Tisíce veriacich šli na smrť, pričom hynuli mečom alebo na hranici. Kostoly boli zbúrané, cintoríny skonfiškované. Nastal otvorený boj aj proti cirkevnej hierarchii. Vláda nariadila prefektúre, aby pápežovo meno vymazala zo zoznamu predstavených dovolených kolegií. Začalo to za pontifikátu Marcelína r. 304. Jeho nástupcu, pápeža Marcela, cisár žiadal, aby sa vzdal svojej hodnosti, ale on odmietol, preto musel ísť do vyhnastva. Podobný osud postihol aj pápeža Eusébia roku 311. Po ňom bol zvolený Miltiades a to ešte v tom istom roku. Vláda ho spočiatku ignorovala. Onedlho však dostal od Maxencia výnos, ktorý rušil konfiškáciu cirkeného majetku a tým ho panovník znovu uznal za legálneho predstaviteľa cirkvi. Miltiades hneď potom poslal diakonov s cisárskym výnosom na mestskú prefektúru, aby si žiadali navrátenie cirkevného vlastníctva, ktoré skonfiškoval Dioklecián. Vykupenie kresťanov v období rímskej ríše

O dva roky potom ako Dioklecián povracal skonfiškovaný majetok, sa kresťania dočkali spravodlivosti. V roku 313 sa totiž konal Milánsky edikt, ktorý rozšíril privilégia, ktoré dal Maxencius rímskej cirkevnej obci, na celú cirkev. Tento edikt vyhlásil cirkev za právnicku osobu a kresťanské naboženstvo pred zákon postavil na úroveň pohanského náboženstva. Tiež nariaďuje, že všetci, ktorí dostali domy alebo kostoly patriace kresťanom počas prenasledovania, či už od vlády alebo od niekeho iného, majú ich okamžite vrátiť pôvodnému majiteľovi. Od tohto obdobia majú kresťania voľnu ruku, v realizovaní svojho života a počas celých nasledujúcich dejín sa už nedostali pod takú nadvládu ako počas obdobia rímskej ríše. Dalo by sa povedať, že v dejinách vývinu kresťanstva bolo toto obdobie tým najhorším aké kresťanstvo samo o sebe stretlo. Treba pripomenúť, že kresťanom trvalo mnoho rokov dokiaľ sa dostali z chudoby, do ktorej boli zvrhnutí.

Posmrtný život kresťanov a Rímanov

Spôsob pochvávania bol rôzny. Záležalo to vo väčšej miere v tom, ako solventní boli príbuzní zosnulého. Taktiež záležalo aké naboženstvo vyznávali. Kresťanské hroby sa nedali tak ľahko odlíšiť od hrobov pohanských. Pochovávali sa na povrchných pohrebiskách, kde sa vyskitovali zväčša skupinové hroby, chudobnejšie i bohatšie. Bolo zvykom obrátiť mŕtvolu smerom na východ. A však najednoduchší a najlacnejší spôsob pochovávania bol, že sa do zeme vykopala jama, do nej sa uložilo telo a zasypalo sa zemou po úroveň okolitého terénu.