Táto výčitka potvrdzuje skutočnosť, že ešte koncom storočia boli kresťania stotožňovaní so Židmi a na druhej strane ukazuje, že štátna moc videla v kresťanoch nebezpečenstvo pre bohov Pantheonu. Cirkevný historik Euzébius uvádza, že v 15. roku Domiciánovej vlády s mnohými bola poslaná do vyhnanstva na ostrov Pontia, kvôli svojej pevnej viere v Krista, aj Flavia Domitilla, dcéra sestry Flavia Klementa, jedného z niekdajších rímskych konzulov. Po Domiciánovi nastúpil na trón Nerva a panoval v rokoch 96/98. V druhom roku jeho vlády napísal Clement, rímsky biskup a tretí nástupca sv.Petra, list cirkevnej obci v Korinte. V liste Clement vyzýva kresťanov k modlidbe a aj za svetských predstavených. Po Nervovi nastúpil na trón cisár Traján , ktorý vládol v rokoch 98 – 117. V rokoch 111 – 113 bol Plínius ml. miestodržiteľom v provincii zvanej Bitýnia. Tento napísal Trajánovi list, v ktorom ho informuje o rozšírovaní kresťanov, pričom ho žiada o radu, ako si má v tejto otázke počínať. Informuje cisára o tom, že kresťania sa stretávajú v určitý deň pri východe slnka a spievajú si piesne o Kristovi ako Bohu. Cisár Traján odpovedal v zmysle, že si Plínius počínal dobre, že kresťanov netreba vyhľadávať, ale keď sú usvedčení, treba ich potrestať. Nariaďuje, že treba prijať anonymné žaloby. Z tohto Trajánového listu je zrejme, že od tejto doby je zločin už púhe zotrvanie pri kresťanskom mene. Človek už tým samým, že je kresťan má byť potrestaný smrťou. Od tejto doby sa kresťania stretávajú na každom kroku s odmietnutím v zmysle hesla „ vám nie je dovolené byť“ – NON LICET VOS ESSE. Otáznikom ostáva, prečo Traján, ktorý bol spravodlivý zaujal takýto postoj voči kresťanom. Odpoveďou by mohlo byť to, že v kresťanoch videl nedovolený spolok. Všetky neštastia, ktoré sa stali boli prisudzované kresťanom a porovnávali ich s čarodejníkmi a vyžadovali také tresty, aby ich čo najviac mohli mučiť a aby čo najdlhšie mohli pociťovať bolesť s umierania. Okrem toho sa na kresťanov hodil aj paragraf Zákona dvanástich dosiek, zakazujúci cudzie náboženstvo a kult, ktorý neschváli senát.Nečudo, že takto bol kresťan považovaný za nepriateľa vlasti a ľudského pokolenia. Tieto kruté zákony trvali počas celého druhého i tretieho storočia. Zdalo by sa, že toto je to najhoršie, čo mohlo kresťanov postihnúť a že nič horšie už nemôže prísť, respektívne mohol by to byť už koniec. Ale nebolo to tak. Počas vlády cisára Septimiusa Severa sa kresťania dožili toho najhoršieho a to, že sa im celý ľud začal posmievať a to nie len ústne, ale aj zobrazovaným posmešných karikatúr na stenách. V roku 303 však vypuklo ešte dalšie prenasledovanie, ktoré vyvolal cisár Dioklecián.