Úvod
V 19. storočí sa Afganistan ocitol medzi záujmovými sférami cárskeho Ruska a Veľkej Británie. To síce zvyšovalo jeho medzinárodno-politický význam, ale zároveň to ohrozovalo jeho nezávislosť a spomaľovalo jeho hospodársky rast a kultúrny rozvoj. Ani politická situácia v okolitých krajinách sa pre neho v tej dobe nevyvíjala priaznivo. V Iráne sa po období zmätkov dostali k moci Kádžarovci (1796-1925), na severe Indie sa upevnil sikhský štát a do politického boja sa tam zapojila aj Východoindická spoločnosť, ktorá usilovne pripravovala pôdu pre úplné ovládnutie Indie Veľkou Britániou.

1. Rozpad jednotného Afganistanu

Na začiatku 19.storočia sa Afgánska ríša rozpadla na štyri kniežactvá: Kábul, Kandahár, Pešavár a Herát. Rozpad nastal kvôli neschopnosti vládcov Ahmáda šáha(1747-1773), Timírra šáha(1773-1793), Zamána šáha(1793-1799) a jeho nástupcov, odolávať sikhským kmeňom a udržať si dobyté územia. Ústredná vláda stratila takmer všetku moc a kráľ sa stal obyčajnou bábkou v rukách kmeňových náčelníkov. Koniec jednotného Afganistanu definitívne nastal v roku 1819.
Zamana zosadil a oslepil jeho brat Mahmúd šáh(1799-1803), toho zvrhol jeho ďalší brat Šodžaolmolk(1803-1810 a 1839-1842), ktorý za svojej vláde ochotne vychádzal v ústrety britským požiadavkám. Preto ho zosadený kráľ Mahmúd zbavil moci a sám sa znovu ujal vlády(1810-1818 a 1826-1829). Zvrhnutý kráľ Šodžaolmolk utiekol do Indie a ďalej spolupracoval s Angličanmi. Tí sa o Afganistan zaujímali už od začiatku19. storočia.

2. Vývoj britsko-afgánských vzťahov v prvej polovici 19. storočia

V roku 1808 vyslali do Kábulu prvú diplomatickú misiu, ktorú viedol vysoký koloniálny úradník Britskej Indie lord Mountstuart Elphinstone. So šáhom Šodžaolmolkom uzavrel zmluvu, podľa ktorej sa Afganistan zaviazal, že sa nepripojí k prípadnému francúzsko-rusko-perzskému spojenectvu. Finkensteinská zmluva
4.5.1807 bola na zámku Finkenstein vo Východnom Prusku podpísaná zmluva medzi Iránom( Perziou) a Francúzskom, v ktorej sa Napoleon zaviazal donútiť Rusko k opusteniu Gruzínska, o ktoré sa usiloval iránsky šáh. Ten sa zase zaviazal povoliť francúzskym vojskám prechod k indickým hraniciam a preniknúť cez Afganistan na územie Východoindickej spoločnosti. Po rozpade Afganistanu na 4 kniežactvá ostal Herát v rukách šáha Máhmuda až do jeho smrti(1829) a ostatné tri ovládli cháni z kmeňa Barakzajov. V Kábule sa dostal k moci Dóst Muhammad, v Kandaháre a Pešaváre vládli jeho bratia.

Dóst Muhammad aj so svojim bratom, vládcom Kandaháru, bol spojencom perzského šáha aj cárskeho Ruska a vystupoval proti Britom. V roku 1834 preto britská Východoindická spoločnosť prinútila zosadeného šáha Šodžaolmolka, ktorý žil v Indii pod jej ochranou, aby sa s vojskom vydal proti Dóstovmu bratovi v Kandaháre. Dóst ho však vojensky podporil a Šodžaolmolkovu armádu porazil. Toto súperenie využil sikhský vládca Randžit Singh a v roku 1834 pripojil ku svojmu pandžáhskému štátu afgánsky Pešavár.

2.1. Herátska otázka1938
Vládnuca iránska kasta sa po prehranej vojne s Ruskom rozhodla, že sa znovu pokúsi ovládnuť Herát, ktorý síce nebol veľký, ale bol strategickým afgánskym chanátom. Prechádzali tadiaľ cesty od Hindukúša z Indie do kaspických oblastí Iránu a stredoázijských chanátov Chévy a Bugchary. Európska tlač nazývala Herát „bránou“ do Indie alebo tiež „kľúčom“ k Indii.
Cárska vláda podporovala iránske nároky na Herát. Považovala za výhodné, že sa pozornosť a sily Iránu odvrátia od Zakaukazska.
Druhým uchádzačom o Herát bol afgánsky emir z Kábulu Dóst Muhammad Jeho hlavným cieľom však nebolo ovládnuť Herát, ale znovu získať od Sikhov Pešavár. Ponúkol Východoindickej spoločnosti spojenectvo, ak dostane Pešavár. Avšak pri návšteve zástupca spoločnosti Burnesa v Kábule v roku 1836 sa presvedčil, že nemôže od Anglicka nič čakať. Východoindická spoločnosť bola veľmi znepokojená politickým zjednocovaním Afganistanu pod vládou Dóst Muhammada; posilnenie nezávislého afgánskeho štátu bolo pre ňu veľmi nežiadúce.

2.1.1. Vitkevičova misia
Dóst Muhammád preto vyslal posolstvo k cárskym úradom do Orenburgu s prosbou o pomoc proti Britom a Sikhom. Posolstvo malo vyjadriť prianie Dóst muhammada „utvrdiť silu a moc spojenectva“ Afganistanu s Ruskom.
Orenburgský gubernátor Perovskij poslal afgánske posolstvo do Petrohradu aj s doprovodom svojho spoločníka Vitkeviča a podal cárovi hlásenie, že posilnenie moci Sikhov a Angličanov v Afganistane časom pripraví Rusko o možnosť nadviazať obchodné styky s touto krajinou a otvorí Angličanom cestu k ovládnutiu strednej Ázie. Vitkevič potom v decembri 1837 predstavil afgánske posolstvo v Kábule. Jeho úlohou bolo vasvetliť emírovi, že by mal „využiť ochranu“ Perzie a nestavať sa do cesty iránskemu ťaženiu proti Herátu. Vitkevič sľúbil Dóst Muhammadovi finančnú pomoc vo výške dvoch miliónov rubľov a tovar v rovnakej hodnote.
Anglické noviny využili Vitkevičovu misiu a ruskú podporu iránskych nárokov na Herát a rozširovali správy, že „chlpaté čapice kozákov“ už čakajú v pohotovosti za Hindukúšom.

V skutočnosti cárska vláda nezamýšľala prepadnúť Afganistan ani Indiu; Vitkevič nemal žiadne príkazy v tomto zmysle.

Roku 1838 obsadili iránske vojská Herát. Anglický vyslanec Mc Neill prehlásil, že bude obsadenie Herátu Iránom považovať za nepriateľský akt a britská misia opustila Irán. Onedlho však šáhove vojska Herát opustili, aby si Irán udržal ostrov Charák.
Britská misia v Kábule na čele s kapitánom Alexandrom Burnesom sa snažila donútiť Dóst Muhammada, aby prerušil styky s Ruskom a Perziou. To sa im však nepodarilo a v apríli 1838 Burnes opustil Kábul.

2.2. Prvá britsko-afgánska vojna (1838-1842)
Pod zámienkou ochrany Herátu a tiež kvôli prijatiu Vitkevičovej misie v Kábule vypovedala Británia Afganistanu vojnu. Generálny guvernér Východoindickej spoločnosti Auckland vydal prehlásenie o vpáde do Afganistanu, aj keď dobre vedel, že obsadenie Herátu bolo už dávno zrušené. Skutočným cieľom Anglicka bolo zvrhnúť Dóst Muhammada a dosadiť na trón anglickú bábku Šodžaolmolka (krátko nazývaného šáh Šódža) pod podmienkou, že podpíše subsidiárnu zmluvu, ktorú Východoindická spoločnosť obvykle vnucovala indickým kniežatám, a tak ovládne Afganistan vojensky aj politicky.
Anglická vláda vydala „modrú knihu“, v ktorej bola akákoľvek diplomatická korešpondencia o afgánskych záležitostiach prekrútená a sfalšovaná, takže dostala úplne opačný zmysel.
V októbri 1838 vyslali do Afganistanu dva vojenské expedičné oddiely s celkovou silou 15 tisíc mužov. Jeden oddiel bol podporovaný sikhami a tiahol chajbarským priesmykom na Kábul. Po ťažkých bojoch sa v máji a auguste zmocnili oboch miest. Okrem Kábulu a Kandaháru obsadili aj ďalšie významné body ovládajúce cesty do turkenstánskych nížin.
Afgánskym panovníkom sa znovu stal anglický chránenec – zvrhnutý emir Šodžá (1839-1841). Dóst Muhammad musel utiecť do Buchary, no v roku 1840 sa dobrovoľne vrátil a vzdal Britom. Ako ich zajatec bol odvezený do Kalkaty. Okupácia však netrvala dlho. Na rôznych miestach dochádzalo k povstaniam a náčelníci afgánskych kmeňov zahájili proti Angličanom partizánsku vojnu. Do čela odboja sa postavil Dóstov syn Akbar chán. 2. novembra vypuklo v Kábule všeobecné povstanie proti britskej okupačnej moci, pri ktorom bola celá britská posádka pobitá. Kapitán Burnes, ktorý sa s vojskom do Kábulu vrátil, tiež prišiel o život. Diplomat sir William Macnaghten sa pokúsil situáciu zachrániť vyjednávaním. S vodcami povstania uzavrel zmluvu, podľa ktorej anglické vojská mali opustiť Afganistan a zriecť sa podpory šáha Šodžá.

Macnaghten chcel v skutočnosti získať čas, kým nepríde posila.
Zaslal Akbar chánovi písomný návrh, aby sa stal vezírom Afganistanu a dal súhlas, aby zmluva podpísaná Angličanmi bola zamenená novou. Jednanie s afgánskymi vodcami sa konalo pod šírym nebom, na rozložených kobercoch v blízkosti anglického tábora. Pri jednaní obvinil Akbar chán Macnaghtena z klamstva a zabil ho výstrelom z pištole (december1841). Anglickí okupanti boli vyzvaní, aby ihneď opustili krajinu.
Šáh Šódža musel v apríli 1842 z Kábulu ujsť. Na úteku ho bojovníci Akbara chána zajali, obvinili z vlastizrady a na mieste popravili. Na afganský trón miesto neho znovu zasadol Dóst Muhammad (1842-1863), ktorého Briti prepustili zo zajatia.
V januári 1842 bolo britské vojsko donútené opustiť krajinu. V Chajberskom priesmyku bolo prepadnuté povstaleckými paštúnskymi jednotkami. Všetci britskí a indickí vojaci boli pobití. Z celej armády (asi 16 500 mužov) sa do Džalálábádu dovliekol iba jediný muž, ťažko zranený plukovníkov lekár Dr. Brydon, aby mu podal správu o katastrofe. Briti zakrátko vyslali do Afganistanu trestnú výpravu, ktorá mala odčiniť porážku a zlepšiť poškodenú povesť ich vojska tým, že spustošila a vyplienila Kábul. Ani tentokrát sa im nepodarilo vnútiť Afgancom subsidiárnu zmluvu a zbaviť ich samostatnosti. Zistili, že na trvalé ovládnutie Afganistanu nemajú dostatok síl ani prostriedkov. Museli svoje jednotky stiahnuť späť do Indie.

3. Afganistan v druhej polovici 19. storočia

3.1. Dóst Muhammad na tróne
Dóst Muhammad sa snažil o politické zjednotenie Afganistanu. Jeho najväčším úspechom bolo posilnenie štátnej moci. Na svojom dvore nedovolil žiaden prepych, ale pritom nešetril peniazmi na vojsko. Miestnych chánov držal na uzde, obmedzoval ich samostatnosť, ale pritom sa snažil podrobiť ich za čestných podmienok. Využil to, že Východoindická spoločnosť bola zamestnaná vojnami v Indii a v Barme a nemohla brániť upevňovaniu jednoty Afganistanu.
V zahraničnej politike chcel Dóst rozšíriť afgánske dŕžavy diplomatickým vyjednávaním aj vojenskými akciami. Mal záujem o Pešavár a tiež o Pándžáb, z ktorého v liste Mikulášovi I. navrhoval vyhnať Angličanov. No na tento list Mikuláš I. nikdy neodpovedal.Za svoj hlavný cieľ však Dóst považoval pripojiť Kandahár a Herát. Na vyjednávanie s Východoindickou spoločnosťou vyslal princa Ghulám Hajdar chána. Zástupca spoločnosti Lawrence žiadal Dósta, aby sa zriekol všetkých nárokov na Pešavár aj samostatnej politiky.

3.2. Anglo-afgánska nerovnoprávna zmluva z roku 1855
30.

marca 1855 podpísal princ Ghulám Hajdar a Lawrenc v Džámrúde (Pešaváre) zmluvu o mieri a priateľstve, o uznaní Kandaháru za afgánsku dŕžavu a o vzájomnom dodržiavaní hraníc. Emir sa zaviazal, že on aj jeho nástupcovia budú „priateľ priateľovi“ a „ nepriateľ nepriateľovi“ Anglicku. Tento článok zmluvy bol jednostranný, zbavoval Afganistan samostatnosti v zahraničnej politike a zatláčal ho do nerovnoprávneho postavenia. Východoindická spoločnosť začala podnecovať Dósta k akciám proti Iránu a k obsadeniu Herátu.

Počas krymskej vojny a indického národného povstania proti Angličanom v rokoch 1857-1859 britský tlak na Afganistan zoslabol. Preto podnikol expanziu aj na sever proti Bucharskému emirátu a k afganskej ríši postupne pripojil aj uzbecké chanáty ležiace na ľavom brehu rieky Amudarje-Balch, Kandúr, Andchaj a Cholm. 3.3. Ruská diplomacia v 60-tych rokoch 19. storočia
Cárska vláda sa usilovala ovládnuť Kokand, Bucharu a Chívu, aby rozšírili hranice svojej ríše a predišla ďalšiemu prenikaniu anglického hospodárskeho a politického vplyvu v týchto chanátoch.
Na jeseň roku 1864 zahájila cárska vláda v strednej Ázii útočné akcie. Dňa 21. novembra 1864 rozoslal Gorčakov všetkým ruským zástupcom v zahraničí obsiahly obežník, v ktorom zdôvodňoval dobyvateľskú politiku Ruska v strednej Ázii nutnosťou „zaistiť bezpečnosť hraníc a ochranu ruského obchodu“ pred nájazdmi a lúpežami. Prirovnával expanziu Ruska s tým, ako USA rozširovali svoje územie, a s koloniálnymi výbojmi Anglicka, Francúzska a Holandska; zdôrazňoval, že Rusko nie je výnimkou a že ide iba cestou, ktorou už pred ním šli tieto štáty.

3.4. Britská diplomacia v 60-tych rokoch 19. storočia (za vlády Šér Alího)
Emír Dóst Muhammad sa v poslednom období svojho panovania úplne podrobil politike Anglicka. Za to mal sľúbenú pomoc v herátskej otázke. Roku 1861 tiahli afgánske vojská na Herát a obsadili ho v júni roku 1863. Niekoľko dní potom Dóst Muhammad zomrel a v Afganistane nastalo obdobie vnútorných sporov medzi feudálmi.
Dósta vystriedal na tróne tretí z jeho 16-tich synov Šér alí chán (1868-1879), ktorý nebol ochotný podrobiť sa Angličanom. Preto mu odopreli finančnú pomoc a zbrane, a poskytovali v Indii útočisko jeho nepriateľom. Tým porušovali podmienku prvého článku zmluvy o priateľstve medzi oboma krajinami.
Keď v roku 1863 vznikol medzi Iránom a Afganistanom spor o hraničnú čiaru v oblasti Sístanu, lord Russell napísal, že je potrebné umožniť obom stranám, aby si „určili presnú hranicu pomocou zbraní“. Štáty sa však vyhli ozbrojenej zrážke, aby Anglicko nezabralo južné oblasti oboch štátov.
Britská vláda zmenila voči Šér Alímu taktiku.

Člen britskej rady Henry Rawlinson doporučil roku 1868 uznať Šér Alího emirom a poskytnúť mu finančnú podporu aj zbrane, ak bude súhlasiť s prijatím anglického rezidenta, a potom sa zmocniť Balúčistanu. Indický kráľ lord Mayo pozval roku 1869 Šér Alího a 27. marca 1869 sa s ním stretol v Ambale v severnej Indii.
Mayo sľúbil emirovi podporu 1 200 000 rupií a pomoc zbraňami (24 000 pušiek a 12 diel). Emira zastrašoval hrozbou zo strany Ruska, ale zmluvu o uznaní nezávislosti Afganistanu odmietol podpísať. Emir tak použil anglické zbrane a peniaze na obsadenie uzbeckých a tadžických oblastí susediacich s Afganistanom.

3.5. Anglo-ruské jednania o Afganistane 1869
V roku 1869 začali minister zahraničných vecí lord Clarendon a ruský vyslanec Brunnov jednania o rozdelení záujmových sfér Ruska a Anglicka v Strednej Ázii. Britská vláda navrhla, aby bolo vytvorené neutrálne pásmo. Ruskí diplomati s tým v zásade súhlasili, ale žiadali, aby bol doňho zahrnutý aj Afganistan. K dohode preto nedošlo.
K prejednaniu týchto otázok s cárskou vládou bol do Petrohradu vyslaný zástupca indického kráľa D. Forsyth. Podarilo sa uzavrieť dvojstrannú dohodu o Afganistane, ktorá bola formulovaná v troch bodoch:
1. za hranice Afganistanu sa považujú tie oblasti, v ktorých Šér Alí skutočne vládne;
2. emir sa nebude pokúšať rozširovať svoje dŕžavy na účet Buchary a anglická vláda ho odvráti od takých pokusov
3. ruská vláda nepripustí, aby bola zo strany bucharského emira porušená nedotknuteľnosť afgánskeho územia. Problém bol v tom, že nikto presne nevedel, kade hranica Afganistanu vlastne vedie. Preto bolo dohodnuté, že obe veľmoci budú zatiaľ len zhromažďovať informácie o tejto oblasti a otázku hraníc nechajú otvorenú. 3.6. Druhá britsko-afganska vojna 1878-1880
V júli 1873 sa konala anglo-afganska konferencia v Indii, v Simle. Zástupca emira Šér Alího Saíd Núr Muhammad chán tam znovu odmietol prijať britských rezidentov do Herátu a Kandaháru.

3.6.1. Prípravy na vojnu
V roku 1874 nová vláda Disraeliho zahájila prípravy na násilné pripojenie Afganistanu k Britskej Indii. Medzi Britániou a Ruskom nastalo v súvislosti s akciou proti Nemecku v roku 1875 na určitú dobu zlepšenie vzťahov.
„Nič nemôže zabrániť Rusku a Británii, aby sa spolu v Ázii dohodli,“ prehlásil 13. mája 1875 lord Derby, minister zahraničných vecí v Disraeliho vláde, ruskému veľvyslancovi Šuvalovovi. Podľa slov Derbyho „je tam dosť miesta pre obidvoch“.
Tým Británia potvrdila, že si praje zachovať „slobodu akcií“ voči Afganistanu. Ruský cár to využil a 17. februára roku 1876 vydal manifest o pripojení chanátu Kokand k svojmu impériu.

Britsko-afganske vzťahy sa tým značne skomplikovali. Briti chránili afgánskeho emira Šér Alího proti Rusku „s dýkou v chrbte“ tým, že udržovali priateľské styky s jeho súpermi z radov miestnych feudálov.
Najväčším problémom sa vtedy opäť stala otázka britského rezidenta v Kábule. Emir Šér Alí na základe uistenia britského kráľa v Indii prítomnosť rezidenta na svojom dvore odmietal, čo vzájomné vzťahy zhoršovalo. Indická koloniálna správa síce navrhovala ešte vyčkávať a ďalej vyjednávať, ale britská vláda dávala prednosť vojenskému riešeniu tejto otázky.
Keď emir opakovane odmietol prijať britskú misiu na čele s rezidentom a prehlásil, prostredníctvom Núr Muhammada, že radšej zahynie, než aby ustúpil, indický místokrál lord Lytton vydal zákaz vývozu zbraní do Afganistanu a prerušil s ním akékoľvek styky. Šér Alí nato naviazal tesnejšie vzťahy s Ruskom.
„Pod nátlakom ľudového hnutia...“ oznámil 17. mája 1877 turkestánsky generálny guvernér Kaufman, „sa musel Šér Alí podrobiť vôli obyvateľstva, ktoré nechcelo pripustiť britské zasahovanie do záležitostí Afganistanu“. 3.6.2. Stoletovova misia
Stoletovova misia (jún-august 1878) – jednanie ruského generála N. G. Stoletova v Kábule s emirom Šer Alím o ponuke ruského spojenectva v snahe zabrániť rozšíreniu vplyvu Veľkej Británie v oblasti Strednej Ázie a donútiť ju k ústupkom v oblasti Blízkeho východu. Veľká Británia tým potom odôvodnila zahájenie 2. afgánskej vojny. Podpísali zmluvu o priateľstve a spolupráci Afganistanu s Ruskom. Šér Alí zároveň odmietol prijať britské posolstvo a vyslancovi Nevillovi Chamberlainovi dokonca zakázal vstúpiť do krajiny. Britská vláda nato Šér Alímu poslala v liste prostredníctvom Lyttona 2. novembra 1878 ultimátum (stanovené do 20. novembra!). Skôr ako odpoveď došla adresátovi, vtrhli anglo-indické vojská 21. novembra 1878 do Afganistanu, tentokrát o sile 36 000 mužov, a bez problémov obsadili značnú časť územia.

3.6.3. Obsadenie Afganistanu britskými vojskami
Cárske Rusko muselo čeliť expanzii svojho britského súpera, preto začalo diplomatické jednania (hlavný vyjednávač v tejto otázke bol Peter Šuvalov, veľvyslanec v Londýne). Navrhlo Británii, že odvolá svoju misiu z Kábulu, ak Británia stiahne svoje vojská a zachová nezávislosť Afganistanu. Britský minister Salisbury však nie len že nepristúpil na túto dohodu, ale vyjadril svoje rozhorčenie nad tým, že ruská misia je ešte stále v Kábule, a požadoval jej okamžité odvolanie.

Navyše prehlásil, že Británia bude požadovať „opravu hraníc“ Afganistanu s Britskou Indiou. Tým myslel obsadenie Chajbarského priesmyku a ďalších strategicky dôležitých bodov.
Šuvalov oznámil Salisburymu, že taký postoj britskej vlády znemožňuje odvolanie ruskej misie z Kábulu. Ruský veľvyslanec ešte naznačil, že pravdepodobne budú ruské vojská vyslané do Mervu ležiaceho neďaleko afgánskych hraníc. Takému spôsobu reči už zrejme britská vláda rozumela lepšie a nakoniec sa obe krajiny dohodli na tom, že Rusko odvolá svoju misiu z Kábulu a Británia bude považovať všetky doposiaľ uzavreté dohody medzi ruskom a Britániou o Afganistane „záväzné pre obe strany“. Táto dohoda bola potvrdená výmenou korešpondencie medzi Šuvalovom a Salisburym z 19. decembra 1878. Obsahom skorších dohôd (od roku 1872, a ukončené britským memorandom 25. októbra 1875) bolo podporovať celistvosť Afganistanu, považovať ho za nezávislý štát, ktorý má zostať mimo sféry vplyvu Ruska, nie však Británie. Potvrdenie týchto dohôd zabraňovalo pripojeniu Afganistanu k Britskej Indii a jeho rozštiepeniu, ale vôbec nie pokusom Veľkej Británie ujať sa poručníctva nad ním.
15. decembra 1878 dostala ruská misia z Petrohradu pokyn, aby opustila afgánske hlavne mesto. Šer Alí v obave o svoj život ušiel z Kábulu a vydal sa za ruským posolstvom, ale cestou ochorel a vo februári roku 1879 v Mazáre Šarífu zomrel.
Napriek záväzku rešpektovať celistvosť Afganistanu, oznámil Beaconsfield 10. decembra 1878 v parlamente obsadenie troch hlavných horských prechodov spojujúcich Indiu s Afganistanom. Britský ministerský predseda pokrytecky prehlásil, že ide len o „vedeckú opravu hraníc“! Tak sa v britskom diplomatickom slovníku objavil nový termín k zamaskovaniu okupácie cudzieho územia. Gandamacká zmluva (26. 5. 1879) – bola uzavretá medzi Veľkou Britániou (major Cavaignari) a Afganistanom (emir Jakúchán, syn Šer Alího). Podľa mierových ustanovení, vnútených Afganistanu, za ročnú podporu 600 000 rupií Briti získali dôležité priesmyky, právo voľného obchodu v krajine a právo kontroly nad vnútornou aj zahraničnou politikou Afganistanu britským rezidentom. Ako prehlásil afgansky historik, nepodpísali doposiaľ afgánski vládcovia zmluvu, ktorá by ich štát ponižovala a zotročovala viac. Zmyslom zmluvy z Gandamaku v podstate bolo, že sa Afganistan stal britským protektorátom. Proti zmluve sa v auguste vzbúrili vojaci miestnej posádky a v septembri (3.9.1879) vypuklo ľudové povstanie. Povstalci povraždili príslušníkov britskej misie, jej strážcov a všetkých Britov v Kábule.

V Afganistane začala ľudová vojna proti votrelcom. Britské velenie podniklo protiopatrenie. V októbri 1879 sa oddiel vedený Robertsom priblížil ku Kábulu. Emir Jakúchán zradil svoj ľud a vzdal sa Britom. Po krutom boji sa britským vojakom podarilo dobyť Kábul, ale ľudová vojna sa stále rozrastala.
Ruská vláda medzitým povolila Abdurrahmán chánovi, ktorý žil v Taškente v emigrácii pod ruskou ochranou, odísť do Afganistanu. Bol to vnuk Dóst Muhammada a mal v Afganistane značný vplyv. Onedlho ovládol afgánsky Turkestán a postavil sa do čela odboja proti Britom v severnej časti krajiny. Britské úrady v Indii sa uchýlili k diplomacii, pretože si chceli Abdurrahmána získať na svoju stranu, a tak prekaziť plány Rusov. Britský zástupca v Kábule Griffin mu poslal po slúžke jeho sestry list, v ktorom sa ho zdvorilo pýtal, s akými úmyslami chce prísť do Afganistanu. Adurrahmán sa v odpovedi vyslovil, že „bude žiadať, aby mu bola vrátená zem jeho predkov,“ a ak s ním chcú spolupracovať, musia upustiť od „sprostredkovania ženami“ a naviazať spojenie prostredníctvom vhodných a kompetentných zástupcov. Na jar roku 1880 sa jeho vojská priblížili ku Kábulu, kde dostal priame oficiálne pozvanie, aby vyslal zástupcu na svoje prehlásenie za emira. Potom sa na návrh britskej strany konala schôdzka Abdurahmána s britskými generálmi Robertsom, Stuartom a Griffinom. Táto schôdzka sa konala za prítomnosti oddielov vojsk oboch strán. Skôr ako mu odovzdali Kábul, donútili ho podpísať zmluvu s Britániou. Nová zmluva už zaručila samostatnosť afganskej vnútornej politiky, v oblasti zahraničnej politiky však Afganistan samostatnosť nezískal. Britská vláda uznala Abdurrahmána za emira a zaplatila mu značnú čiastku, vraj za stratené dane; naďalej vyplácala emirovi podporu; odvolala z Kábulu britského poverenca s vojenskou ochranou. Vo všetkom ostatnom však boli potvrdené podmienky Gandamackej zmluvy.
Po vystriedaní Beaconsfielda Gladstonova vláda odvolala na jar 1881 vojska z Kandaháru späť do Indie. Po odchode Britov zahájil Abdurrahmán boj o Herát a Kandahár, a tak znovu zjednotil Afganistan. Ale v každom prípade sa ruskej vláde nepodarilo zabrániť Veľkej Británii, aby rozšírila svoj vplyv na Afganistan.

3.7. Rusko-anglický konflikt alebo Afgánska kríza 1885
Briti si vyhradili právo jednať menom afgánskej vlády o stanovení hraníc medzi Afganistanom a cárskym Ruskom. K tomuto účelu bola vytvorená zmiešaná britsko-ruská komisia.

Hranice však ešte stanovené neboli, keď v januári 1884 cárske jednotky dobyli strategickú oázu Merv (Mery). Afganci odpovedali tým, že obsadili oázu Pandždeh na sever od Kušky. V marci 1885 cárski vojaci dobyli Pandždeh späť a v Kuške sa opevnili. Kvôli tomu vypukol medzi Veľkou Britániou a Ruskom medzinárodný konflikt, ktorý vyvolal nebezpečie vzniku vojny medzi oboma veľmocami. Rusko však nechcelo riskovať vojnu a včas svoje vojska zastavilo. Kríza sa vyriešila kompromisom. 10. 9. 1885 bola v Londýne podpísaná rusko-britská dohoda o Afganistane, ktorá určila rusko-afgánske hranice, ponechala väčšinu sporného územia Rusku a uznala prevládajúci britský vplyv v Afganistane. Zmluva bola uzavretá z iniciatívy Anglicka, obávajúceho sa o ohrozenie svojej vlády v Indii. Hranice boli potom vytýčené dodatočne v rokoch 1886 až 1888. 4. Budovanie centralizovaného štátu koncom 19. storočia

4.1. Emir Abdurrahmán (1880 – 1901)
Na konci 19. storočia za začal formovať jednotný centralizovaný štát absolutistického typu. Emír Abdurrahmán sa ho snažil upevňovať, podľa európskych vzorov uskutočnil niektoré reformy, pre jednotlivé rezorty vytvoril ministerstvá, zaviedol finančný a daňový systém, reorganizoval armádu a snažil sa o zjednotenie všetkých afgánskych kmeňov.

4.2. Durandova línia
Na tom však nemali Briti ani najmenší záujem, preto v roku 1893 vyslali do Kábulu misiu, ktorú viedol vyjednávač sir Mortimer Durand. Ten prinútil emira Abdurrahmána podpísať 12. novembra 1893 ďalšiu nerovnoprávnu zmluvu, podľa ktorej nová hranica viedla po vrcholoch neobývaných hôr, tak aby územie východopaštúnských kmeňov pripadlo Britskej Indii.
Takzvaná Durandova línia viedla od Chajbaru až po Chitral, oddelila od Afganistanu rozsiahle územie obývané niekoľko miliónmi Paštúnov a pripojila ich k britskej koloniálnej ríši. Línia rozdelila rodiny paštúnskych kmeňov a neviedla po prirodzenej prírodnej hranici. Preoznačenie si vyžadovali aj severné afgánske hranice v Pamíre, kam sa koncom 19. storočia rozšírila moc cárskeho Ruska. Britsko-ruská dohoda o afgánskych hraniciach podpísaná v roku 1895 stanovila definitívne hranice Afganistanu. Rusku bola priznaná oblasť Pamíru. Vachanské údolie medzi Pamírom a Indiou bolo priradené k Afganistanu. Tým bolo zamedzené spoločnej hranici Ruska s Indiou. Dohoda o Durandovej línii, navrhnutá Britániou, bola sformulovaná v angličtine, podpísaná oboma stranami, a mala mať platnosť na ďalších sto rokov, t.j. do roku 1993. Abdurrahmán však anglicky nerozumel, preto bola preložená do paštúnčiny.

Tento dokument už Abdurrahmán nikdy nepodpísal. Od roku 1993 nebolo zaznamenané obnovenie tejto línie. Po uplynutí platnosti, teda v roku 1993, podľa tejto Durandovej dohody malo byť územie vrátené Afganistanu. Toto územie sa však po rozdelení Britskej Indie v roku 1947 stalo súčasťou novovzniknutého Pakistanu a trvalo vyvolávalo afgánsko-pakistánske spory.

Záver
Závislosť na Veľkej Británii a násilná izolácia od ostatných krajín boli vážnou prekážkou pre politický, hospodársky aj kultúrny rozvoj afgánskeho štátu. Významné sociálno-ekonomické procesy v ňom preto začali prebiehať až na začiatku 20. storočia. Začala sa špecializovať poľnohospodárska výroba v nížinách, vytváral sa celoafgánsky trh, rozrastali sa mestá a v nich vznikali prvé manufaktúry. V odľahlejších horských oblastiach si však hospodárstvo ešte udržovalo naturálny charakter.
Skutočnú nezávislosť, uznanú Ruskom, Britániou aj medzinárodne, získal Afganistan až po tretej britsko-afgánskej vojne (1919), keď bola 8. augusta v Rávalpindí podpísaná mierová zmluva medzi Afganistanom a Britániou.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Afganistan v 19. storočí