História Fínska

Fíni sú národ ugrofínskeho pôvodu. Pôvodné ugrofínske kmene sídlili v oblastiach na juhu Uralu, kde sa dodnes uchovali pozostatky ich kultúry. Doterajšie vedecké bádanie nedáva uspokojivé vysvetlenie pohnútok a histórie ich sťahovania. V 6. storočí sa tieto kmene rozdelili na dve skupiny, z nich sa jedna vydala na sever až na územie dnešného Fínska. Druhá skupina smerovala na juhozápad. Ak berieme jazyk ako smerodajný ukazovateľ pôvodu obyvateľstva, patria k národom ugrofínskeho pôvodu Fíni a Estónci zo skupiny prvej, a Maďari zo skupiny druhej.
Rozľahlé a lesnaté priestory dnešného Fínska boli osídlené skupinami Laponcov. S príchodom nového obyvateľstva sa Laponci so svojimi stádami sobov stiahli ďalej na sever a prisťahovalecké kmene po nich zdedili ich meno. V najstarších dobách sa pod názvom „Finni“ alebo „Fenni“ rozumeli Laponci. Môžeme predpokladať, že prenikanie ugrofínskych kmeňov na územie dnešného Fínska bolo ukončené asi vo 8. storočí. Fínske dejiny sú úzko späté s dejinami ďalších škandinávskych krajín, hlavne Švédska. Prvé písomné správy dokladajú, že v 12. storočí podnikol švédsky kráľ Erik Svätý križiacke výpravy do Fínska, aby obrátil pohanské kmene na katolícku vieru. Za ním sa do Fínska sťahovali Švédi a usadzovali sa pri južnom a západnom pobreží. V 14. storočí dostalo Fínsko právo podieľať sa na voľbe švédskeho kráľa, čím oficiálne uznalo, že je švédskou provinciou. Fínsko však malo ešte jedného silného suseda – tentokrát na východe. Odtiaľ na fínske územie prenikali ruské vojenské výpravy. Stretávali sa tu s výpravami zo Švédska a bojovali o riedko osídlené územie stredného Fínska. Po čase sa obe strany dohodli. Takmer neosídlené územie severného Fínska zostalo pod nadvládou Ruska a bola stanovená hranica prechádzajúca stredom krajiny. Tu dali švédski vládcovia vybudovať v roku 1475 mohutný kamenný hrad – Olavinlinnu, aby si tak zaistili kontrolu a ochranu južného územia. Miesto bolo veľmi dobre zvolené. Na úžine medzi dvoma rozľahlými jazernatými priestormi, v dnešnej Savonlinne. V priebehu ďalších storočí však boje o fínske územia medzi Švédskom a Ruskom so striedavým šťastím pokračovali. Šlo väčšinou o územie Karélie na severe a hranice na juhu okolo pevnosti Viipuri. Krajina zažívala neustále vojenské šarvátky, i veľké dlhotrvajúce vojny. Bojovalo sa v rokoch 1495 – 97, došlo ku dvom švédsko – ruským vojnám v 16. storočí a k ďalšej v rokoch 1610 – 17.

Ako švédska provincia sa Fínsko zúčastnilo na strane Švédska tridsaťročnej vojny v rokoch 1618 – 48. Nasledovalo 21 bojov v rokoch 1700 – 21 a ďalšie v priebehu 18. storočia. V priebehu dlhej švédskej nadvlády získalo Fínsko autonómiu. V 13. storočí mu bolo udelený štatút vojvodstva a v roku 1581 sa stalo veľkovojvodstvom – časťou švédskeho kráľovstva. Hlavným mestom sa stalo Turku na južnom pobreží s prevažne švédskym obyvateľstvom. Až v roku 1812, po pripojení k cárskemu Rusku sa hlavné mesto prenieslo do Helsínk.
Šestnáste storočie bolo významné pre fínsky životný štýl a kultúru aj preto, že tu z nariadenia švédskej vlády nastúpila reformácia, ktorá priviedla obyvateľov na luteránsko – evanjelickú vieru. Každý veriaci mal možnosť čítať a počúvať slovo Božie v materinskom jazyku. Preto biskup Michael Agricola z Turku preložil Bibliu do fínštiny a tým položil základy spisovnej fínštiny. Keď vypukli Napoleonske vojny, ktoré menili mapu Európy, napadol po dohode s Napoleonom cár Alexander v roku 1808 mocné Švédsko. Predmetom útoku a miestom bojov bolo opäť medzi nimi pokojne ležiace Fínsko. Cárske Rusko obsadilo fínske územie a pripojilo ho k svojmu územiu. Aby si cár získal podmanený ľud na svoju stranu, povolil niekoľko ústupkov – poskytol Fínsku autonómiu a začlenil ho do svojej ríše ako autonómne Veľkovojvodstvo Fínsko. Tým skončilo obdobie nadvlády jedného a bolo vystriedané nadvládou druhého silného suseda. Obdobie liberálneho postoja a rešpektovania fínskej autonómie vystriedali časy tvrdého útlaku. Národnooslobodzovacie myšlienky 19. storočia našli vo Fínsku živnú pôdu. Rozvíjal sa hospodársky a politický život, tiež kultúra, literatúra a rástlo národné povedomie. Svojrázna situácia bola vo Fínsku po stránke jazyka. Prevažná väčšina obyvateľov hovorila fínsky, menšina a vzdelané vrstvy hovorili švédsky a krajina bola naďalej pod ruskou nadvládou. S rastúcim národným uvedomením došlo najprv k ostrým bojom o uznanie fínštiny ako druhého rovnoprávneho úradného jazyka. Najvýznamnejším bojovníkom v tomto hnutí bol politik a filozof J.V.Snellmann. Vývoj situácie viedol cára Alexandra II. k tomu, aby rozšíril autonómiu fínskeho veľkovojvodstva a uzákonil v roku 1863 fínštinu ako druhý úradný jazyk v krajine ( spolu so švédštinou). Meno cára Alexandra II. zostalo u Fínov v dobrom povedomí a na Senátorskom námestí v Helsinkách stojí dodnes jeho socha. Ulica, ktorá k nej vedie sa volá Aleksandrinkatu, teda Alexandrova ulica. Rozvíjal sa politický život. V deväťdesiatych rokoch 19. storočia za cára Mikuláša II.

prišla nová vlna šovinistického panslavizmu a mocnárskeho centralizmu. Cár zbavil Fínsko jeho autonómneho postavenia, zaviedol ruštinu ako úradný jazyk, rozpustil fínsku armádu a Fíni mali slúžiť v ruskej armáde. Svedkom tejto éry sú domové tabuľky s nápismi rusko – fínsko – švédskymi, ktoré sú uložené v Mestskom múzeu v Helsinkách. Fínsky ľud sa postavil na rozhodný odpor. Mnoho úradníkov bolo prepustených, veľa politikov bolo nútených odísť do exilu a silné policajné jednotky zaisťovali udržanie poriadku v krajine. O vážnosti situácie svedčilo zavraždenie cárskeho generálneho guvernéra Bobrikova v r. 1904. Svetová vojna tak zastihla fínsky národ v boji s cárskymi vojskami. V roku 1917 sa cárske Rusko zrútilo. Fínska delegácia si v Rusku vymohla nezávislosť Fínska. Tá bola vyhlásená 6. decembra, no zložitá vnútorná i vonkajšia situácia viedla k fínskej občianskej vojne, ktorá si vyžiadala tisíce ľudských obetí. Za prispenia Nemecka zvíťazili Biele gardy pod vedením maršala Mannerheima. Učinil sa pokus o zriadenie monarchie, fínskym kráľom sa stal švagor nemeckého cisára princ Karol z Hessenu, no porážkou Nemecka stroskotal i tento pokus. Prvým prezidentom bol zvolený K.J.Stählberg. V období medzi svetovými vojnami nevládlo medzi Fínskom a Ruskom priateľské ovzdušie. S blížiacou sa druhou svetovou vojnou požadoval Sovietsky zväz územné ústupky pre zaistenie obrany niekdajšieho Leningradu a kontroly nad Fínskym zálivom. Nedošlo k dohode a rozpory viedli k tzv. zimnej vojne, ktorá trvala od decembra 1939 do februára 1940. Fínsko bolo porazené a muselo sa vzdať strategicky dôležitých území, hlavne Karélie. Po vypuknutí druhej svetovej vojny obnovilo i Fínsko , po boku Nemecka, vojenské operácie proti Sovietskemu zväzu a obsadilo odstúpené územia. 19. septembra 1944 uzavrelo so Sovietmi separátny mier a prezidentom sa stal maršal Mannerheim. V roku 1946 ho vystriedal J.K.Passikivi, ktorý presadzoval dôslednú mierovú politiku voči veľkému susedovi a dokázal, že v roku 1947 boli obnovené staré štátne hranice z roku 1941 a v roku 1948 bola podpísaná mierová zmluva so Sovietskym zväzom. Podobným smerom sa uberal aj nástupca Paasikiviho – U.K.Kekkonen, ktorý sa stal fínskym prezidentom v roku 1956. Od konca druhej svetovej vojny Fínsko propagovalo a viedlo neutrálnu politiku. Prispievalo k mierovému riešeniu problémov a stalo sa miestom konania Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe. Prezident Kokkonen zotrval vo svojom úrade niekoľko ďalších funkčných období a stal sa tak zatiaľ najdlhšie vládnucim prezidentom Fínska.

Jeho nasledovník M.Koivisto dôsledne pripravil svoju krajinu na vstup do Európskej únie v roku 1995. Taktiež dnešný prezident Matti Ahtisaari, ako dlholetý zástupca Fínska v OSN, pokračuje v úsilí svojich predchodcov hrať niekedy i dôležitú úlohu malého národa v závažných okamžikoch celého sveta.

Zdroje:

Fínsko -