Nasledujúci rok pustošivý vpád zopakoval. Dvoma výpravami Svätopluk dôkladne vykorenil franskú moc v Zadunajsku a posunul hranice svojej ríše až k rieke Dráve a k Viedenskému lesu. Tri moravské útoky (833, 861, 883 - 884) proti pribinovcom boli opakovaním starej mojmírovskej politiky. Mojmírovci sledovali územný výboj a vyhladenie protivníka, ktorý spochybňoval ich legitimitu. Posledné dni slávy

Veľkomoravská ríša mala na vrchole Svätoplukovej slávy okolo 350 tisíc km2 a asi milión obyvateľov. S hospodárskym vzostupom krajiny a s územnými výbojmi vzrástla aj Svätoplukova moc. Svätopluk bol neobmedzeným pánom svojej krajiny, v ktorej už neplatili staré kmeňové zvyklosti obmedzujúce kniežaciu moc jeho dávnych predchodcov.
Svätopluk zomrel na vrchole slávy a moci roku 894. Podľa neskoršej chorvátskej tradície, ktorú v 12. storočí zapísal Letopis popa Dukljanina, bolo to 9. marca. Pravdivosť tejto tradície možno dnes už ťažko overiť. Ešte pred skonom Svätopluk rozhodol o rozdelení vlády v krajine medzi svojich synov. Korene Svätoplukovej tradície

Svätoplukovu udatnosť vo vojnách s Arnulfom spomína aj biskup Liudprand z Cremony. V rokoch 913 – 923 Ibn Rusta, pochádzajúci z perzského Isfahánu o Svätoplukovi napísal: „Sídlo vládcu je v prostriedku slovanského územia. Najvznešenejší a najznámejší je ten, ktorému prislúcha titul knieža kniežat a volajú ho Swjatubulk.“
Západofranský kronikár Regino z Prumu zakrátko po Svätoplukovej smrti zasa napísal: „Svätopluk, kráľ moravských Slovanov, už medzi svojimi najmúdrejší a duchom najbystrejší, dožil sa posledného dňa. “.