Vtedy Babylončania prišli na myšlienku očíslovať plochu, kadiaľ sa pohybuje tieň žrde. Čiarami ju vejárovité rozdelili na niekoľko časti a očíslovali ich. Tieň stĺpa ukazoval hodiny. Slnečné hodiny boli na svoje obdobie revolučným vynálezom, ale aj tak nie ktovieako dokonalým. Napríklad nemerali čas v noci. Ľudia sa preto pokúšali zhotoviť aj hviezdne hodiny. Čas určovali podľa toho, ako ktorá z hviezd prechádzala na svojej púti poza vysoký stĺp vbitý do zeme. Vyžadovalo si to všelijaké výpočty učených mužov, ale výsledok nebol presný. Kým Babylončania zlepšovali svoje slnečné hodiny a deň rozdelili na 12 dielov - ako vzor im poslúžil rok rozdelený na 12 mesiacov – ba vlastne ešte skôr, ako prišli na myšlienku ozajstných slnečných hodín, v inej krajine, v Egypte, sa objavil iný vynález : vodne hodiny. Na myšlienku nechať stekať a či odkvapkávať vodu z jednej nádoby do druhej prišiel vraj Amenemhét, minister egyptského vládcu Amenhotepa I. (1555-1543 pred n. l.). Nielen vynálezcovo meno, ale i mnohé zaujímavosti zachovali dejiny o vodných hodinách. Napríklad to, že ich poznali i Asýrovia (roku 600 pred n.l.), Gréci (roku 400 pred n.l.). Rimania (od roku 159 pred n.l.).V Aténach i v Ríme ich s úspechom používali na sude a na verejných zhromaždeniach. Rečník mal vymedzené, že môže hovoriť dovtedy, kým voda odkvapká po tú čiaru. Keď odkvapkala – koniec, rečník musel pekne – krásne zísť z tribúny. Ale ak hovoril múdro a dobre, zo zhromaždenia sa ozývali hlasy : Dolejte mu vody. To znamenalo, že si ešte môže zarečniť. V Ríme využívali vodne hodiny i vojaci - najmä na stanovenie dĺžky nočných služieb. Vodne hodiny postupom času nadobúdali rozmanitú podobu, svedčiacu o vynachádzavosti a obrazotvornosti pôvodcov. Niekde hornú nádobu predstavovalo akoby jazero, po ktorom plávalo 12 labutí. Inde zostrojili hodiny v podobe chlapca roniaceho slzy, ktoré odmeriavali čas, a iná figúrka nadnášaná vodou ukazovala paličkou vo vyznačenom stĺpčeku, koľko je pravé hodín. Módne boli hodiny so všelijakými pohyblivými figúrkami ľudí a anjelov. Už aj najstaršie zachované vodné hodiny jasne prezrádzajú, že sa stali predmetom umeleckého stvárňovania. Sú sformované do tvaru kvetináča a bohato zdobené rezbami. Pochádzajú z obdobia asi 150 rokov po smrti ministra Amenemhéta, ktorému, ako vieme, dejiny pripisujú myšlienku vodových hodín, a možno ich obdivovať v jednom z káhirských múzeí. Vodné hodiny boli už pomerné spoľahlivým služobníkom človeka. Odmeriavali čas bez ohľadu na to, či svieti slnko, alebo je zamračené, či je deň alebo noc.