Pozícia Cirkvi:
Cirkev ako spoločenstvo kresťanov (klerikov i laikov) predstavovalo základný pilier stredoveku. Vieru v Krista prijali do 11. storočia všetky významné politické zoskupenia Európy (vládnuce dynastie, rané štáty, formujúce sa štátotvorné národy). Tak sa kresťanstvo stalo mostom medzi zaniknutým svetom rímskeho impéria s jeho civilizačným a kultúrnym bohatstvom a novo sa rodiacou Európou, kde vládli drsné spôsoby barbarských kmeňov. Cirkev im prinášala oslobodenie od strachu, že sú hračkami prírody a vlastných vášní, priúčala ich slobode Božích detí, vykúpených vlastnou krvou Božieho Syna. Navracala ich k Nebeskému Otcovi, Stvoriteľovi celého sveta. Popri tom ich učila kvalitnejšie obrábať zem, stavať kamenné budovy, ovládať remeslo. Prinášala znalosť písma a tým kultúru slova, tajomstvá kresťanskej viery inšpirovali zrod hudby a tvorbu hudobných nástrojov, vzniká výtvarné umenie (maľby, sochy).

Cirkev v antike:
Kresťanstvo bolo lákavým už pre pohanov rímskeho sveta. Oslovovalo demoralizovanú spoločnosť novým správaním ľudí, založeným na úprimnom vzťahu k živému Bohu. Ponúkalo istotu spásy vo svete plnom zmätkov a strachu, že sa blíži jeho zánik. Napriek prenasledovaniam a zabíjaniu kresťanov sa viera v Krista šírila.
Roku 313 bolo kresťanstvo v Rímskej ríši zrovnoprávnené s pohanskými kultmi vďaka Milánskemu ediktu Konštantína Veľkého. Roku 392 rímsky cisár zrušil pohanské kulty a oficiálne, ostalo len kresťanstvo. Cirkev už predtým sa rozšírila po celom impériu a mala usporiadanú vlastnú organizáciu. Tá kopírovala rímsku organizáciu - prebratie rímskych termínov pre cirkevné funkcie ako diecéza, prefekt , legát, nuncius. Cirkev sa nechala ovplyvniť kultúrou a, civilizáciou neskoroantického sveta (grécka filozofia, rímske právo, staviteľstvo-remeslo).

Apoštolská tradícia:
Na čele kresťanských zborov stáli apoštolmi. poverení biskupi a ich nasledovníci. Im vypomáhali kňazi a diakoni. Spolu sa starali o kresťanské spoločenstvo - vysluhovali sviatostí, slávili liturgiu, šírili a prehlbovali vieru.
Dôležitým bolo zotrvávanie na tejto apoštolskej tradícii. Tá bola zárukou, že kresťanské zbory zotrvajú na učení, ktoré prijali od Kristových apoštolov. To bola jediná ochrana pred omylmi, z ktorých postávali bludy vo vierouke:
Tie vo všeobecnosti popierali milosrdenstvo všemohúceho Boha-Otca, obchádzali dobrovoľnú obetu Božieho Syna za odčinenie hriechov ľudstva, popierali jeho Božský pôvod.

Riedenie kresťanstva prinášalo riziko, že veriaci bude oklamaný a príde o draho vykúpenú spásu. Nastal zápas o správnu vierouku, ktorú definoval biskupský zbor zjednotený rímskym pápežom na ekumenických konciloch (nám známe apoštolské vyznanie viery, carihradsko-nicejské vyznanie viery). Kto prerušil spoločenstvo viery a spojenie s pápežom, vydal sa na cestu bludu, ktorá oberala o spásu. Aby toto riziko nik nešíril pod rúškom kresťanstva, bol vylúčený z Cirkvi - exkomunikovaný !

Cirkev na počiatku stredoveku:
Musela sa vysporiadať so zmenenou situáciou v Európe - sťahovanie národov, vznik barbarských štátov. Cirkev už v Rímskej ríši riešila svoj vzťah k štátu. Ten však na Západe zanikol roku 476 a s nim aj právny systém, ktorý ochraňoval kresťanstvo. Vznikla rozdielna situácia pre Cirkev na Západe (Taliansko, Francúzsko, Anglia, Bavorsko, Rakúsko, Pan6nia, do druhej polovici 7 storočia aj severoafrické pobrežie Namíbie a Mauretánie) a na Východe, kde štát ostal zachovaný (krajiny Byzantskej ríše).
Rozdielna situácia v Stredomorí podmienila, že sa Cirkev odlišne vyvíjala. To sa prejavilo v troch dôležitých bodoch: a) chápanie pápežstva; b) vzťah Cirkvi k štátu; c) mníšske hnutie.

a) Pápežstvo:
Rímsky biskup bol rešpektovaný ako hlava celej Cirkvi a rozhodca vo vieroučných a disciplinárnych sporoch. Prečo? 801 nástupcom sv. Petra, ktorý bol 1. biskupom Ríma a tu aj bol umučený a pochovaný (bazilika sv. Petra). Okrem neho ešte niekoľkí biskupi mali významné miesto - patriarchovia (Jeruzalem, Antiochia, Alexandria). Spravovali najstaršie kresťanské zbory vo významných mestách. Pritom ale uznávali primát pápeža tak, ako apoštolovia uznávali sv. Petra, ktorému Kristus zmenil meno a urobil ho skalou Cirkvi (Petros = skala).
Lenže osobné ambície a ľudská povrchnosť útočili na vnútornú jednotu Cirkvi: Po vybudovaní Konštantinopolu sa ten stal hlavným mestom ríše a po roku 476 aj civilizovaného sveta. Konštantinopolský biskup sa stal patriarchom a prisvojil si druhé najvýznamnejšie miesto po rímskom pápežovi. Stal sa reprezentantom východného kresťanstva a ťahal k sebe i ostatných východných patriarchov (ortodoxie-pravoslávie).
Po roku 476 sa Rím ocitol v barbarskej sfére (Ostrog6tske kráľovstvo 492-553). 8yzancia sa snažila ovládnuť a udržať si Itáliu, ale jej tunajšie panstvo zaniklo po útokoch Longobardov zo severu a neskôr i moslimských Saracénov z juhu. V ohrození Longobardov sa pápež obrátil o pomoc ku katolíckym Frankom (Pipin III. Krátky 752-768) a to znamenalo nový kurz:
Rím a s ním celá západná cirkev sa začali odkláňať od 8yzancie.

Tá sa neraz správala k pápežovi ako k neposlušnému úradníkovi. Konštantinópolský patriarcha stále menej rešpektoval pápeža. Vývoj spel k vzájomnému odcudzeniu sa východných a západných kresťanov. Odcudzenie sa prehlbovalo a dospelo do veľkej schizmy roku 1054! - nastal rozkol v Cirkvi, ktorá sa rozdelila na rímskokatolícku cirkev na Západe a na pravoslávnu cirkev na Východe. V tom období však bol pápež už rešpektovaný v celej Západnej Európe (Nemecko, Francúzsko, Británia, Škandinávia, Česko, Poľsko, Uhorsko). Pápežstvo predstavovalo inštitúciu s vysokou autoritou - jej pevné základy položili pápeži ako Lev l. Veľký (440-461) a Gregor l. Veľký (590-604). 80la zriadená pápežská kancelária (pedantná cirkevná administratíva s hodnotným archívom a knižnicou). Západná cirkev teda nemala problém s pápežským primátom.
b) Vzťah Cirkvi k štátu:
Antický Rím prenasledoval kresťanstvo, ale po 313. a 392. roku ho postavil na úroveň štátneho náboženstva. Zaručil Cirkvi pokoj a ochranu, postavil biskupov do verejných funkcií. Prečo? Cirkev mala zabezpečiť vnútornú stabilitu štátu. Po roku 476 sa však vytvorili dva modely vo vzťahu k štátu:
Vo východorímskom cisárstve sa prehlbovala spolupráca Cirkvi a štátu do tej miery, že nakoniec Cirkev stratila samostatnosť a mala slúžiť kresťanskému štátu. Hovoríme tomu cézaropapizmus: Despotický cisár zasahoval do cirkevných pomerov a stal sa v skutočnosti hlavným predstaviteľom Cirkvi. Jeho vôľu museli plniť biskupi, ktorých vyberal, schvaľoval a odstraňoval cisár (napr. väzenie, vyhnanstvo). Aj konštantinopolský patriarcha bol v podriadenom postavení a vo všetkom závisel od cisára.
Inak to bolo na západe, kde cisárstvo zaniklo. Ostala však Cirkev s rímskym,.
pápežom. Namiesto zaniknutého štátu začali pápeži ochraňovať Rím pred chaosom, hladom a útokmi barbarov. Organizovali zásobovanie a obranu mesta (napr. pápež Lev l. odhovoril Attilu, vodcu Hunov od útoku na mesto roku 452). Obdobne postupovali aj katolícki biskupi v románskych zemiach. Barbarskí dobyvatelia sa nesprávali vždy priateľsky k románskemu obyvateľstvu a teda ani k Cirkvi. Rímskokatolícka cirkev si tak musela samostatne vydobýjať svoje postavenie voči vznikajúcim štátom v Západnej Európe!
Na základe slov sv. Pavla Apoštola, že všetka moc pochádza od Boha vytvorila teóriu o dvoch mečoch (Lk. 22, 36-37) - dualizmus: Cirkevná moc je nadradená svetskej moci. Čo znamená, že pápež je nad svetskými panovníkmi.

V skutočnosti sa dualizmus prejavil ako zápas o rovnováhu medzi štátom a Cirkvou, ktorá si nutne potrebovala zachovať nezávislosť. Dualizmus však priniesol konflikt. Prečo? Aj západne kresťanské štáty využívali vzdelaných klerikov v štátnych funkciách. Tak sa stalo, že biskupi boli automaticky aj kancelármi alebo miestodržiteľmi panovníka (biskupské svätenie sa spojilo so štátnou funkciou). Koho mal potom biskup viac poslúchať? Pápeža alebo panovníka?
Vyriešil to boj o investitúru: Vyvrcholil v druhej polovici 11. storočia (1075). Odohral sa medzi svetskou mocou (nemecký cisár Henrich IV.) a cirkevnou mocou (pápež Gregor VIL). Dôvodom sporu bolo to, aby sa odlíšilo, kto udeľuje biskupskú hodnosť (duchovný úrad - kňazské vysvätenie) a kto štátnu funkciu (svetský úrad), keď do úradu bol uvedený nový kandidát. Totiž vyzeralo to tak, akoby biskupskú hodnosť udeľoval svetský panovník. Dohoda vytvorila nový spôsob uvádzania do úradu (investiturovanie):
Pápež najprv schválil kandidáta na biskupské svätenie, kandidátovi panovník udelil svetský úrad a potom bol vysvätený. Tento spôsob mal odstrániť zásahy svetskej moci do voľby biskupa.

c) Mníšstvo - kláštorné hnutie: .
Mních je osamelo žijúci človek, ktorý opustil svet aby získal Krista radikalizmus v sebazapieraní Mníšstvo vzniká už v 3. storočí v egyptskej púšti. V prvej fáze ide o samostatných pustovníkov, neskôr sa spájajú do komunít vznikajú tak rehole (od slova regula, čiže poriadok, podľa ktorého sa správajú mnísi).
Vo východnom kresťanstve sa vytvorila len rehoľa basiliánov (autor sv. Bazil Veľký 330-379). Na západe bolo viacero spôsobov spoločného života mníchov (sv. Augustín - augustiniáni, sv. Martin z Tour, Iroškorské mníšstvo). Prvú reholu založil sv. Benedikt (480-543), ktorý založil kláštor v Monte Cassino - benediktíni. Podľa ich regule boli za Karola Veľkého zjednotení všetci mnísi. Presadil sa tak usadlý život mníchov oproti putujúcemu - vznikali kláštory s mníšskymi komunitami.
Kláštory modernizovali spoločnosť: Šírili vieru, čím potláčali mágiu, pohanstvo a jeho strach zo živlov. Prinášali dokonalejšie technológie (rozvoj poľnohospodárstva, remesla, staviteľstva). Kláštory boli nemocnicou, útulkom pre biednych, školou. Vnášali tak vnútorný poriadok do chaosu a nevzdelanosti, ktorú vládol v západnej spoločnosti do 14. storočia.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Cirkev a Kresťanstvo v rannom stredoveku