Riedenie kresťanstva prinášalo riziko, že veriaci bude oklamaný a príde o draho vykúpenú spásu. Nastal zápas o správnu vierouku, ktorú definoval biskupský zbor zjednotený rímskym pápežom na ekumenických konciloch (nám známe apoštolské vyznanie viery, carihradsko-nicejské vyznanie viery). Kto prerušil spoločenstvo viery a spojenie s pápežom, vydal sa na cestu bludu, ktorá oberala o spásu. Aby toto riziko nik nešíril pod rúškom kresťanstva, bol vylúčený z Cirkvi - exkomunikovaný !

Cirkev na počiatku stredoveku:
Musela sa vysporiadať so zmenenou situáciou v Európe - sťahovanie národov, vznik barbarských štátov. Cirkev už v Rímskej ríši riešila svoj vzťah k štátu. Ten však na Západe zanikol roku 476 a s nim aj právny systém, ktorý ochraňoval kresťanstvo. Vznikla rozdielna situácia pre Cirkev na Západe (Taliansko, Francúzsko, Anglia, Bavorsko, Rakúsko, Pan6nia, do druhej polovici 7 storočia aj severoafrické pobrežie Namíbie a Mauretánie) a na Východe, kde štát ostal zachovaný (krajiny Byzantskej ríše).
Rozdielna situácia v Stredomorí podmienila, že sa Cirkev odlišne vyvíjala. To sa prejavilo v troch dôležitých bodoch: a) chápanie pápežstva; b) vzťah Cirkvi k štátu; c) mníšske hnutie.

a) Pápežstvo:
Rímsky biskup bol rešpektovaný ako hlava celej Cirkvi a rozhodca vo vieroučných a disciplinárnych sporoch. Prečo? 801 nástupcom sv. Petra, ktorý bol 1. biskupom Ríma a tu aj bol umučený a pochovaný (bazilika sv. Petra). Okrem neho ešte niekoľkí biskupi mali významné miesto - patriarchovia (Jeruzalem, Antiochia, Alexandria). Spravovali najstaršie kresťanské zbory vo významných mestách. Pritom ale uznávali primát pápeža tak, ako apoštolovia uznávali sv. Petra, ktorému Kristus zmenil meno a urobil ho skalou Cirkvi (Petros = skala).
Lenže osobné ambície a ľudská povrchnosť útočili na vnútornú jednotu Cirkvi: Po vybudovaní Konštantinopolu sa ten stal hlavným mestom ríše a po roku 476 aj civilizovaného sveta. Konštantinopolský biskup sa stal patriarchom a prisvojil si druhé najvýznamnejšie miesto po rímskom pápežovi. Stal sa reprezentantom východného kresťanstva a ťahal k sebe i ostatných východných patriarchov (ortodoxie-pravoslávie).
Po roku 476 sa Rím ocitol v barbarskej sfére (Ostrog6tske kráľovstvo 492-553). 8yzancia sa snažila ovládnuť a udržať si Itáliu, ale jej tunajšie panstvo zaniklo po útokoch Longobardov zo severu a neskôr i moslimských Saracénov z juhu. V ohrození Longobardov sa pápež obrátil o pomoc ku katolíckym Frankom (Pipin III. Krátky 752-768) a to znamenalo nový kurz:
Rím a s ním celá západná cirkev sa začali odkláňať od 8yzancie.