Napoleon Bonaparte sa narodil v roku 1769 na ostrove Korzika, ktorá vtedy ešte patrila k Janovskej republike. Francúzi ostrov obsadili tri mesiace po jeho narodení. Bol druhorodeným synom chudobného šľachtica a na vojenskej akadémii, kde študoval, to pri bohatších spolužiakoch nemal ľahké. Bol však veľmi inteligentný, vynikol najmä v matematike, dejepise a zemepise. Sedemnásťročný Napoleon ukončil školu ako poručík delostrelectva a vstúpil do kráľovskej armády. Bol obdivovateľom myšlienok Voltaira a Rousseaua a privítal revolúciu. Jeho rodina zastávala názor, že by sa Korzika mala pripojiť k revolučnému Francúzsku a tým sa dostali do rozporu s korzickými separatistami, ktorí bojovali za úplnú nezávislosť Korziky. Celá rodina musela utiecť do Marseilles, kde sa Napoleonov starší brat Jozef oženil s dcérou obchodníka s látkami, Júliou. S jej mladšou sestrou Desiree sa zasnúbil Napoleon. Desiree sa napokon vydala za francúzskeho maršala Jean Baptista Bernadotta, ktorého si Švédi zvolili za následníka trónu, keďže vtedajší švédsky kráľ nemal potomkov. Bernadotte bojoval neskôr proti Napoleonovi na čele švédskych vojsk a od r. 1818 vládol ako švédsky kráľ Karol XIV. Potomkovia Desiree a Bernadotta vládnu vo Švédsku dodnes. Napoleon sa oženil so staršou vdovou po popravenom generálovi, Josephine de Beauharnais, ktorá mala dve deti, Eugena a Hortense. Eugene sa stal významným generálom, Hortense sa vydala za Napoleonovho brata Ľudovíta. Napoleonova kariéra sa začala za vlády jakobínov v roku 1793, keď sa vyznamenal pri oslobodzovaní prístavu Toulon, ktorý obsadili Angličania. Tu bol povýšený na brigádneho generála. Aj po páde jakobínov trvá vojna s Európou a Napoleon je Direktóriom vyslaný do Itálie, kde je situácia pre Francúzov najhoršia. Prvé ťaženie Napoleona do Talianska
v rokoch 1796 - 1797
Dňa 2. 3. 1796 bol Generál Napoleon Bonaparte vymenovaný za veliteľa tzv. talianskej armády. Návrh na jeho menovanie podal Carnot. Už 11. marca odchádza Napoleon k svojej armáde. 27. marca pricestoval do Nizzy, kde bol hlavný štáb francúzskej armády v Taliansku. Jeho armáda bola v biednom stave: neoblečená, bosá, hladná, bez žoldu a delostrelectva ( iba 30 diel ) i jazdectva ( len 2 jazdecké divízie ). Rakúsko-sardínska armáda ju prevyšovala 2,5 krát počtom vojakov a mala 7-krát viac delostrelectva. Francúzska armáda v Taliansku mala v rámci francúzskych akcií hrať len pomocnú úlohu (na odpútaniu pozornosti nepriateľa).

Napoleon sa na ťaženie do Talianska pripravoval od roku 1794. Dokonale ovládal plány budúceho bojiska. Vo svojich plánoch rátal s rozbitím nepriateľských vojsk na časti a osobitným podpisovaním mieru so spojencami Rakúska. Tak sa mali utvoriť podmienky na útok na Rakúsko z juhu. Francúzskej armáde v Taliansku velili aj ďalší divízni generáli a to Masséna, Augerau, Lahárpe a Sérurier (najstarší s najväčšími vojenskými skúsenosťami). Taliansky revolučný výbor sa chcel spojiť s francúzskou armádou, preto poslali Napoleonovi Memorandum. Napoleon spočiatku však myšlienku talianskej revolúcie nepodporoval. 5. apríla sa Napolenova armáda vydala na pochod po pobrežnom okraji prímorských Álp po tzv. rímse. Takto získal čas a už 9.apríla vstupuje na územie Talianska. 12.apríla 1796 získal Napoleon svoje prvé víťazstvo nad rakúskou armádou pri Montenotte a o dva dni na to porazil piemontskú armádu pri Millesime. Takto vrazil klin medzi rakúsku armádu a jej spojenca a otvorila sa mu cesta na Miláno a Turín. 15. apríla kapitulovali v Degu posledné rakúske jednotky v Apeninách. 22.apríla 1796 sa odohrala bitka pri Mondovi, ktorá donútila kráľa Sardínie a Piemontu podpísať v Cherascu prímerie s Francúzskom. Týmto prímerím sa stali Francúzi pánmi Piemontu a celého Janova. Úspechy francúzskej armády súviseli s veľkej rýchlostou pri presunoch vojska a s dobrou manévrovacou schopnosťou Napoleona. V malých talianskych mestách sa zakladali revolučné výbory a Salicetti nariaďoval vysoké kontribúcie boháčom. 15. mája bol podpísaný v Paríži mier s Piemontom, skôr z obavy kráľa pred ľudovým povstaním v Turíne a celom kráľovstve. 7. mája prekročili francúzske jednotky Pád a 10. 5. 1796 sa odohrala bitka pri Lodi, v ktorej sa Napoleonovi podarilo dobiť zdanlivo nedobytný most. Týmto krokom si zaistil prechod cez rieku Addu. V liste Carnotovi napísal : "Bitka pri Lodi dala republike celú Lombardiu...Vo Vašich plánoch môžete rátať tým, akoby som bol už v Miláne."
15.mája francúzska armáda slávnostne vstúpila do Milána. Taliani ju vítali ako osloboditeľskú. Deň pred príchodom francúzskych vojsk ušiel z Milána rakúsky arcivojvoda Ferdinand. V Miláne bol založený klub "Priateľov slobody a rovnosti" , bola zvolená nová mestská rada a začali vychádzať noviny "Giornale dei patrioti d´Italia",ktoré redigoval Matteo Galdi. Aj revolučné hnutie v Lombardii nadväzovalo na jakobínske myšlienky a snažilo sa dosiahnuť nezávislosť a slobodu Lombardie. Prenesenie bojov mimo samotného územia Francúzska znamenalo zaťaženie oblastí, kde sa bojovalo.

Neustále odvody a kontribúcie priniesli nespokojnosť domáceho obyvateľstva. V máji 1796 vydal Salicetti "Výzvu k lombardskému ľudu", v ktorej pod heslom "Vojna národov proti tyranom" vysvetľuje výhru nad Rakúskom a zdôvodňuje a presne určuje platby Lombardie. V máji 1796 ľud v Pávii zmasakroval francúzskych vojakov, ktorí hľadali útočište v citadele. Proti francúzskym daniam, násiliu a presťahovaniu dóžovho úradu sa vzbúril ľud vo Verone a Benátkach. Francúzske ťaženie do Talianska prinieslo rozšírenie revolučného hnutia na celom Apeninskom polostrove. V júni 1796 sú podpísané prímeria s neapolským kráľom (5.6.1796) a s pápežom v Bologni (23.6.1796). Obe podpisoval za Francúzsko Napoleon. EGYPTSKÁ VÝPRAVA

V tom čase Napoleona zvolili do Inštitútu "nesmrteľných".Bol vymenovaný za veliteľa "anglickej armády", no vedel, že zdolať Anglicko nebude ľahké, a tak sa rozhodol najprv zaútočiť na Egypt.19.mája 1789 sa francúzska flotila pohla smerom na východ.9.júna obsadili Maltu (Ostrov daroval rádu Johanitov ešte cisár Karol V. v roku 1530, potom, čo ich Turci vyhnali z ostrova Rhodos). Po odchode Francúzov zabrali Maltu Angličania a odišli odtiaľ až po druhej svetovej vojne.

2.júla sa neďaleko Alexandrie vylodili.V ten deň, keď francúzska flotila vyplávala boli angličania pripravení zaútočiť, ale kedže sa v tej časti strhla búrka, nepodarilo sa im to.Po búrke hneď vyrazili a prenasledovali ich, dokonca ich netušiac predbehli.Takže keď prišli do Alexandrie a francúzov tam nenašli, dali sa na východ k Carihradu.Napoleon vo svojich plánoch počítal s tým, že domorodé obyvateľstvo sa vzbúri proti angličanom, no opak bol pravdou.21.júla 1798 bitka pod pyramídami v Káhire s mamelukmi, francúzi zvíťazili.1.augusta sa pred francúzskou flotilou zjavil admirál Nelson a po pár hodinách bolo po nej.Napoleon sa o tom dozvedel až o 2 týždne.9.2.1799 sa francúzska armáda vydala ďalej na východ.Dobyli Tel Aviv, Hajfu, Palestínu.18.marca sa dostali k hradbám Akky.Keďže sa v armáde v tom čase šíril mor a nemali dosť munície, toto mesto nedobili.Armáda sa teda vracala naspať bez pitnej vody popri spaľujúcom slnku.14.júna konečne došli do Káhiry.
Zatial čo bol Napoleon v Egypte, v lete 1799 Surovova armáda dobyla talianske mestá.Po zdrvujúcej porážke francúzskej armády 15.augusta pri Novi, hrozilo, že vtrhnú do Paríža.No nestalo sa tak.Surovova poslali rakúšania dobyť Švajčiarsko.Tam ho alr rakúšania napadli, a tak Rusko z koalície vystúpilo.
9.októbra Napoleon nechal svoju armádu v Egypte a vrátil sa do Francúzska.Armádu v Egypte zveril Kleberovi, no 25.1.1800 v Aríši musel uzavrieť dohodu o prímerí.No Anglicko žiadalo od Francúzov kapituláciu.20.marca 1800 v boji pri Heliose Kleber rozdrvil Turkov v Egypte.No Turci a Angličania opať zaútočili, a kedže mali veľkú prevahu, roku 1801 museli Francúzi zložiť zbrane.
Výprava do Egypta 1798 bola katastrofou, ale mala význam z hľadiska histórie - znovuobjavenie egyptských pyramíd a snaha o rozlúštenie ich tajomstiev a hieroglyfov začala storočie veľkého rozmachu archeológie. Anglický admirál Nelson porazil francúzske loďstvo pri Abukire a Francúzi nemali možnosť vrátiť sa domov. Iba Napoleonovi sa s niekoľkými priateľmi podarilo z Egypta utiecť a svoje vojsko prenechal nepriateľom, horúčave a chorobám. Do Francúzska prišiel Napoleon práve včas, aby využil nepokoje s vládou, vyplývajúce z obnovenej neúspešnej vojny s Rakúskom a Ruskom v Itálii. Hneď po návrate v roku 1799 uskutočnil prevrat a nastolil vojenskú diktatúru. Podľa príkladu Hanibala prešiel s vojskom Alpy a v Itálii opäť zvíťazil. Vytvoril tu tzv. sesterské republiky závislé na Francúzsku. V r. 1802 sa mu podarilo uzavrieť mier s Angličanmi a tak po desiatich rokoch vojny (1792 - 1802) zavládol v Európe mier. Angličania vtedy povolili aj návrat francúzskeho vojska z Egypta.
Mier priniesol Francúzsku blahobyt a upevnenie Napoleonovej vlády, čo Napoleon využíva a v r. 1804 sa vyhlási za cisára. Rozpory s Britániou sa prehlbujú, Napoleon sa snaží obmedzovať dovoz anglického tovaru do Európy a Angličania odmietajú odísť z Malty. V r. 1805 opäť začína vojna. Na mori víťazia Angličania, v bitke pri Trafalgarskom myse je zničené francúzske loďstvo. Angličania nestratili ani jednu loď, zahynul však slávny admirál Nelson. Na pevnine Napoleon zvíťazil. Bitka pri Slavkove (1805)
Rakúšania a Rusi: Velitelia - rakúsky cisár František I. a ruský cár Alexander I.
Francúzi: Veliteľ – cisár Napoleon
Počty: 66 800 pešiakov a jazdcov, 139 diel,
Príprava spojencov na ťaženie v roku 1805 sa stali zbytočne zložitými. Rakúska armáda bola rozdelená na 4 fronty a všetky 3 ruské armády sa presunuli cez Moravu a Čechy, aby sa spojili s Rakúšanmi na Inné. Plánovanie bolo tak lajdácke, že rakúsky generálny štáb si ani neuvedomil skutočnosť, že Rusi používajú starý juliánsky kalendár a sú tak o 10 dní pozadu za Rakúšanmi, ktorý používajú gregoriánsky. Výsledok tohoto trápneho omylu bolo, že zatiaľ čo ruský veliteľ Kutuzov, vtedy ustupoval na Moravu, Mack ho už očakával v Ulme, 480 km na západ. Napoleon vzal hrozbu zo strany spojencov veľmi vážne. Hlavné Rakúske sily V Bavorsku mohli ohrozovať Alsasko, zatiaľ čo arcivojvoda Karol s ďalšími 95 000 mužmi v severnom Taliansku mohli napadnúť južné Francúzsko. Brilantným manévrovaním prinútil Napoleon Macka prakticky bez vlastných strát vzdať sa pri Ulme s 27 tisíc mužmi.

Tak vyvinul tlak na Rakúsko, vstúpil do Viedne, ktorú Habsburgovci opustili a vyhlásili za "otvorené mesto", kde doplnil svoje zásoby a zmocnil sa 510 diel a 100 tisíc pušiek. Keď sa dozvedel, že v Olomouci sa spojili generáli Buxhowden a Kutuzov, bolo pravdepodobné, že ruskí a rakúski spojenci by ho mohli početne výrazne prevýšiť, zvlášť pokiaľ by sa rozhodli zasiahnuť aj Prusi. Našťastie pre Francúzov bol mladý cár Alexander prekvapený a naliehal na okamžitý útok, to hralo do noty Napoleonovi. Už si vyhliadol terén, kde by si prial bojovať - východne od Moravského Buna neďaleko mestečka Slavkov. Napoleon si bojisko poriadne prezrel, než sa tam rozhodol bojovať. Na francúzskom ľavom krídle sa úporné boje medzi francúzskymi jednotkami vedenými Bernadetom a Lanesom. S Muratovou jazdeckou podporou sa Rusi pod Bogratianovým velením obracali len pozvoľna v prospech Francúzov. V jej fáze zostúpili Kelermanový jazdci z koni a zahnali na útek 10-násobné množstvo rakúskeho jazdectva kniežaťa Lichtenštajna. Nakoniec zlomila ruský odpor na tomto krídle Muratová ťažká jazda, obrnení kyrisari na masívnych koňoch a okolo poludnia boli všetky Bogrationové jednotky oddelené od zbytku spojeneckého vojska. Francúzi sa dobili ohromujúceho víťazstva. Bitka, ktorá sa v deviatej hodine javila nádejná a napoludnie ako sľubná končila v 16.30 na všetkých smeroch uspokojivá. Napoleon svojich protivníkov premohol svojim myslením a prinútil ich podľa svojej nôty. Spôsob akým ovládal svoje jednotky nemal jedinú chybičku a víťazstvo bolo skutočné. Od tejto chvíle mal Napoleon v rukách budúci osud Európy.

V Bratislave uzavrel mier s Rakúskom, potom porazil Prusko a napochodoval do Berlína, kde v roku 1806 vyhlásil kontinentálnu blokádu Anglicku. Všetky európske prístavy mali byť uzavreté anglickým lodiam. Potom sa Napoleon krížom cez Poľsko, ktoré ho oslavovalo ako osloboditeľa, vydal na stretnutie s ruským cárom, s ktorým uzatvoril mier. V Poľsku sa Napoleon zoznámil s grófkou Mariou Walewskou, ktorá mu porodila syna Alexandra. Napoleon v tom čase ovládal takmer celú Európu a v r. 1806-08 rozdelil vládu medzi svojich bratov a sestry:
· Najstarší Jozef sa stal neapoľským kráľom, v r. 1808 španielskym. · Lucien, ktorý pomáhal Napoleonovi urobiť prevrat, sa s bratom nepohodol a odišiel do Ameriky. · Jeho najschopnejšia sestra Elisa sa stala toskánskou veľkovojvodkyňou. · Ľudovít sa stal holandským kráľom. Bol ženatý s Hortensiou de Beauharnais, dcérou Jozefíny. Ich syn Ľudovít Napoleon sa o necelých štyridsať rokov po Napoleonovej porážke stal francúzskym cisárom Napoleonom III.

Ľudovít sa tiež pohádal s bratom, bol presvedčený, že Napoleonova politika neprospieva jeho krajine, a odmietal dodržiavať blokádu. 1810 Napoleonove vojská krajinu obsadili a Ľudovít musel pred vlastným bratom utiecť. · Svoju sestru Paulínu nepokladal Napoleon za príliš schopnú vládnuť, hoci ju mal veľmi rád. Bola to vraj veľká krásavica a sochár Canova vytvoril podľa nej sochu Venuše. · Karolína sa vydala za generála Murata, ktorý sa po Jozefovi stal 1808 neapolským kráľom. 1814 sa spojil s Rakúskom proti Napoleonovi, aby si zachránil trón, to mu však nepomohlo, bol zajatý a zastrelený. · Najmladší Jerome sa stal vestfálskym kráľom na území porazeného Pruska. Vládol zle a dopustil, aby francúzske vojská vyplienili Vestfálsko, preto bol 1813 vyhnaný. Aj Napoleon túžil po dedičovi a tak sa rozviedol s Jozefínou a oženil sa v r. 1810 s rakúskou arcivojvodkyňou Mariou Louisou. Tá mu porodila jeho jediného legitímneho syna a dediča Napoleona II., nazývaného Orlík. Kontinentálna blokáda sa ukázala neúčinná, francúzsky tovar nedokázal nahradiť anglický, rozmáha sa pašeráctvo a krajiny, najmä Španielsko a Rusko odmietajú blokádu dodržiavať. V r. 1808 sa vydáva Napoleon na výpravu proti svojim južným susedom a dosadzuje na španielsky trón svojho brata Jozefa. Francúzi však odpor Španielov nedokázali zlomiť, guerilla (partizánska vojna) neustala a už v r. 1809 sa v Portugalsku vyloďujú anglické vojská pod vedením vojvodu z Wellingtonu a porážajú francúzske vojská. V roku 1812 začína Napoleon výpravu do Ruska. Jeho "Veľkú armádu" (nazývala sa tak od r. 1804) tvorilo už 600 000 vojakov. Porazil Rusov v bitke pri Borodine a obsadil evakuovanú Moskvu. Kapitulácie sa však nedočkal a nedostatok potravín ho prinútil vydať sa na cestu späť. Hlad, zima a partizánske útoky ničili Napoleonovu armádu, ktorej zvyšky boli porazené v bitke pri rieke Berezino. Z Ruska sa vrátilo iba 30 000 vojakov. Definitívnu porážku utŕžil Napoleon v bitke národov pri Lipsku 1813. Bol prinútený vzdať sa trónu a odísť do vyhnanstva na ostrov Elbu. Ešte raz sa pokúsil obnoviť svoje cisárstvo, jeho vláda však trvala iba sto dní. Po porážke pri Waterloo 1815 bol odvezený na ostrov sv. Heleny, kde písal svoje spomienky a márne čakal na návštevu Márie Louisy a Orlíka. Tu aj zomrel v r. 1821.
Jozefína sa bitky pri Waterloo už nedožila, zomrela 1814. Aj Mária Walewska zomrela mladá, tridsaťjedenročná, v r. 1817. Ich syn Alexander sa stal ministrom zahraničia za vlády svojho bratranca Napoleona III. Povrchná a ľahkomyselná Mária Louisa sa stala veľkovojvodkyňou parmskou a syna zanechala vo Viedni.

Opustený Orlík bol vychovávaný pod prísnym dozorom a zomrel ako dvadsaťjedenročný v r. 1832.
Napoleon je od r. 1840 pochovaný v parížskej Invalidovni, ktorú založil ešte Ľudovít XIV. ako útulok pre vyslúžilých vojakov. Dnes je tu múzeum vojenstva. Okrem Napoleona sú tu pochovaní niektorí jeho maršali a jeho dvaja bratia - najstarší Jozef a najmladší Jerome. Počas druhej svetovej vojny, v r. 1944 sem Nemci previezli aj telo Orlíka.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Napoleon Bonaparte životopis