Ako švédska provincia sa Fínsko zúčastnilo na strane Švédska tridsaťročnej vojny v rokoch 1618 – 48. Nasledovalo 21 bojov v rokoch 1700 – 21 a ďalšie v priebehu 18. storočia. V priebehu dlhej švédskej nadvlády získalo Fínsko autonómiu. V 13. storočí mu bolo udelený štatút vojvodstva a v roku 1581 sa stalo veľkovojvodstvom – časťou švédskeho kráľovstva. Hlavným mestom sa stalo Turku na južnom pobreží s prevažne švédskym obyvateľstvom. Až v roku 1812, po pripojení k cárskemu Rusku sa hlavné mesto prenieslo do Helsínk.
Šestnáste storočie bolo významné pre fínsky životný štýl a kultúru aj preto, že tu z nariadenia švédskej vlády nastúpila reformácia, ktorá priviedla obyvateľov na luteránsko – evanjelickú vieru. Každý veriaci mal možnosť čítať a počúvať slovo Božie v materinskom jazyku. Preto biskup Michael Agricola z Turku preložil Bibliu do fínštiny a tým položil základy spisovnej fínštiny. Keď vypukli Napoleonske vojny, ktoré menili mapu Európy, napadol po dohode s Napoleonom cár Alexander v roku 1808 mocné Švédsko. Predmetom útoku a miestom bojov bolo opäť medzi nimi pokojne ležiace Fínsko. Cárske Rusko obsadilo fínske územie a pripojilo ho k svojmu územiu. Aby si cár získal podmanený ľud na svoju stranu, povolil niekoľko ústupkov – poskytol Fínsku autonómiu a začlenil ho do svojej ríše ako autonómne Veľkovojvodstvo Fínsko. Tým skončilo obdobie nadvlády jedného a bolo vystriedané nadvládou druhého silného suseda. Obdobie liberálneho postoja a rešpektovania fínskej autonómie vystriedali časy tvrdého útlaku. Národnooslobodzovacie myšlienky 19. storočia našli vo Fínsku živnú pôdu. Rozvíjal sa hospodársky a politický život, tiež kultúra, literatúra a rástlo národné povedomie. Svojrázna situácia bola vo Fínsku po stránke jazyka. Prevažná väčšina obyvateľov hovorila fínsky, menšina a vzdelané vrstvy hovorili švédsky a krajina bola naďalej pod ruskou nadvládou. S rastúcim národným uvedomením došlo najprv k ostrým bojom o uznanie fínštiny ako druhého rovnoprávneho úradného jazyka. Najvýznamnejším bojovníkom v tomto hnutí bol politik a filozof J.V.Snellmann. Vývoj situácie viedol cára Alexandra II. k tomu, aby rozšíril autonómiu fínskeho veľkovojvodstva a uzákonil v roku 1863 fínštinu ako druhý úradný jazyk v krajine ( spolu so švédštinou). Meno cára Alexandra II. zostalo u Fínov v dobrom povedomí a na Senátorskom námestí v Helsinkách stojí dodnes jeho socha. Ulica, ktorá k nej vedie sa volá Aleksandrinkatu, teda Alexandrova ulica. Rozvíjal sa politický život. V deväťdesiatych rokoch 19. storočia za cára Mikuláša II.