Merač času

Keby sme z drobných vynálezov okolo nás, mali určiť, ktorý je najvýznamnejší, najpotrebnejší, najdôležitejší, najnepostrádateľnejší, a ktorého dobrodenie najčastejšie využívame , ocitli by sme sa pred neľahkou úlohou. No azda by sme mohli prisúdiť prvenstvo hodinkám. Iste, možno proti tomu namietať. A veľmi závažne. Niekto môže napríklad tvrdiť, že tým najpotrebnejším je mobil. Veď čo by sme si počali bez neho mnohí lúdia, ktorí cele hodiny pretelefonujú? Iný môže zaradiť na prvé miesto počítač. Veď čo stačí vedieť dnešnému človeku – šoférovať, ovládať počítač a cudzí jazyk. Nejedna parádnica pokladá zasa za najužitočnejší vynález hrebeň a častejšie ako na hodinky vrhá pohľad do zrkadla. Ale čo všetko by sa mohlo stať, kedy nebolo hodiniek ? Nevedeli by sme napríklad, kedy vstavať, alebo kedy obedovať. A školník by zvonil na prestávku, ako by sa mu chcelo. Aj autobusy, vlaky a lietadlá by premávali len tak, podľa ľubovôle rušňovodičov, pilotov a vodičov. A nejestvovali by nijaké cestovne poriadky. Pravdaže, to by bolo veľa karambolov. A vôbec – všade by vypukli zmätky. V továrňach by neboli ,,štikacie“ hodiny, v úradoch zas úradne hodiny. Do kina by sa chodilo neskoro, meškali by i televízne a rozhlasové programy. Noviny by nevychádzali načas, rakety by načas neštartovali. Veru, sú to pravé hodiny, ktoré sú základom našej modernej doby. Najprv vrhneme teda pohľad na hodiny. Koľko je? O päť minút viacej, ako bolo pred piatimi minútami? Ale to uteká! Nie, ľudia voľakedy nemerali takto čas, lebo nepoznali - minutý. Dlho ich nepoznali. Najstaršími hodinami boli slnečné hodiny. Ale už aj predtým, kedysi na začiatku ľudskej civilizácie, ľudia merali čas. Meradlom bol vlastný tieň. Okolo roku 3000 pred našim letopočtom sa v starom Egypte a Číne objavili slnečné hodiny. Tie do istej miery odstránili už rozdiely, ktoré vznikali meraním vlastného tieňa krokmi. Boli to vysoké žrde zapichnuté do zeme. Ako putovalo slnko po oblohe, tak putoval tieň žrde a ukazoval, ako plynie čas. Pravdaže, nebol to dokonalý výmysel. Dĺžka tieňa žrde závisela napríklad od ročného obdobia. Na ploche, kde žrď vrhla tieň, neboli vyznačené hodiny. Takže tento vynález našich praprapradkov ešte ani nemôžeme nazvať hodinami. Ale aj tak sa veľmi rozšíril. A dlho slúžili ako verejné hodiny - stavali ich na námestiach v Egypte, Grécku a Ríme v podobe obeliskov pred svätyňami. O slnečných hodinách v pravom zmysle slova možno hovoriť až od 10. storočia pred našim letopočtom.

Vtedy Babylončania prišli na myšlienku očíslovať plochu, kadiaľ sa pohybuje tieň žrde. Čiarami ju vejárovité rozdelili na niekoľko časti a očíslovali ich. Tieň stĺpa ukazoval hodiny. Slnečné hodiny boli na svoje obdobie revolučným vynálezom, ale aj tak nie ktovieako dokonalým. Napríklad nemerali čas v noci. Ľudia sa preto pokúšali zhotoviť aj hviezdne hodiny. Čas určovali podľa toho, ako ktorá z hviezd prechádzala na svojej púti poza vysoký stĺp vbitý do zeme. Vyžadovalo si to všelijaké výpočty učených mužov, ale výsledok nebol presný. Kým Babylončania zlepšovali svoje slnečné hodiny a deň rozdelili na 12 dielov - ako vzor im poslúžil rok rozdelený na 12 mesiacov – ba vlastne ešte skôr, ako prišli na myšlienku ozajstných slnečných hodín, v inej krajine, v Egypte, sa objavil iný vynález : vodne hodiny. Na myšlienku nechať stekať a či odkvapkávať vodu z jednej nádoby do druhej prišiel vraj Amenemhét, minister egyptského vládcu Amenhotepa I. (1555-1543 pred n. l.). Nielen vynálezcovo meno, ale i mnohé zaujímavosti zachovali dejiny o vodných hodinách. Napríklad to, že ich poznali i Asýrovia (roku 600 pred n.l.), Gréci (roku 400 pred n.l.). Rimania (od roku 159 pred n.l.).V Aténach i v Ríme ich s úspechom používali na sude a na verejných zhromaždeniach. Rečník mal vymedzené, že môže hovoriť dovtedy, kým voda odkvapká po tú čiaru. Keď odkvapkala – koniec, rečník musel pekne – krásne zísť z tribúny. Ale ak hovoril múdro a dobre, zo zhromaždenia sa ozývali hlasy : Dolejte mu vody. To znamenalo, že si ešte môže zarečniť. V Ríme využívali vodne hodiny i vojaci - najmä na stanovenie dĺžky nočných služieb. Vodne hodiny postupom času nadobúdali rozmanitú podobu, svedčiacu o vynachádzavosti a obrazotvornosti pôvodcov. Niekde hornú nádobu predstavovalo akoby jazero, po ktorom plávalo 12 labutí. Inde zostrojili hodiny v podobe chlapca roniaceho slzy, ktoré odmeriavali čas, a iná figúrka nadnášaná vodou ukazovala paličkou vo vyznačenom stĺpčeku, koľko je pravé hodín. Módne boli hodiny so všelijakými pohyblivými figúrkami ľudí a anjelov. Už aj najstaršie zachované vodné hodiny jasne prezrádzajú, že sa stali predmetom umeleckého stvárňovania. Sú sformované do tvaru kvetináča a bohato zdobené rezbami. Pochádzajú z obdobia asi 150 rokov po smrti ministra Amenemhéta, ktorému, ako vieme, dejiny pripisujú myšlienku vodových hodín, a možno ich obdivovať v jednom z káhirských múzeí. Vodné hodiny boli už pomerné spoľahlivým služobníkom človeka. Odmeriavali čas bez ohľadu na to, či svieti slnko, alebo je zamračené, či je deň alebo noc.

A svoju prácu si vykonávali svedomité. Dômyselnými zariadeniami ich dokonca zdokonaľovali tak, že oznamovali aj hodiny. Po uplynutí padala na plech guľká, ozývalo sa pískanie, ba i rev železného leva. Majstrami na vodné hodiny boli Číňania. Väčšia časť Európy ešte stala na prahu svojich dejín, keď v Čine používali na meranie času zložité mechanizmy. A stáročiami ich ustavične zdokonaľovali. Ale Čína vždy bola zahalená rúškom tajomstva, a tak aj o precíznych a komplikovaných vodných hodinách kolovali len nejasné chýry. Ani najnovšia história veľa bližšieho o nich nepovedala. Iba občas prenikla do Európy neúplná sprava od cestovateľov, námorníkov, od tých niekoľko šťastlivcov, ktorým sa podarilo navštíviť záhadnú krajinu na východe. Tak roku 1911 prišiel s udivujúcou správou o vodných hodinách istý námorný kapitán. V budhistickom kláštore v provincii Fu-tien na vlastné oči videl zložitý stroj na meranie času, ktorý odkvapkával hodiny už vyše 1800 rokov!
Začiatkom 60-tych rokov vyšla v Londýne kniha o mechanizme najväčších vodných hodín v dejinách ľudstva. Stali v Čínskom cisárskom paláci, v jeho trojposchodovej veži. Boli vysoké 12 metrov a zostrojil ich roku 1088 nášho letopočtu matematik Haň Kung-lien. Boli posledným exemplárom dlhého vývojového radu, ktorí siahal až do roku 100 nášho letopočtu. Kniha o nich bola prekladom starých čínskych testov. Britský inžinier Combridge sa rozhodol, že podľa návodu v knihe zostrojí vynález čínskeho matematika. Najviac práce mu dalo pripevniť 36 vyvážených nádob na lúče vodného kolesa tak, aby sa hladko otáčali v prsteňoch. Potom v pomere 1:6 zostrojil i zvyšok modelu. Cambridgeovho nápadu sa ujala londýnska firma Barnett a Walls a skonštruovala dva zotrvačníky, ktoré boli základom starých čínskych vodných hodín, lenže o polovicu menšie ako originál. Každý z ,,nebeských zotrvačníkov“ ,ako Číňania nazvali zložitý mechanizmus vodného kolesa, má hmotnosť vyše tony a skladá sa zo 600 súčiastok. Firma s nepodujala na úlohu zostrojiť všetky prevody a zariadenia ukazujúce čas, bolo by to priveľmi nákladné. Na zotrvačník zapojila mikrospínač. Voda z hornej nádrže tečie do 36 otáčavých medených nádob s objemom pol litra, otáčaním kolesa sa vylieva do spodnej nádrže a odtiaľ sa elektrickým čerpadlom čerpá naspäť ( Číňania to museli robiť ručne). Týmto prístrojom firmy Barnet a Walls preverili i spoľahlivosť Combridgeovho modelu. Nechali ho ísť 100 hodín a zistili, že odmeriava čas s odchýlkou minútu denne.

Najpresnejšie mechanické hodiny, zaužívané v tom čase v strednej Európe (11. – 12. storočie),
„pracovali“ s odchýlkou až 15 minút denne !
Staré čínske vodné hodiny slúžili teda neobyčajne spoľahlivo.
Takou presnosťou sa v Európe mohli popýšiť hodiny zostrojené až v 17. storočí. No tie najmohutnejšie čínske vodné, čo stáli v cisárskom paláci Kai-Feng a za pomoci dômyselnej sústavy prevodov ukazovali nielen čas – v Číne deň delili na 100 časových jednotiek – ale znázorňovali i polohu hviezd a planét, tie už nikto neuvidí. Ocitli sa v troskách o 100 rokov po ich zostrojení, za pustošivého nájazdu Tatárov. Zvedavý návštevník však môže obdivovať ich model v liverpoolskom múzeu, kam umiestili výrobok inžiniera Cambidgea. V staroveku i stredoveku okrem vody pomáhal ľuďom odmeriavať čas i piesok ( v presýpacích hodinách ), ba i oheň. Presýpacie hodiny boli založené na tom istom princípe ako vodné a hoci neboli presné, rýchlo sa udomácnili - nevyžadovali si totiž komplikovanú obsluhu. Dokonca i dnes sa ešte vyrábajú – pravda, len ako pamiatkové predmety, občas ich dostať v predajniach. Oheň sa isteže, nedá prelievať, ani presýpať, ale ak človek zapálil sviecu, na ktorej označil určité diely, mohol kontrolovať, ako plynie čas. Ba niekde boli ľudia až takí vynachádzaví, že „prinútili “horiace sviece, aby im odbíjali hodiny. V určitých vzdialenostiach vkladali totiž do nich kovové guľky a ako si plameň ukrajoval zo sviece, guľky padali na plechový podstavec a narobili patričný hrmot. Ale oheň aj ináč slúžil na odmeriavanie času. V lampách s olivovým olejom odčerpával zásoby oleja a podľa toho, koľko ho ubudlo, dalo sa zistiť, ako plynie čas. Mechanické hodiny s klesajúcim závažím na reťazi na vodorovnom hriadeli a so systémom ozubených koliesok regulujúcich chod stroja objavujú sa najpravdepodobnejšie v 9. storočí n.l. Historické pramene uvádzajú, že ich prvý zostrojil Pacifikus, kňaz z talianskej Verony, a to roku 850. Iné pramene uvádzajú, že ich vynálezcom bol čínsky vedec Liang Ling-can o 126 rokov skôr. Ďalší zasa tvrdia, že ich pôvodcom je Herbert z Aurillacu, astronóm a matematik, neskorší pápež Silvester II. Zostrojil vežové hodiny pre Magdeburg, ale bolo to až v 10. storočí. No Herbert z Aurillacu prišiel vraj na túto myšlienku, keď našiel zmienku o mechanických hodinách v byzantských písomných dokladoch
z roku 578.
Prvé mechanické hodiny boli vežové, ale nemali minútovú ručičku, dokonca ani hodinovú. Hodiny iba odbíjali. Ručičky pribúdali postupne.

Najprv, dosť skoro, hodinová, potom, o dobrých 700 rokov, koncom 16. storočia, minútová. Sekundová pribudla na hodiny až okolo roku 1800. Ale zatiaľ do roku 1800 mechanické hodiny prekonali prudký vývoj. Pribúdali, menili a zdokonaľovali sa regulujúce kolieska, prevody, páčky, pribudlo kyvadlo, pero. Asi roku 1510 norimberský hodinár Peter Henlein použil v hodinách miesto závažia pero a zostrojil – prvé vreckové hodinky. O 25 rokov neskôr ich zdokonalil Jakub Zech z Prahy, iste muž neobyčajne zručných rúk, lebo jeho výrobok poznali aj ďaleko za hranicami vlasti. Sir Pecket, londýnsky lekárnik, sa pýšil malými vreckovými hodinkami, ktoré tento majster zostrojil roku 1525.
Prvé vreckové hodinky tvarom pripomínali vajce, vyrobili ich v Norimbergu, a tak dostali názov živé norimberské vajce. Živé norimberské vajce, zostrojené Henleinom a zdokonalené Zechom, tešilo sa veľkému záujmu a slúžilo až do konca 19. storočia. Na spestrenie chodu mechanických hodín podstatne prispeli dva vynálezy slávneho holandského fyzika a matematika Christiana Huygensa - kyvadlové hodiny (1656) a špirálové pero pre hodinový zotrvačník (1674). Kyvadlové hodiny boli donedávna najpresnejšími mechanickými hodinami vôbec. Slnečné, vodné, pieskové, ohňové, olejové hodiny zapadli už prachom zabudnutia, rozvíjali sa, zdokonaľovali a rozširovali len mechanické. Vzniklo nové povolanie, povolanie vzbudzujúce rešpekt a úctu – hodinár. Slávni hodinárski majstri boli v Nemecku, Francúzsku, Anglicku, v Holandsku. Organizovali sa do cechov. Už roku 1544 sa v Paríži vytvoril prvý cech majstrov hodinárov. Hodinárski majstri mali plné ruky práce. Zostrojovali vežové hodiny, nástenné, stojacie, kozubové, vreckové. Osobitnú námahu predstavovali vreckové hodiny, lebo bolo treba do nich zhotovovať miniatúrne a precízne súčiastky. Zručné ruky odborníkov ustavične zdokonaľovali výrobky, dávali im rozmanitý tvar. Hodiny sa stávajú predmetom umeleckého prepychu, sú nádherné zdobené, predstavujú celé výjavy z dejín alebo mytológie. Vrcholom pompéznosti boli najmä orloje, radničné alebo vežové hodiny s komplikovaným mechanizmom, s pohyblivými figúrkami a s bohatou výzdobou. Jedny také vznikli roku 1490 na Staromestskej radnici v Prahe. Zostrojil ich majster Hanuš ( rodom z Hradca Králového), ktorý bol učiteľom matematiky na pražskej univerzite, a idú dodnes. Hanušov orloj ukazuje deň, mesiac, rok ( i priestupný), kedy vychádza a zapadá slnko a mesiac, zatmenie Mesiaca a Slnka, dráhu obežníc.

Keď hodiny odbíjajú v dvoch otvoroch nad číselníkom sa objaví 12 pohybujúcich sa apoštolov. Aj po oboch stranách číselníka sú pohyblivé figúrky. Pražský orloj, vynikajúce vedecké, umelecké a remeselnícke dielo, vzbudzovalo a dodnes vzbudzuje zaslúžený obdiv. Vrchol svojho rozvoja dosiahlo hodinárstvo na prelome 16. a 17. storočia. Koncom 17. a začiatkom 18. storočia vznikajú prvé manufaktúry, začiatkom 19. storočia prvé továrne a výrobu hodín a hodiniek a vychýrení majstri strácajú na význame. Do polovice 19. storočia ešte vyrábali hodinky, no potom sa výlučne venovali len opravám a premazávaniu tikajúcich strojčekov. V polovici 19. storočia začali v Spojených štátoch amerických vo väčšom meradle vyrábať hodinové súčiastky strojové. Ak Európa chcela konkurovať, musela sa prispôsobiť. Továrenskú výrobu zaviedli najmä vo Švajčiarsku a deľbou práce dosiahli nielen nižšie ceny, ale i veľkú presnosť. Švajčiarsko sa postupne stávalo hodinárskou veľmocou. Jeho výrobky zaplavovali celý svet a boli symbolom spoľahlivosti. Ba vlastne aj sú. Lenže v posledných rokoch sa vyše storočná, nikým a ničím neohrozená nadvláda švajčiarskych hodiniek veľmi nebezpečne otriasa. Medzičasom sa hodinárskou veľmocou sali i USA a Sovietsky zväz, ktorý roku 1974 vyrobil vyše 51 miliónov kusov hodín a hodiniek, z čoho sa približne 15 miliónov dostalo na zahraničné trhy. Masová produkcia hodiniek sa rozbehla aj v Japonsku a v bývalej Nemeckej spolkovej republike.
Švajčiari sa naozaj malí čoho obávať. Konkurencia ponúkala lacnejší tovar. V USA hodinársky priemysel ovláda jediná, mamutia firma Timex, v Sovietskom zväze vyrábajú hodiny a hodinky Poľot a Slava, v Japonsku sú to tiež dva veľkopodniky, no vo Švajčiarsku jestvovalo koncom roku 1970 až 2316 tovární a továrničiek na hodinky.
Giganti môžu vyrábať lacnejší tovar ako rozdrobené továrne. Okrem toho, ako hovoril Fréderic C. Ahlens, jeden z vedúcich pracovníkov firmy Longines v St-Imier,
,, cudzie hodinky nie sú horšie ako švajčiarske “.
A tak zodpovední činitelia vo Švajčiarsku robia mnohé opatrenia. Obmedzujú napríklad sortiment výrobkov. Ešte nedávno vyrábali 30 druhov hodiniek, racionalizácia ich však núti venovať pozornosť len 7-8 druhom, z ktorých vyrábajú veľké množstvá. Avšak najväčšie nádeje vkladajú do toho, že sa im podarí rozbehnúť výrobu celkom nového druhu hodiniek, hodiniek založených na úplne inom princípe ako doterajšie. Ale tu sa musíme vrátiť trochu do histórie.

Norimberské vajce, keďže bolo živé – nielen tikajúce, ale i ustavične podliehajúce zmenám – stále sa zdokonaľovalo. Oválny, vypuklý tvar si hodinky síce nadlho udržali, no ich súčiastky boli čoraz dômyselnejšie, funkčnejšie, presnejšie. A menšie. Natoľko menšie, že ich napokon mohli vtesnať do miniatúrneho priestoru – a vznikli náramkové hodinky. To bolo roku 1919. Začala sa éra malých hodiniek. Tikajúce strojčeky si našli miesto nielen na ruke, ale aj na prste (v očku prsteňa), na krku
(v náhrdelníku), namontovávajú ich do brošne a do náramnice. Ale hodinky sa nielen zmenšovali, lež opäť aj zdokonaľovali. Vyrábajú sa antimagnetické, zabezpečené proti otrasom i proti vode. Galvanizácia umožňuje dať súčiastkam zlatý, strieborný alebo niklový povlak. Človek v 20. storočí dospel tak ďaleko, až sa mu začalo zdať, že na hodinkách jednoducho niet čo zdokonaľovať, na súčiastkach niet čo meniť, továrenská výroba dosiahla vysoký stupeň automatizácie, produkujú sa obrovské množstvá dobrých a lacných hodiniek, ktoré opúšťajú výrobné haly po dokonalej kontrole. Čo sa tu dá urobiť viac? A načo aj ?
No odborníci upozorňujú, že mechanické hodinky, akokoľvek presné, sú predsa len – nepresné. Odmeriavajú čas s odchýlkou 15 sekúnd až 2 minút za 24 hodín. Akože možno strpieť takú nespoľahlivosť v životnom rytme moderného človeka, v civilizácii, kde v zložitých výrobných procesoch rozhodujú nie sekundy, ale zlomky sekúnd ?
O 20 – 30 rokov na spôsob merania času v dnešných dňoch budeme možno pozerať ako kedysi v staroveku majiteľ vodných hodín na zastarané slnečné hodiny. Skutočnosť, ktorú snímame našimi zmyslami a usilujeme sa postihnúť naším rozumom, ocitá sa v našom vedomí ako odraz. Ale nie je to odraz a či obraz zrkadlový, statický, plochý. Trbliece sa v našom vedomí, mihoce, je v stálom pohybe, raz nám ukazuje jednu svoju stránku, inokedy druhú, potom ešte inú a inú.
V súvislosti s meraním času videl staroveký človek iba jednu stránku: že slnko vrhá tieň, ktorý sa pohybuje. Na tom princípe vznikli slnečné hodiny. Potom si človek uvedomil, že čas možno merať aj ináč ,odkvapkávaním vody alebo piesku. Vznikli hodiny založené na celkom inom princípe - vodné a presýpacie. Celkom ináč odmeriava čas zavesené závažie, kyvadlo, pero. Keď sa mechanické hodiny dostali na výslnie, keď prešli všetkými možnými nemožnými premenami, keď ich odborníci tak zdokonalili, že už vari niet na nich čo zdokonaľovať, skutočnosť opäť ukazuje inú svoju stránku, človek opäť postrehne čosi nové, prekvapujúce, netušené.

Vedci zistili ,že niektoré materiály v prírode majú schopnosť kmitať s ideálne presnou frekvenciou. Takým materiálom je napríklad kremeň. Ak osobitne upravenú platničku kremeňa vystavíme účinkom elektrického prúdu, začne sa chvieť. Záchvevov je niekoľko desiatok tisíc za sekundu. Kmitajú aj atómy a molekuly iných látok, napríklad cézia, čpavku. Atóm céria 133 sa za jednu sekundu zachveje 9 192 631 770 ráz. Presná frekvencia niektorých látok poslúžila na zostrojenie ideálne presných hodiniek. Roku 1949 vznikli v USA prvé atómové hodiny. Objavili sa kremenné. Kremenné hodinky sa za 30 rokov chodu dopustia nanajvýš jednej sekundy nepresnosti. To uvádzajú jedny údaje. Iné, triezvejšie, vravia, že odchýlka predstavuje maximálne niekoľko sekúnd mesačne. Tak či onak - je to nepresnosť obdivuhodná. Dnešné najdokonalejšie hodiny odmeriavajú čas s odchýlkou tisíc raz väčšou. Ešte spoľahlivejšie ako kremíkové sú atómové a molekulové hodiny. Kým pri kremenných hodinách kmitá kryštálová platnička, v atómových alebo molekulových využíva sa
na meranie času charakteristické kmitanie určitých atómov alebo molekúl. Atóm cézia 133 so svojimi 9 192 631 770 kmitmi za sekundu je najpresnejšou mierou sekundy vôbec. Atómové hodiny pomohli odhaliť nepresnosť času, podľa ktorého sme doteraz žili. Pomohli zistiť i to, že naša zemeguľa sa neotáča rovnomerne, a preto astronomickú jednotku nahradila presnejšia – atómová. A teraz sa opäť vrátime do malej európskej krajiny, ktorá je hodinárskou veľmocou a kde roku 1971 bili na poplach. Áno, v boji s konkurenciou na svetovom trhu vkladajú Švajčiari najväčšie nádeje do výroby tohto nového druhu hodiniek založených na celkom inom princípe ako doterajšie. Už koncom roku 1971 sa v predajniach objavili prvé kremenné hodinky. Roku 1972 pribudli ďalší, zdokonalený typ. Kremenné hodiny vôbec nepripomínali dnešné hodinky. Nie sú v nich ozubené kolieska ani pero. Nahradili ich jemné výbrusy kremeňa miniatúrnych rozmerov a 1,5-voltová batéria, takisto miniatúrna. Kremenné hodinky nemajú pohyblivú súčiastku. Najnovšie typy nemajú dokonca ani číselník s ručičkami. Namiesto nich je ukazovateľ času. V hornom riadku ukazujú číslice deň, v strednom hodiny a minutý, v dolnom sekundy. Tento najnovší druh kremenných hodiniek - s číselným ukazovateľom času – tvz. digitálne hodinky, sú nesmierne komplikovaným zariadeným. Iste sa v ňom ťažko vyzná najlepší hodinársky majster. Sú totiž elektronické hodinky, presnejšie – už štvrta generácia, podľa odborníkov prvé číslo elektronické, a ich výroba spadá skôr do náplne elektronického priemyslu.

Hodinársky priemysel im dodáva len puzdro a firemnú značku. Kremenné hodinky Omega majú v integrovanom obvode až 1238 tranzistorov – viac, ako ich je v televízore. No sú ešte komplikovanejšie obvody. Preto sú prvé kremenné hodinky drahé. Medzičasom však opadli ceny kremenných krištáľov a nové hodinky sa stali dostupnejšie. A tak nástup do obdobia kremenných časomeračov ohlasujú i ďalšie švajčiarske firmy: Longines, Setko. No nespia ani v iných krajinách.
Kremenné hodinky konštruovali už aj v Sovietskom zväze , v Japonsku i v Spojených štátov amerických. V USA prišli neskôr aj do predaja kremenné hodinky vybavené dvoma článkami slnečnej batérie. Stačí jednoducho vystaviť ich slnečnému alebo elektrickému svetlu, aby sa nabili. A však kým si založíme na ruku atómové hodinky s takou samozrejmosťou, ako to dnes robíme s mechanickými a kremennými, uplynie nejaký ten čas. Zatiaľ si poslúžime bohatým výberom dnešných výrobkov. Aké sa budú páčiť, vreckové, náramkové, stolné, nástenné, vežové, uličné, šachové, štikacie, elektronické, kyvadlové ? Možno si vybrať aj z budíkov – budík ktorý opakuje nástojčivé zvonenie každých niekoľko sekúnd, budík, ktorý miesto zvonenia zahrá melódiu, zapája rádio, elektricky strojček ,alebo stráži, aby sa vajíčka neuvarili priveľmi na tvrdo. Možno si však zadovážiť hodinky a či hodiny i na špeciálnu objednávku. Také mali napríklad Chemické závody Juraja Dimitrova v Bratislave. Dvojkyvadlové hodiny zostrojila švajčiarska firma Indukta roku 1946 a napájajú elektricky ďalších takmer 2000 hodín v závode, v halách, kanceláriách a na voľných priestranstvách. A mohli by ešte ďalších 4000. Pracujú s odchýlkou maximálne 10 sekúnd za 24 hodín. Ak elektrický prúd náhodou vypovie službu, hodiny napája batéria. Iba troje takého hodiny existujú na svete. Jedny sú na 200- tisícovom štadióne v Maracana v Rio de Janeiro, druhé vo vile majiteľa Indukta, no a tretie v Bratislave.
Ale keby sme chceli veľmi, mohli by sme si objednať aj také hodiny, ako zostrojil majster Leroy v Lisabone. Majú dva číselníky, z ktorých sa možno dozvedieť dni, mesiace, obyčajné i priestupné roky, ročné obdobia a hodiny na 125 miestach na svete. Z novších hodiniek sú tu náramkové hodinky pre potápačov so vstavaným miniatúrnym manometrom, ktorý ukazuje hĺbku ponoru až do 100 metrov, alebo náramkové so vstavaným kalendárom na najbližších 10 rokov. Oboje ponúkala japonská firma Orient – Watch Co. Takmer 500 miliónom hodín a hodiniek rozličných druhov produkuje svet ročne. Môžeme si teda vyberať do vôle.

Ale určite by sme si vedeli vybrať dobre aj z našich výrobkov. Nemožno povedať, že na území Československa nebolo dosť šikovných majstrov hodinárov. Boli najmä v Čechách a na Morave, pracovali však v dielničkách a nemohli  konkurovať Švajčiarom, takže hodinársky priemysel sa u nás nerozvinul. Až koncom roku 1947 sa spustila továrenská výroba a to v Moravskom Šternberku, v halách, kde sa už desiatky rokov vyrábali cigarety. V Šternberku sa špecializovali na hodiny, budíky a osobitné technické časomerné prístroje. Budík, ktorý dnes možno dostať za bagateľ je, pomerne komplikovaný prístroj. Je v ňom celá stovka súčiastok a kým z nich povstanú hodiny, treba urobiť za výrobným pásom 50 operácií. Súčiastky sa vyrábali priamo v Šternberku a kým je celý budík hotový ubehne necelých 37 minút. Denne ich vyrobili 8000 kusov. Boli sme na 5. mieste na svete v počte vyrobených budíkov. Jedným z odberateľov našich budíkov bola už dávna India. Vyvážali sme tam ročne 20-50 tisíc kusov. Teraz si už hodiny vyrábajú sami, ale dokumentáciu odkúpili z Československa. Chronotechna v Šternberku ponúkala bohatý sortiment budíky, kuchynské stolné a nástenné hodiny. Možno si vybrať- elektrické, neelektrické, s monočlánkom či bez neho, bez zvončeka či z dvoma zvončekmi. V bývalom Československu sa produkovalo obrovské množstvo budíkov, ročne až 1,5 milióna kusov. Vyrábali sa i náramkové hodinky. Špecializovali sa na ne v Novom meste nad Metují. Prvé hodinky sa vyrobili v roku 1954 a v roku 1957 sa začalo so sériovou výrobou. Zo začiatku to boli pánske hodinky no potom sa vyrábalo približne 75 typov náramkových hodiniek. Produkcia našich náramkových hodiniek ani zďaleka nestačila kryť domácu spotrebu. Naše hodinky značky Prim boli známe aj v zahraničí. Široký výber našich hodiniek dopĺňa predaj a výber dovezených hodiniek.