Bitka pri Azincourte

Konflikt medzi Francúzskom a Anglickom znova rozhorel za vlády anglického kráľa Henricha V. (1413-1422) v bitke pri Azincourte. „Roku 1415 v deň sv. Crépina (25. októbra) bol výkvet francúzskeho rytierstva v počte okolo 20 000 mužov pod vedením "kráľa blázna" Karola VI. rozdrvený Angličanmi (10 000 mužov, z toho 6 000 lukostrelcov), ktorým velil ich panovník Henrich V. Došlo k tomu na neveľkej planine v kraji Artois medzi lesmi Azincourtu a Tramecourtu.“
Rozhodnutie viesť túto bitku sa zrodilo na francúzskej strane. Angličania sa 12. augusta vylodili na normandskom pobreží a stiahli sa. Vtedy ich napadli Francúzi. Expedičný zbor, ktorý s veľkými nákladmi zostavil kráľ Henrich, veliteľ armády, dosiahol dôležitý strategický bod a podľa rozkazu svojho veliteľa mal získať Harfleur, kľúčové miesto dolnej Normandie a nechať tam posádku z cieľom uľahčiť si tak dobytie celého vojvodstva. Obkľúčenie mesta však trvalo jeden a pol mesiaca a vyčerpalo dobyvateľov, ktorí trpeli nedostatkom potravín a dyzentériou. Práve, keď ustupovali na sever s úmyslom znova sa nalodiť v Calais, dostihla ich francúzska armáda. Kráľ, ktorý bol vtedy jasnej mysle ani jeho syn, budúci Karol VII., sa nemali boja zúčastniť. „No ani jeden z prítomných mladých princov, ohnivo túžiacich po boji, Karol Orleánsky, vojvoda -básnik, kráľov brat, ani Ján Bourbonský, nemali dostatočnú prestíž ani autoritu na to, aby sa postavili do čela armády alebo aby účinne podporili maršala Boucicauta, vrchného veliteľa v čase kráľovej neprítomnosti.“ Tento nedostatok takmer znemožnil uskutočnenie rozhodnutia Rady, lebo šľachtici, z ktorých sa skladala armáda mohli totiž prijímať rozkazy len od panovníka. „A predsa Francúzsko ešte nikdy nevidelo také nádherné oddiely. Na výzvu Karola VI. sa zo všetkých strán, no najmä zo severu kráľovstva hrnuli šľachtici (priami vazali kráľa) a privádzali so sebou svojich vlastných poddaných, aby bránili kráľovstvo proti anglickým útokom. Na bitevnom poli boli 25. októbra členovia vari všetkých vznešených rodín a kráľovský dvor reprezentovali jeho najvýznamnejší predstavitelia.“
Na úsvite v deň sv. Crépina stáli obe armády proti sebe. Vytrvalo pršalo. Úzka azincourtská planina (je dlhá iba 4 km a široká 1 km) sa zmenila na bahnisko, v ktorom sa preťažené kone ťažko pohybovali a francúzsky rytieri museli bojovať pešo. Na druhej strane v anglickom tábore, lukostrelci zatiaľ zaujali pozície v prvej línii. Bitka sa začala o jedenástej hodine.

Chybné manévrovanie francúzskeho jazdectva a nevhodné rozmiestnenie oddielov na krídlach nechránených lukostrelcami spôsobili, že Angličania okamžite získali prevahu a prelomili ťažkopádnu líniu peších rytierov. Vzápätí sa rozpútal masaker. Francúzi nahustený v úzkom priestore, a najmä neschopný manévrovania, lebo si navzájom prekážali, sa ocitli v krvavom zmätku.

Na anglickej strane padlo 1 500 mužov, no Francúzov bolo zabitých okolo 5 000. Azincourt sa stal jednou z veľkých tragédií v dejinách Francúzka. Tých 5 000 mužov predstavovalo fakticky politickú aj spoločenskú elitu kráľovstva. Štát odrazu prišiel o svoju vysoko postavenú vládnucu vrstvu. V jedinom okamihu zmizli všetci hodnostári celého severného Francúzka. V jednej chvíli boli vykynožený všetci vojenský velitelia kráľovskej armády. Vojenská aj civilná administratíva prišla o svoj život.

Celú katastrofu Francúzska zhoršila občianska vojna, ktorá zúrila medzi dvoma šľachtickými časťami : Armagnakmi a Burgunďanmi. Burgundský vojvoda Ján nebojácny sa spojil s Angličanmi a roku 1418 opäť vstúpil do Paríža. Konflikt vyvrcholil roku 1419 zavraždením Jána Nebojácneho v Montereau, čo Angličanom uľahčilo dobýjanie Francúzka.
Angličania dosiahli značný úspech aj dobytím Rouenu. Moc francúzskeho kráľa bola obmedzená len na územie južného Francúzska a roku 1420 bol dohodou z Troyes Henrich V. uznaný za legitímneho nástupcu Karola VI. Roku 1422 boli vo Francúzsku vyhlásení dvaja králi: Henrich VI. a Karol VII. Zároveň zástupca anglického kráľa Bedford upevnil svoje pozície v juhozápadnom Francúzsku a v roku 1428 anglické vojská obľahli Orléans. Mesto sa bránilo hrdo, o to viac, že Karol Orleánsky bol v anglickom zajatí a útok na panstvo bez pána považovalo feudálne právo za obrovský zločin. Orleánci preto dúfali, že boží osud bude na ich strane a, že budú oslobodený. Kto však bude osloboditeľom?.