Norimberské vajce, keďže bolo živé – nielen tikajúce, ale i ustavične podliehajúce zmenám – stále sa zdokonaľovalo. Oválny, vypuklý tvar si hodinky síce nadlho udržali, no ich súčiastky boli čoraz dômyselnejšie, funkčnejšie, presnejšie. A menšie. Natoľko menšie, že ich napokon mohli vtesnať do miniatúrneho priestoru – a vznikli náramkové hodinky. To bolo roku 1919. Začala sa éra malých hodiniek. Tikajúce strojčeky si našli miesto nielen na ruke, ale aj na prste (v očku prsteňa), na krku
(v náhrdelníku), namontovávajú ich do brošne a do náramnice. Ale hodinky sa nielen zmenšovali, lež opäť aj zdokonaľovali. Vyrábajú sa antimagnetické, zabezpečené proti otrasom i proti vode. Galvanizácia umožňuje dať súčiastkam zlatý, strieborný alebo niklový povlak. Človek v 20. storočí dospel tak ďaleko, až sa mu začalo zdať, že na hodinkách jednoducho niet čo zdokonaľovať, na súčiastkach niet čo meniť, továrenská výroba dosiahla vysoký stupeň automatizácie, produkujú sa obrovské množstvá dobrých a lacných hodiniek, ktoré opúšťajú výrobné haly po dokonalej kontrole. Čo sa tu dá urobiť viac? A načo aj ?
No odborníci upozorňujú, že mechanické hodinky, akokoľvek presné, sú predsa len – nepresné. Odmeriavajú čas s odchýlkou 15 sekúnd až 2 minút za 24 hodín. Akože možno strpieť takú nespoľahlivosť v životnom rytme moderného človeka, v civilizácii, kde v zložitých výrobných procesoch rozhodujú nie sekundy, ale zlomky sekúnd ?
O 20 – 30 rokov na spôsob merania času v dnešných dňoch budeme možno pozerať ako kedysi v staroveku majiteľ vodných hodín na zastarané slnečné hodiny. Skutočnosť, ktorú snímame našimi zmyslami a usilujeme sa postihnúť naším rozumom, ocitá sa v našom vedomí ako odraz. Ale nie je to odraz a či obraz zrkadlový, statický, plochý. Trbliece sa v našom vedomí, mihoce, je v stálom pohybe, raz nám ukazuje jednu svoju stránku, inokedy druhú, potom ešte inú a inú.
V súvislosti s meraním času videl staroveký človek iba jednu stránku: že slnko vrhá tieň, ktorý sa pohybuje. Na tom princípe vznikli slnečné hodiny. Potom si človek uvedomil, že čas možno merať aj ináč ,odkvapkávaním vody alebo piesku. Vznikli hodiny založené na celkom inom princípe - vodné a presýpacie. Celkom ináč odmeriava čas zavesené závažie, kyvadlo, pero. Keď sa mechanické hodiny dostali na výslnie, keď prešli všetkými možnými nemožnými premenami, keď ich odborníci tak zdokonalili, že už vari niet na nich čo zdokonaľovať, skutočnosť opäť ukazuje inú svoju stránku, človek opäť postrehne čosi nové, prekvapujúce, netušené.