Protihabsburské stavovské povstania

Boli to ozbrojené vystúpenia sedmohradských a uhorských stavov, vedených sedmohradskými kniežatmi alebo uhorskými magnátmi proti Habsburgovcom v 17. stor. a na začiatku 18. stor.
Zapríčinilo ich obmedzovanie stavovských privilégií, násilná protireformácia a presadzovanie Habsburského absolutizmu. v prvej polovici 17. stor. bolo ich základňou Sedmohradské kniežatstvo, vazalská krajina Osmanskej ríše. Preto vystúpenia proti Habsburgovcom boli podmienené súhlasom vysokej poroty. Protihabsburské povstania vedené sedmohradskými kniežatmi boli súčasťou väčších vojnových konfliktov – pätnásťročnej vojny (1593 -1606) a tridsaťročnej vojny (1618 – 1648), v ktorých sedmohradský a uhorský povstalci vystupovali ako spojenci habsburgovských nepriateľov – Osmanskej ríše alebo protihabsburských koalícií v strednej a západnej Európe. Protihabsburské stavovské povstania sa väčšinou odohrávali na území Slovenska a mali ťažké následky pre hospodársky a spoločenský život krajiny. Preto hodnotenie stavovských povstaní v slovenskej marxistickej historiografii prešlo za posledných tridsať rokov značným vývojom. Oproti pôvodnému kladnému oceňovaniu týchto povstaní prevažujú dnes negatívne hodnotenia ich dôsledkov pre slovenský ľud a krajinu, pričom sa prihliada na rozdiely medzi jednotlivými protihabsburskými vystúpeniami. Vychádza sa z poznatku, že uhorská a sedmohradská šľachta bojovala v týchto povstaniach predovšetkým za zachovanie svojich triednych záujmov a opierala sa o pomoc Osmanskej ríše. Na čele prvého stavovského povstania stál východouhorský magnát Štefan Bocskay. Príčinou povstania bolo správanie sa habsburských žoldnierov v Sedmohradsku (vtedy odstúpenom Habsburgovcom) a na východnom Slovensku. Vojsko vykonávalo násilnú rekatolizáciu, konfiškovalo protestantom pôdu a terorizovalo obyvateľstvo. Bocskayovi sa podarilo získať potisských hajdúkov, ktorý spolu s poddanými tvorili spočiatku základ jeho vojska. Povstalci porazili cisárske vojská v Sedmohradsku, obsadili Košice a zmocnili sa veľkej časti východného Slovenska. Hlavným cieľom povstania bolo zrušiť cisárske nariadenia o zaberaní majetkov šľachty a slobodné vyznávanie protestantizmu. Po úspechoch povstalcov sa k povstaniu pridala aj vysoká šľachta, ktorá čoskoro získala v arnáde velenie a obmedzila vplyv hajdúckuch veliteľov. Rok 1605 bol vrcholom Bocskayových úspechov. Jeho vojská, posilnené tureckými oddielmi, sa zmocnili skoro celého Slovenska a podnikali vpády na Moravu, do Sliezska a Rakúska.

Takto viazali značnú časť cisárskych vojsk a umožnili osmanskej armáde dobyť Ostrihom (1605). V tábore povstalcov však vznikli rozpory a Štefan Bocskay bol prinútený pristúpiť na rokovanie s Habsburgovcami. Dňa 23. júna 1606 uzavreli vo Viedni mier, ktorý zaručoval uhorskej šľachte väčšie zastúpenie v centrálnych úradoch, vo veliteľskom zbore a obsadenie úradu palatína. Stavom sa zaručovala náboženská sloboda. Podnetom pre povstanie Gabriela Bethlena, sedmohradského kniežaťa, boli tak vnútropolitické, ako aj zahraničnopolitické príčiny. Gabriel Bethlen vystúpil proti porušovaniu ustanovení Viedenského mieru (1606) v čase, keď boli Habsburgovci plne zamestnaní českým povstaním. V auguste 1619 vpadol na východné Slovensko, obsadil Košice a nechal sa svojimi prívržencami vyhlásiť za hlavu Uhorska a ochrancu protestantov. Jeho vojská, posilnené tureckými oddielmi a stoličnými insurekciami, rýchlo prenikli na západné Slovensko, kde sa zmocnili Nových Zámkov, Trnavy a na krátky čas aj Bratislavy. Spolupráca s českými a moravskými stavmi však nepriniesla očakávané výsledky. Na sneme v Bratislave (január 1620) schválili konfederáciu s českými stavmi a na ďalšom sneme v Banskej Bystrici (august 1620) zvolili stavy Gabriela Bethlena za uhorského kráľa. Po porážke českého povstania na Bielej hore (8. november 1620) nastal obrat aj v Bethlenovom povstaní. Počas ofenzívi cisárskych vojsk roku 1621 sa podarilo dobyť Bratislavu, Nitru a ďalšie mestá. Gabriel Bethlen preto uzavrel 31. decembra 1621 s cisárom mier v Mikulove. Vzdal sa dobytého územia a titulu uhorského kráľa. Uhorským stavom potvrdil cisár práva a privilégiá sľúbené Viedenským mierom. V ďalších protihabsburských akciách vystupoval Gabriel Bethlen ako člen viacerých koalícií – s nemeckými protestantmi, Holandskom a Francúzskom. Vojenské akcie roku 1623 trvali dosť krátko a znovu zlyhala spolupráca s protestantskými spojencami. Nová tzv. Haagska koalícia v dôsledku porážky dánskej porážky v Nemecku tiež nemohla splniť pôvodné predsavzatia. Gabriel Bethlen začal vojenské akcie pomerne neskoro (september 1626). Až v polovici októbra sa v Ponitrí spojil s Petrom Mansfeldom a so sasko – weimarským vojvodom Jánom Ernestom. Pre pokročilosť ročného obdobia nepokračovali na Bethlenov návrh vo vojenských akciách. Koncom roku 1626 uzavrel Gabriel Bethlen v Bratislave mier, ktorý už do konca života neporušil. V povstaní Gabriela Bethlena dosiahla uhorská šľachta potvrdenie svojich privilégií, ale pre najpočetnejšiu vrstvu obyvateľstva – poddaných - neprinieslo okrem vojnových útrap nič.

Do rámca tridsaťročnej vojny patrí aj vystúpenie Juraja I. Rákócziho. Vonkajšie podnety pre vystúpenie proti Habsburgovcom boli v tomto povstaní zrejme silnejšie ako vnútorné príčiny. Ako spojenec Švédska a Francúzska využil Rákóczi nepriaznivú situáciu pre Habsburgovcov, aby sa vyhlásil za ochrancu nespokojných uhorských protestantov. Zo Sedmohradska prenikol na východné Slovensko a ďalej na západ (1644). Roku 1645 prenikli Rákócziho oddiely znovu na západné Slovensko a ponáhľali sa na pomoc švédskemu generálovi L. Torstensonovi, obliehal Brno. Na zásah vysokej porty prerušil Juraj I. Rákóczi vojenské akcie a vrátil sa do Sedmohradska. Ná základe Lineckého mieru (16. decembra 1645) získal Juraj I. Rákóczi do doživotnej držby sedem stolíc na severovýchode Uhorska, z toho Szatmársku a Szabolcsskú natrvalo. Linecký mier rozšíril slobodné vyznávanie náboženstva aj na poddaných, ale inak jeho ustanovenia bránili iba privilégiá šľachty, upevňovali moc a rozširovali majetok Rákócziovskej rodiny. Syn Juraja II. sa koncom päťdesiatych rokov neprezieravo vrhol do bojov o poľský trón, čím vyvolal konflikt Sedmohradska s portou. To malo za následok úpadok moci Sedmohradska a jeho plnú závislosť od porty. Nespokojnosť s vnútornou politikou (rekatolizácia, daňová politika, centralizácia), ale aj zahraničnou politikou viedenského dvora vyvolala v Uhorsku nové vlny odporu voči Habsburgovcom. Po neúspechu magnátskeho sprisahania a po potlačení poddanských vzbúr a povstaní začali čoraz väččší význam nadobúdať oddiely kurucov, najmä na východnom Slovensku. Všeobecná nespokokjnosť prepukla roku 1678 do otvoreného povstania, na čelo ktorého sa postavil Imrich Thököly, bohatý hornouhorský magnát. Z východného Slovenska prenikol do oblasti banských miest a na Hornú Nitru. Kurucké hnutie sa týmto osamostatnilio od Sedmohradska a jeho základňou sa stali stolice na severovýchode Uhorska. Pod dojmum kuruckých úspechov zvolal cisár do Šoprone snem (1681). Už predtým odvolal absolutistickú formu vlády a na sneme obnovili uhorskú ústavu. Keďže sa nedohodli v otázkach náboženstva, Imrich Thököly sa znovu chopil zbrane. Roku 1682 prijal Imrich Thököly ochranu porty a stal sa vazalom Osmanskej ríše. Počas výpravy osmanskej armády proti Viedni (1683) sa Imrich Thököly zmocnil skoro celého Slovenska, ale porážka Turkov znamenala aj rýchly koniec jeho moci. Upevnenie postavenia Habsburgovcov po vyhnaní Turkov a presadzovanie centralistických opatrení vyvolalo znovu veľkú nespokojnosť v Uhorsku. Povstanie Františka II.

Rákócziho sa začalo roľníckymi vzburami v severovýchodnom Uhorsku a malo na začiatku čisto sociákny charakter. Zapojením sa šľachty stratilo svoj triedny charakter a stalo sa stavovským, hoci roľnícke masy boli naďalej jeho údernou silou. roku 1703 dobyli Rákócziho oddiely banské mestá a v nasledujúcich rokoch ovládli celé Slovensko. Povstanie sa rozšírilo aj do Sedmohradska, kde roku 1704 Rákócziho zvolili za Sedmohradské knieža. V Ónode pozbavili stavy Habsburgovcov uhorského trónu (1707) a povstanie dosiahlo svoj vrchol. Dlhotrvajúce boje, spustošená krajina, mor a rozpory v povstaleckom tábore viedli povstanie k pomalému úpadku. Napriek prezieravej zahraničnej politike, vďaka ktorej dostalo povstanie významnú podporu zo zahraničia, nedokázalo po skončení vojny o španielské dedičstvo odporovať sústredeným silám rakúskej monarchie. Roku 1708 prehrali povstalci bitku pri Trenčíne a po ďalších porážkach povstanie strácalo svojich prívržencov a upadalo. V auguste 1711 kapitulovali zvyšky kuruckej armády pri Satu Mare (Szatmár), kde bol tiež podpísaný mier, ktorý zabezpečil Habsburgovcom vládu nad Uhorskom.