Svätopluk a jeho vláda

Až do roku 869 Rastislav a Svätopluk spolupracovali v spravovaní a obrane veľkomoravského štátu. Ale od istého času sa záujmy oboch kniežat začali rozchádzať. Písomné pramene sa o tom bližšie nezmieňujú, až Fuldské anály nás stavajú pred hotovú vec: „Svätopluk, synovec Rastislavov, majúc na zreteli vlastné záujmy, vzdal sa Karolmanovi, spolu s krajinou, ktorú spravoval.“ Svätopluk teda uzavrel s vtedajším vládcom Bavorska Karolmanom mier proti vôli Rastislavovej, ktorý dôsledne zotrvával v protifranskom odpore. Ani po zosadení a vydaní Rastislava Frankom nezískal Svätopluk ústredný kniežací stolec na Morave. V nasledujúcom roku 871 ho obaja markgrófovia spravujúci Moravu, Viliam a Engelšalk, obvinili zo zrady a skončil v bavorskom väzení.
Povstanie vo Svätoplukovom kniežatstve na Slovensku, ktoré viedol jeho príbuzný Slavomír, však zabránilo Karolmanovi podmaniť si túto východnú časť Veľkej Moravy. Slavomír nečakane zaútočil proti Viliamovi a Englšalkovi a začal dobývať moravské hrady. Len čo sa dostal k bývalému Rastislavovmu sídlu stala sa pozícia oboch markgrófov neudržateľnou. Karolman sa odvážil k riskantnému kroku. Za sľubovanú pomoc prepustil Svätopluka a poslal ho s veľkou armádou na Moravu. Svätopluk mal poraziť Slavomíra, znovu sa ujať vlády na Morave a uznať franskú zvrchovanosť. Keď však „Svätopluk vstúpil do starého Rastislavovho mesta“, tajne sa spojil so Slavomírom a zničil Karolmanove vojsko. Zahynuli aj obaja markgrófovia.

Úspešný politický sobáš

Po úspešnom povstaní a vyhnaní Frankov z Veľkej Moravy sa stal Svätopluk kniežaťom tejto krajiny. Hneď na začiatku jeho vlády v roku 871 sa oženil so Svätožízňou, sestrou českého kniežaťa Bořivoja. Týmto politickým sobášom si k sebe pripútal najvýznamnejší kniežací rod v Čechách – Přemyslovcov. Mierová zmluva s Ľudovítom Nemcom roku 874 uvoľnila Svätoplukovi ruku na výboje do okolitých slovanských krajín. Roku 888, po smrti kniežaťa Bořivoja, prevzal vládu nad Čechami. Nešťastná Panónia

Po skončení výbojov na severe a severozápade obrátil Svätopluk pozornosť na juh a juhovýchod, dovnútra Karpatskej kotliny. Od Bulharov dobyl celé Potisie. Podľa viacerých svedectiev územie Svätoplukovej ríše siahalo až k dolnému Dunaju. Po Svätoplukovom výboji zostalo Bulharom v Karpatskej kotline len Sedmohradsko. Roku 882 sa Bulhari pokúsili o protiútok, no späť svoje územie nezískali. Nasledujúci rok Svätopluk prepadol a celý rok pustošil Arnulfovu dŕžavu v Panónii.

Nasledujúci rok pustošivý vpád zopakoval. Dvoma výpravami Svätopluk dôkladne vykorenil franskú moc v Zadunajsku a posunul hranice svojej ríše až k rieke Dráve a k Viedenskému lesu. Tri moravské útoky (833, 861, 883 - 884) proti pribinovcom boli opakovaním starej mojmírovskej politiky. Mojmírovci sledovali územný výboj a vyhladenie protivníka, ktorý spochybňoval ich legitimitu. Posledné dni slávy

Veľkomoravská ríša mala na vrchole Svätoplukovej slávy okolo 350 tisíc km2 a asi milión obyvateľov. S hospodárskym vzostupom krajiny a s územnými výbojmi vzrástla aj Svätoplukova moc. Svätopluk bol neobmedzeným pánom svojej krajiny, v ktorej už neplatili staré kmeňové zvyklosti obmedzujúce kniežaciu moc jeho dávnych predchodcov.
Svätopluk zomrel na vrchole slávy a moci roku 894. Podľa neskoršej chorvátskej tradície, ktorú v 12. storočí zapísal Letopis popa Dukljanina, bolo to 9. marca. Pravdivosť tejto tradície možno dnes už ťažko overiť. Ešte pred skonom Svätopluk rozhodol o rozdelení vlády v krajine medzi svojich synov. Korene Svätoplukovej tradície

Svätoplukovu udatnosť vo vojnách s Arnulfom spomína aj biskup Liudprand z Cremony. V rokoch 913 – 923 Ibn Rusta, pochádzajúci z perzského Isfahánu o Svätoplukovi napísal: „Sídlo vládcu je v prostriedku slovanského územia. Najvznešenejší a najznámejší je ten, ktorému prislúcha titul knieža kniežat a volajú ho Swjatubulk.“
Západofranský kronikár Regino z Prumu zakrátko po Svätoplukovej smrti zasa napísal: „Svätopluk, kráľ moravských Slovanov, už medzi svojimi najmúdrejší a duchom najbystrejší, dožil sa posledného dňa. “.