Historický vývoj Slovenska

Slovenská republika vznikla ak samostatný štát po rozdelení Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky 1.januára 1993. Jej vzniku predchádzali dlhý historický vývoj.
Začiatky nášho štátneho útvaru sú späté s príchodom Slovanov, ktorí na našom území prevládali už v 5.storočí. V 7.storočí (623-658) vytvorili pod vedením franského kupca Sama Samovu ríšu, aby mohli odolávať avarským nájazdom z východu a Franskej ríši zo západu.
V prvej tretine 9.storočia sa rozkladalo na území od Malých a Bielych Karpát pravdepodobne až po Slanské vrchy Nitrianske kniežatstvo. Toto sa po spojení s Moravským kniežatstvom v roku 833 stalo súčasťou Veľkomoravskej ríše. V prvom období prebiehali jej hranice v priestore dnešného Slovenska na juhu Dunaji, južnom úpätí Matry po Zemplínske vrchy a na východe asi po rieku Uh. Severné hranice viedli po hrebeni Karpát.
Po rozpade veľkomoravskej ríše na začiatku 10.storočia sa území Slovenska postupne včleňovalo do uhorského štátu. Územie obývané Slovákmi netvorilo až do roku 1918 samostatný štátny ani administratívny útvar. Jeho názov sa objavuje v nemeckých historických písomnostiach ak slowakisches Land a neskôr ako Slowakei. Moravských písomných pamiatkach zo 16.-17.storočia sa uvádza pomenovanie Slováky. Názov Slovensko sa objavuje v Čechách na začiatku 19.storočia. Všetky tieto písomnosti svedčia o tom, že územie obývané Slovákmi jestvovalo, i keď nebolo v tom období administratívne vyčlenené.
Prvý pokus o ohraničenie územia Slovenska je obsiahnutý v Žiadostiach slovenského národa z roku 1848. Tento pokus, ako i ďalšie, nemali úspech, pretože ohrozovali celistvosť Uhorska. Priaznivé podmienky na osamostatnenie územia obývaného Slovákmi sa vytvorili až po rozpade Rakúsko- Uhorska v roku 1918. Vtedy vzniklo na územie bývalej monarchie viacero štátov, ktoré sa už dávno snažili vymaniť spod nemeckého a maďarského národnostného útlaku. Jedným z nich bola Česko-slovenská republika.
Územie Česká s vyčlenilo z hospodárskej vyspelejšieho Rakúska zhruba v historických hraniciach Českého kráľovstva. Z hospodársky zaostalejšieho Uhorska sa vyčlenilo Slovensko. Jeho západné a severné hranice súhlasia s historickou hranicou Uhorska s rakúskom a Poľskom. Problematické bolo vymedziť južnú hranicu voči Maďarsku. Určená bola na Parížskej mierovej konferencii 12.júna 1919 a obsahuje ju Trianonská zmluva zo 4.júna 1920. Pri vymedzovaní hranice sa popri národnostnom princípe uplatnilo aj hospodárske hľadisko, aby nový štát bol životaschopný.

Pri jej vytyčovaní v oblasti zmiešaného slovenského a maďarského obyvateľstva mali významnú úlohu prírodné podmienky, predovšetkým rieky Dunaj, Ipeľ a pohorie Cerová vrchovina.
Víťazné mocnosti 1.svetovej vojny, ktoré rozhodovali o priebehu našej hranice, pridelili ČSR aj autonómnu oblasť Podkarpatská Rus. Takto vyčlenené štátne územie malo rozlohu 140 508 km2. Po nástupe fašizmu na základe mníchovskej dohody a neskôr viedenskej arbitráže stratilo Česko -Slovensko svoju celistvosť, suverenitu. Rozsiahle územia v pohraničí zabralo Nemecko a Maďarsko. Z pôvodnej rozlohy, kde žilo 14,7 milióna obyvateľov, zostalo 99 000 km2 a 9,8 milióna obyvateľov. Podkarpatskú Rus obsadilo Maďarsko. Dňa 14. marca 1939 bola na oklieštenom území Slovenska vyhlásená Slovenská republika. České územie bolo od 15. marca 1939 okupované nacistickým Nemeckom a vyhlásené za Protektorát Čechy a Moravy. Po skončení 2.svetovej vojny sa hranice Česko- Slovenska s určitými úpravami vrátili do predvojnového stavu. Územie Podkarpatská Rus bolo pripojené v roku 1945 k Sovietskemu zväzu (dnes Ukrajina). Okrem tejto územnej zmeny nastali už len menšie úpravy predvojnových hraníc s Poľskom a Maďarskom. Povojnové Česko- Slovensko malo rozlohu 127 881 km2, z toho Česká republika 78 842 km2 a Slovenská republika49 039 km2.