Julius Caesear im dal slobodu vyznania, zbavil ich vojenskej služby a dovolil im žiť podľa ich vlastných zvykov a zákonov. Cisár Augustus nariadil, aby sa kvôli Židom nerozdeľovalo obilie v sobotu. Jeho dcéra Julia venovala Jeruzalenskému chrámu vzácne náradie zo zlata a striebra. Pod cisárskou ochranou boli tiež synagógy a židovské školy. Z tejto priazne boli však aj určité výnimky. Prenasledoval ich cisár Tibérius i Klaudius. Spisovatelia Horác, Juvenal, Suetonius, Tacitus, ba i Seneka si z nich robili posmech. Zásadne však rímske pravo povoľovalo židovské náboženstvo, a preto platilo ako štátom uznané, teda tzv. „religio licita“, preto do synagóg mohli prichádzať nielen Izraeliti, ale aj prozeliti obidvoch pohlaví z rímskej aristokracie. O tom svedčia náhrobné nápisy objavené v židovských katakombách. Na jednom náhrobku je zmienka, že PAULA VETURIA, po tom čo prijala židovské náboženstvo , dostala meno SÁRA.

Kresťania v tieni synagógy

O kresťanoch sa štátna rímska moc dozvedela, až vtedy, keď vznikli medzi nimi a synagógou spory. Štát považoval kresťanov len za novú židovskú sektu a preto ich zahrňoval do rubriky „ licita religio iudeorum“. Pre kresťanov to znamenalo veľkú výhodu, pretože mohli tak do istej miery používať výsady uznaného a dovoleného náboženstva. Židia sa ich však zriekli a žalovali na nich mestským prefektom, že sú nepriatelia židovstva. Vrchnosť však tieto sťažnosti prijímala veľmi rezervovane, lebo po vyšetrení obyčajne boli kresťania oslobodení, keďže nespadal ich prípad pod nijaký paragraf tresného zákonníka. Príkladom je postoj achajského prokonzula Galliona voči sv. Pavlovi. „ Židia, keby išlo o nejakú krivdu, alebo veľký zločin, vypočul by som vás podľa práva. Ale keďže sú to spory o učenie, o mená a o váš zákon, to si rozhodnite sami. V takých veciach, ja totiž sudcom nechcem byť“. Obdobne pri druhom zatknutí Pavla, sa zachoval voči nemu aj rímsky tribún Klaudius Lyziáš, ktorý v liste Félixovi uvádza: „ Židia ho obžaluvavajú pre sporné veci svojho zákona, on však nemá nijakého obvinenia, hodného smrti alebo väzenia“. Tiež edikt cisára Klaudia, o ktorom sa zmieňuje Suetonius, hovorí o tom, že Rím nerobil veľký rozdiel medzi Židmi a kresťanmi. Klaudius kvôli nepokojom vyhnal Židov z Ríma, ale dotýkalo sa to aj kresťanov, ako sa to dozvedáme zo Skutkov apoštolov. Aquila a Priscilu stretáva sv. Pavol v Korinte, pretože ako kresťania museli opustiť Rím.

Prenasledovanie kresťanov po požiari Ríma

Kresťania vyšli z tieňa synagógy po požiari mesta Ríma, ktorý vypukol 17. júla 64, dva roky po ukončení procesu sv.Pavla.