Konflikt medzi Francúzskom a Anglickom znova rozhorel za vlády anglického kráľa Henricha V. (1413-1422) v bitke pri Azincourte. „Roku 1415 v deň sv. Crépina (25. októbra) bol výkvet francúzskeho rytierstva v počte okolo 20 000 mužov pod vedením "kráľa blázna" Karola VI. rozdrvený Angličanmi (10 000 mužov, z toho 6 000 lukostrelcov), ktorým velil ich panovník Henrich V. Došlo k tomu na neveľkej planine v kraji Artois medzi lesmi Azincourtu a Tramecourtu.“
Rozhodnutie viesť túto bitku sa zrodilo na francúzskej strane. Angličania sa 12. augusta vylodili na normandskom pobreží a stiahli sa. Vtedy ich napadli Francúzi. Expedičný zbor, ktorý s veľkými nákladmi zostavil kráľ Henrich, veliteľ armády, dosiahol dôležitý strategický bod a podľa rozkazu svojho veliteľa mal získať Harfleur, kľúčové miesto dolnej Normandie a nechať tam posádku z cieľom uľahčiť si tak dobytie celého vojvodstva. Obkľúčenie mesta však trvalo jeden a pol mesiaca a vyčerpalo dobyvateľov, ktorí trpeli nedostatkom potravín a dyzentériou. Práve, keď ustupovali na sever s úmyslom znova sa nalodiť v Calais, dostihla ich francúzska armáda. Kráľ, ktorý bol vtedy jasnej mysle ani jeho syn, budúci Karol VII., sa nemali boja zúčastniť. „No ani jeden z prítomných mladých princov, ohnivo túžiacich po boji, Karol Orleánsky, vojvoda -básnik, kráľov brat, ani Ján Bourbonský, nemali dostatočnú prestíž ani autoritu na to, aby sa postavili do čela armády alebo aby účinne podporili maršala Boucicauta, vrchného veliteľa v čase kráľovej neprítomnosti.“ Tento nedostatok takmer znemožnil uskutočnenie rozhodnutia Rady, lebo šľachtici, z ktorých sa skladala armáda mohli totiž prijímať rozkazy len od panovníka. „A predsa Francúzsko ešte nikdy nevidelo také nádherné oddiely. Na výzvu Karola VI. sa zo všetkých strán, no najmä zo severu kráľovstva hrnuli šľachtici (priami vazali kráľa) a privádzali so sebou svojich vlastných poddaných, aby bránili kráľovstvo proti anglickým útokom. Na bitevnom poli boli 25. októbra členovia vari všetkých vznešených rodín a kráľovský dvor reprezentovali jeho najvýznamnejší predstavitelia.“
Na úsvite v deň sv. Crépina stáli obe armády proti sebe. Vytrvalo pršalo. Úzka azincourtská planina (je dlhá iba 4 km a široká 1 km) sa zmenila na bahnisko, v ktorom sa preťažené kone ťažko pohybovali a francúzsky rytieri museli bojovať pešo. Na druhej strane v anglickom tábore, lukostrelci zatiaľ zaujali pozície v prvej línii. Bitka sa začala o jedenástej hodine.