvetlením, že sa usilovali o jeho život.
Stupňované útoky proti Václavovi IV. ho prinútili k tomu, že 1401 odovzdal vládu v Čechách rade štyroch.

S tým sa ešte jeho nepriatelia neuspokojili, jeho brat Žigmund ho dal 1402 zajať a dopraviť do Viedne, kde bol celý rok väznený. Potom sa jeho vláda trochu stabilizovala, Václav IV. však už nemohol obmedziť práva, ktoré vysoká šľachta získala. Keďže Václav nebol schopný riešiť ani nepokoje v ríši a ani sa o to nesnažil, bol r. 1400 zosadený z rímskeho trónu, a zvolený bol Ruprecht Falcký. Ani ten nedokázal obnoviť autoritu rímskeho kráľa a tak cirkevný koncil v Pise 1409 uznal za kráľa znova Václava IV. Václav sa vlády v ríši už nikdy neujal, po Ruprechtovej smrti 1410 bol za nem. kráľa zvolený jednou stranou Žigmund, druhou Jošt Moravský - tak boli spolu s Václavom traja králi. Po Joštovej smrti 1411 bol Žigmund uznaný všeobecne za nemeckého kráľa. Žigmund sa dohodol s bratom Václavom, ponechal mu titul nemeckého kráľa, ale v ríši vládol on (do r. 1437)

ŽIGMUND LUXEMBURSKÝ (1420/1436-1437)
uhorský, český a rímsky kráľ a cisár
Vláda posledného Luxemburga v krajinách Českej koruny sa podstatne líši od vlád jeho predchodcov. K otcovskému dedičstvu sa dostáva, keď už prekročil päťdesiatku. Napriek pokročilému veku z pohľadu stredoveku bol energický a vitálny. Na rozdiel od jeho predkov nebol český trón jeho hlavným cieľom. Vládol už viac ako tridsať rokov v Uhorsku (od 1387 ako spoluvladár, po smrti svojej manželky Márie, dedičky Anjouovcov r. 1395 samostatne) a desať rokov bol rímskym kráľom. Bol prednou európskou osobnosťou veľkej cirkevnej politiky, zaslúžil sa o zosadenie troch pápežov a bol oslavovaný ako muž, ktorý vyviedol cirkev z rozkolu. Panovníkom nad krajinami Českej koruny v plnom zmysle slova bol iba necelé dva roky, hoci už celých 16 rokov (od r. 1420) bol korunovaným českým kráľom. V čase smrti svojho brata Václava bojoval s Turkami a až po uzavretí mieru sa mohol uchádzať o svoje dedičstvo. Napriek korunovácii a počiatočných úspechoch, mohol sa ujať vlády v Čechách až po porážke husitov.
Vláda v Čechách nebola pre Žigmunda ľahká, musel dočasne ustupovať a len s veľkou námahou vymáhal peniaze na boje. Hlavne východné Čechy zostávali územím odkiaľ hrozilo nebezpečie vzbury.
Problémy spôsobovala Žigmundovi aj jeho manželka Barbora Celská. Podporovala nástupníctvo neplnoletého Vladislava III. Poľského, za ktorého by mohla byť regentkou, proti vlastnej dcére Alžbete, vydatej za Žigmundovho chránenca Albrechta V. Habsburského. Časť šľachty zasa podporovala nástupníctvo 10-ročného Kazimíra, brata Vladislava III. Nástupnícka otázka zaťažovala Žigmunda celé roky.

Žigmundove prvé manželstvo s Máriou Uhorskou zostalo bezdetné, keďže mladučká uhorská kráľovná tragicky zahynula. Z druhého manželstva s Barborou mal Žigmund jedinú dcéru Alžbetu, ktorú v r. 1422 vydal za Albrechta V. Habsburského (vládol ako rímsky kráľ Albrecht II.). Žigmund vo svojom testamente z r. 1421 odkazoval uhorské i české kráľovstvo svojej dcére a dedičke Alžbete a v Uhorsku sa mu podarilo napriek odporu voči kráľovi - cudzincovi zabezpečiť nástupníctvo pre Alžbetu a Albrechta. V Čechách panoval silnejší odpor proti kráľovi - katolíkovi, navyše katolíkovi bojovnému, ktorý sa osvedčil aj v boji proti husitom, napriek jeho priamej a čestnej povahe. Dedičské právo nástupníctvo dcéry, keď nebol mužský potomok síce pripúšťalo, ale české kráľovstvo nepoznalo inštitút ženy- kráľa ako v Uhorsku, čo súviselo s postavením českého kráľa ako kurfirsta - túto hodnosť žena zastávať nemohla. Preto české stavy museli dodatočne uznať svadbu Alžbety s Albrechtom a Albrechta zvoliť. Žigmund na ceste k zaťovi 1437 v Znojme zomiera.

České krajiny po smrti Žigmunda Luxemburského
(1437-1457)
Zať a chránenec posledného Luxemburga - Žigmunda, manžel jeho dcéry Alžbety, ALBRECHT II. HABSBURSKÝ (1437-1439), bol 1. jan. 1438 korunovaný za uhorského kráľa spolu s Alžbetou Luxemburskou a v marci zvolený aj za rímskeho kráľa. Odbojný východočeský zväz ponúkol českú korunu bratovi poľského kráľa Vladislava III. Kazimírovi a poľský snem túto ponuku prijal. Albrecht podporovaný katolíckym i kališníckym panstvom však presadil svoju kandidatúru a v júni 1438 bol v Prahe korunovaný. Poľské vojsko prekročilo hranice a spojilo sa s Albrechtovými odporcami. Vypukla vojna, ale začiatkom r. 1439 bolo vďaka sprostredkovaniu pápeža uzatvorené prímerie. Medzitým vtrhol turecký sultán Murad II. do Srbska a kráľ zamieril do južného Uhorska, aby čelil útoku. V poľnom tábore náhle umiera a zanecháva po sebe dve dcéry (Anna a Alžbeta) a tehotnú Alžbetu. Očakávaným dieťaťom bol syn (Ladislav Pohrobok). Po jeho nečakanej smrti v okt. 1439 začalo v Českých krajinách bezvládie, ktoré sa pretiahlo až do r. 1453.
Poručníkom syna Albrechta Habsburského a Alžbety Luxemburskej Ladislava Pohrobka sa stal Albrechtov bratranec Fridrich, zvolený za cisára Fridricha III., ktorý ho odmietol vydať českým a uhorským stavom až do jeho plnoletosti a sám nejavil záujem ani o českú korunu ani o správcovstvo krajiny. Aj kandidatúra poľského princa Kazimíra prestala byť aktuálna, pretože ten bol r. 1440 povolaný na veľkokniežací stolec litovský.

Hoci sa každý snem zaoberal nástupníckou otázkou, nebolo ľahké nájsť kandidáta, ktorý by o český trón stál pre obavy, že nezvládne zložité pomery v krajine, a zároveň by vyhovoval českým stavom.
Vládu v krajine si rozdelili jednotlivé šľachtické a mocenské skupiny, ktoré si vytvorili krajské zväzy na čele s hajtmanmi a viedli medzi sebou zdĺhavé drobné vojny. Najsilnejšou skupinou bol východočeský zväz pod vedením Hynka Ptáčka z Pirkštejna, ktorého nástupcom sa stal 24-ročný JIŘÍ Z PODĚBRAD. Kým český snem viedol márne zdĺhavé rokovania s Fridrichom, obsadil v noci 1448 nečakane Jiří z Poděbrad Prahu. Jiřímu vyhovovala kandidatúra Ladislava, pretože by mu zabezpečila správcovstvo na niekoľko rokov, rovnako ako bol v Uhorsku správcom Ján Hunyadi. Okrem toho bol Ladislav katolíkom, čo by mu umožnilo dohodu s domácimi katolíkmi, ktorí by mohli namietať proti husitskému správcovi. Jiří získaval čoraz viac moci, tvrdo potlačoval odpor a postupne zjednocoval krajinu pod svoju vládu. Až keď Fridrich III. videl, že Jiří drží situáciu pevne v rukách, potvrdil ho r. 1452 vo funkcii zemského gubernátora.
LADISLAV POHROBOK (1453-1457)
Po niekoľkých odkladoch Fridrich III. napokon vydal Ladislava jeho strýkovi Oldřichovi Celskému. V okt. 1453 bol 13-ročný Ladislav privezený do Prahy a korunovaný za českého kráľa. Jiří mal vládu pevne v rukách a snažil sa udržať vladára v Čechách. Stavy vedľajších krajín však odmietali uznať Ladislava, než mu zložia hold na vlastnom území. Preto ku koncu r. 1454 podnikol kráľ cestu do Lužice a Sliezska, kde bol veľmi srdečne prijatý, čo však neplatilo pre Jiřího. Ladislav odišiel do Viedne a s návratom sa veľmi neponáhľal, navyše začal dávať najavo, že skutočným vladárom je on sám a nie jeho miestodržitelia. Dokázal sa vysporiadať so zložitou situáciou v Uhorsku po smrti Jána Hunyadiho, keď jeho radca Oldřich Celský sa stal obeťou sprisahania. Za jeho smrť zaplatil životom kráľovi Ladislavovi starší Hunyadiho syn Ladislav, mladší Matyáš bol uväznený (1456). Jiří z Poděbrad sa nedal zaskočiť, odišiel do Rakúska a v sept. 1457 prinútil panovníka k návratu do Prahy, kde pripravil jeho svadbu s franc. princeznou Magdalenou. S ním prišiel do Prahy aj Matyáš Hunyadi, ktorý netušil, aká kariéra ho očakáva. Uprostred príprav na kráľovskú svadbu Ladislav Pohrobok 23. nov. 1457 nečakane zomiera.