Situácia v Uhorsku začiatkom 19- teho storočia nebola pre Slovákov vôbec uspokojivá. Vo všetkých oblastiach Uhorska sa hromadili roľnícke nepokoje proti robotám, dávkam a poddanskej neslobode. Zákony z rokov 1836 a 1842 síce dovoľovali súkromný výkup z poddanských služobností, ale väčšina zemepánov ich prijímala neochotne a roľníkov zas postihla chudoba, takže dosiahli len nepatrné výsledky. Ďalej tu bola maďarizácia, ktorá bola čoraz silnejšia a naliehavejšia. V štyridsiatych rokoch 19. St. vzniklo maďarské národné hnutie liberálnej šľachty, ktoré predstavovalo opozíciu proti viedenskému centralizmu a absolutizmu. Usilovala sa zachovať a rozšíriť v nezávislom Uhorsku nadvládu maďarských vládnucich tried nad ostatnými národmi v Uhorsku. Samozrejme, do ich úsilia o jednotu sa zaraďuje i drastická maďarizácia Slovákov, čo vyvolalo rozpory a nepokoje, ktoré viedli k vytvoreniu národného hnutia Slovenska. Do tých čias totiž Slováci síce pociťovali túžbu osamostatniť sa alebo aspoň získať nejaké privilégiá, , avšak v rámci historického Uhorska nemali nijaké štátoprávne postavenie a ani nemali žiadne národné centrum, ktoré by dovolilo ľudom stmeľovať sa a čokoľvek organizovať. Politickú a hospodársku moc mala šľachta, ktorá sa v tom období jednoznačne prikláňala k maďarskému zmýšľaniu jednoty. Takže pre Slovákov bolo veľmi zložité vybojovať si svoju zvrchovanosť.
V skratke by sme národné obrodenie mohli charakterizovať ako etapu v novodobom kultúrnom vývoji, v ktorom sa jednotlivé národy, ktoré doteraz žili v závislosti od silnejších národov ( napr. Bielorusi, Česi, Estónci, Chorváti, Lužickí Srbi, Macedónci, Slovinci, Srbi, Ukrajinci, Slováci a iní) začali jazykovo, kultúrne a politicky osamostatňovať. Na Slovensku národné obrodenie prebiehalo v období reforiem Jozefa II v 80 rokoch 18. storočia až po revolúciu v rokoch 1848- 1849. V tretej etape národného obrodenia sa do popredia dostal Ľudovít Štúr spolu so svojimi najbližšími spolupracovníkmi Michalom Miloslavom Hodžom a Jozefom Miloslavom Hurbanom. Okrem nich patrili do národného hnutia o Štefan Marko Daxner, Samuel Štefanovič, Ján Francisci, Samo Bohdan Hroboň a iní. Na hnutie Štúrovcov malo veľký vplyv hnutie Mladá Európa, čo bolo republikánske a demokratické združenie založené v roku 1834 vo Švajčiarsku. Tvorili ho tajné spolky Mladé Nemecko, Mladé Poľsko, Mladé Taliansko a iné. Žiaľ, už koncom 30- tych rokov sa rozpadla. Ľudovít Štúr sa narodil 29.1,.

1815 v Uhrovci (okres Topoľčany) a zomrel 12,1. 1856 v Modre. Základné vzdelanie získal od otca, v Gyori študoval na nižšom gymnáziu a v rokoch 1829- 34 navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave (tam sa začalo formovať hnutie Štúrovcov) , v rokoch 1838- 40 univerzitu v Halle. Začínal ako pisár v Uhrovci, ďalej sa stal podpredsedom Spoločnosti Česko- slovanskej, na začiatku štyridsiatych rokoch pôsobil ako nehonorovaný námestník Juraja Palkoviča na katedre čs. reči a literatúry v Bratislave. Stal sa kodifikátorom spisovnej slovenčiny, bol i básnikom, politikom, jazykovedcom i učiteľom. Bol i redaktorom a vydavateľom Slovenských národných novín v Bratislave a venoval sa i vedeckej publicistike. Pod svoje články, ktorými sa v rôznych novinách prihováral ľudom, sa väčšinou podpisoval pseudonymami ako: B. Dunajský, Bedlivý Ludorob, Boleslav Záhorský, Brat Sloven, Ein Slave, Ein ungarischer Slave, Karl Wildbrunn, Pravolub Rakošan, Slovák, Starí, Velislav, Zpěvomil a podobne. Jeho politickú činnosť by sme mohli datovať od roku 1830, keď sa zapojil do činnosti Spoločnosti Česko- slovanskej ako jej vedúci predstaviteľ. 24. 4. 1836 sa v Devíne konalo stretnutie, kde sa členovia spolku zaviazali bojovať proti každej podobe tyranie, maďarizácie, za pravdu, dobro, politické práva Slovákov a povznesení ich duchovného a národného života. Práve tu Štúr získal svoje pseudonymum Velislav. Po roku 1837 sa pre policajný zákaz Spoločnosti ústav preniesol jej činnosť na Ústav slovenský pôsobiaci formálne pri katedre čs. reči a literatúry. Pod jeho vedením sa ústav stal politicko- národným spolkom a jadrom celého slovenského národného hnutia. Jeho myšlienkové pochody a plány pomáhali utvárať diela Kollára, Hollého a Šafárika, ktorí boli v tom čase (2. Etapa NO) najviac angažovaní. Štúr okrem politickej činnosti na Slovensku sa snažil i o angažovanosť mimo Slovenska, čo dokazujú jeho kontakty s rovnako radikálnymi spolkami Čechov, Poliakov, Chorvátov. V roku 1836 vydal spolu so Zochom ALMANACH PLODY, čo je vlastne prvý manifest mladoslovenského hnutia, kde bojoval proti akejkoľvek tyranií, aristokraticizmu, feudalizmu, poddanstva, maďarizácií a ako moderný politik vyzdvihoval zásady občianskej slobody, sociálnej spravodlivosti a Česko- slovanskej vzájomnosti. Celá skupina Štúrovcov odmietala systém Svätej Aliancie, privilégiá šľachty, absolutizmus, pričom požadovali suverenitu národa, zásadu ústavnosti a zastupiteľstva.

Veľkú pozornosť taktiež venovali ľudovej kultúre a životu neprivilegovaných vrstiev, ku ktorým sa obracali svojou literárnou tvorbou i praktickou činnosťou. Na rozdiel od Kollára považoval Slovanov za nadnárodný celok, vehementne odmietal jeho ilyrizmus a čechoslovakizmus. Na prelome rokov 1839/1840 už priamo dochádza k formovaniu celonárodnej petície uhorskému snemu. Bola to vôbec prvá petícia, ktorá vzišla z neúnavných snáh mladých vlastencov. V tejto petícií žiadali zastaviť silnejúcu maďarizáciu, zrušiť maďarizačné zákony a umožniť slobodný národný život Slovákov. Petícia nepriniesla žiadne ovocie, uhorský snem ju takmer ignoroval. Takisto slovenská verejná mienka bola ešte slabá a začala sa len utvárať a zoceľovať, takže ešte nebola pripravená na takýto významný krok. Už o 2 roky neskôr v júni Štúr s jeho spolupracovníkmi odovzdávajú arcikniežaťu Ľudovítovi do Viedne SLOVENSKÝ PRESTOLNÝ PROSBOPIS s protestom voči nastupujúcej maďarizácií v Uhorsku. Medzitým sa v kruhoch národnej inteligencie formuje idea potreby kodifikácie novej spisovnej slovenčiny. Chceli zdokonaliť a zbaviť chýb bernolákovčinu z roku 1787 a presvedčiť ľudí o tom, že češtinu nemožno zachovať ako jazyk slovanskej kultúry. A tak 11-16 júna 1843 Ľudovít Štúr, Hurban a Hodža kodifikujú spisovnú slovenčinu na základe stredoslovenského nárečia , ktorým sa hovorilo v Liptovskej a Turčianskej župe. Táto kodifikácia mala väčší úspech ako bernolákovská, vzhľadom na to, že bola bližšie ku každému nárečiu slovenského jazyka. Už o tri roky neskôr v roku 1846 vychádza k novej spisovnej slovenčine aj nová slovenská gramatika- NÁUKA REČI SLOVENSKEJ, za ktorou nasledovali v tom istom roku NÁREČJA SLOVENSKUO alebo POTREBA PÍSAŇJA V TOMTO NÁREČÍ. 31.15. 1843 je pre nevhodnú činnosť Štúr pozbavený bratislavským evanjelickým konventom postu námestníka profesora Palkoviča v Katedre reči a literatúry, čo vyvolalo pobúrenie a veľké protesty od slovenskej inteligencie, ale i od jednoduchého ľudu. 64 študentov podpísalo memorandum, poukazujúc na to, že Štúrovo odvolanie by celkom určite znamenalo zánik slovenskej spoločnosti v Bratislave a teda i zánik jedinej národnej hybnej sily. Na protest opustilo Bratislavu veľké množstvo študentov, ktorí zakotvili v Levoči. Pre túto udalosť Janko Matuška zložil našu terajšiu hymnu, nad Tatrou sa blýska. V roku 1845 získava Štúr dlho očakávané povolenie na vydávanie Slovenských národných novín , tzv. opozičných novín voči vtedajšiemu režimu ktoré sa stali prvými novinami v kodifikovanej slovenčine. Noviny mali 2- týždennú prílohu OROL TATRANSKÝ, ktorá sa venovala najmä umeleckej literatúre, estetike, národopisu,.

histórií i vlastivede. Na stránkach slovenských národných novín sa postupne sformoval politický program slovenského národného hnutia, ktorý predniesol Štúr na uhorskom sneme v decembri 1847.(v niektorých zdrojoch sa uvádza, že toto zasadanie sa uskutočnilo v novembri) Tieto požiadavky sa v novinách uverejňovali pod názvom NAŠE NÁDEJE A ŽIADOSTI K NASTÁVAJÚCEMU SNEMU.V tomto programe bolo napríklad odstránenie poddanstva, zrušenie zemepánskeho súdnictva, zrušenie pánskych stolíc, zabezpečenie politických práv ľudu. zdanenie šľachtickej pôdy, rovnoprávnosť národov a stavovské zastupiteľstvo malo byť nahradené ľudovým. Ďalej noviny hlásali odstránenie feudálnej priehrady rozvoja nových výrobných síl, žiadala účinnú podporu a ochranu vnútorného trhu i priemyselného podnikania v Uhorsku. O rok neskôr vypukla revolúcia, nazývaná i buržoázna revolúcia, ktorá sa začala v Taliansku a ďalších šesť hlavných miest Európy sa k nej s rýchlosťou blesku pripojilo. V habsburskej monarchií sa ako prvá prihlásila k revolučným udalostiam na západe Praha. Predstavitelia českého národného hnutia vypracovali a schválili 11. marca na manifestačnom zhromaždení vo Svätováclavských kúpeľoch petíciu adresovanú panovníkovi, v ktorej nastolili ich vlastné požiadavky. Odtiaľto sa preniesla revolučná vlna do Viedne. Vzbúrený viedenský ľud prinútil 13. marca cisára Ferdinanda, aby prepustil kancelára Metternicha( ktorý dovtedy udržiaval absolutistický režim) a ministra polície Sedlnitzkého. V tomto období sa lano zväzujúce Slovákov začalo trošku uvoľňovať- panovník potvrdil rovnosť národností, zrušil poddanstvo, zrušil pánsku stolicu, avšak len málo oslabil moc šľachty. Taktiež nemaďarské národy, a teda i slovenský národ nedostali ani najmenšie záruky národných práv- naopak- čoraz častejšie sa hovorilo o jednotnom Uhorsku s jednotným jazykom- s maďarčinou. Štúr, Sládkovič, Hurban a Kuzmány síce vo svojich literárnych prejavoch vyjadrovali spokojnosť nad poslednými udalosťami, avšak zdôrazňovali, že slovenský národ nebude dovtedy spokojný, kým nedostane to, čo chce. V čase tohto národného prebudenia sa totiž z troch vedúcich osobností slovenského národného literárneho obrodenia (Štúr, Hurban, Hodža) stávajú bojovníci za politické obrodenie národa. Na prelome marca a apríla sa formujú Liptovské žiadosti, ktoré boli prvým kompaktným národným programom. 4. apríla 1848 boli tieto žiadosti uverejnené v národných novinách, čo vzbudilo zvedavosť a záujem u Slovákov. 11. mája 1848 sa v Liptovskom sv.

Mikuláši v kúpeľoch Ondrášová koná celonárodné slovenské zhromaždenie pod vedením Hurbana. Okrem neho ho zostavovalo 28 čelných predstaviteľov SNH. Ľudovít Štúr ešte pred zhromaždením vyzýval všetkých národovcov, aby v zmysle starších uznesení Tatrína zostavili v jednotlivých oblastiach Slovenska národné petície a s podpismi slovenského obyvateľstva ich zaslali M.M. Hodžovi do Liptovského Mikuláša. Bola tu vypracovaná petícia ŽIADOSTI SLOVENSKÉHO NÁRODA venovaná KRÁĽOVI, PARLAMENTU, PALATÍNOVI, UH. MINISTERSTVU A VŠETKÝM PRIATEĽOM ĽUDSKOSTI A NÁRODNOSTI. Táto petícia zdôrazňuje, že slovenský národ je prvotným vlastníkom svojej zeme, vyzýva všetky národy Uhorska na rovnosť a bratstvo, žiada slobodu tlače, zhromažďovania, uzákonenie všeobecného volebného práva pre mužov, prepustenie Rotaridesa a Kráľa, uznanie červeno- bielej zástavy Slovákov, zrušenie poddanstva( ľud totiž čoskoro zistil, že marcové udalosti ani zďaleka nezmenili situáciu poddaným roľníkom. Väčšina z nich ostala v takej situácií, v akej bola), odmieta ideu jednotného uhorského národa, žiadal slovenské zastúpenie v uhorskom sneme, a požaduje prebudovanie Uhorska na federatívny štát. Slovensko malo mať autonómiu reprezentovanú snemom, svojimi symbolmi a národnými gardami. Slovenský jazyk sa mal používať na úradoch a školách. Tentoraz sa pokúšali dosiahnuť riešenie národných záležitostí dohodou s vodcami maďarského politického života. Uhorský snem považoval Žiadosti za panslavistické a protizákonné a vydal na Štúra, Hurbana a Hodžu zatykač. Na ich hlavy bola mimo toho vypísaná odmena. Štúr, Hurban a Hodža riešili situáciu odchodom do Čiech. (podobné zhromaždenie sa odohralo v Nitrianskej stolici 28 apríla, avšak Hurban k marcovým požiadavkám pridal i rovnoprávnosť všetkých národov Uhorska, oslobodenie Kráľa a Rotaridesa a vrátiť roľníkom všetky hory a pasienky, ktoré im panstvá odňali) Ich príchodom sa stala Praha akýmsi centrom národného obrodenia. V júni 1848 sa tam konal slovanský zjazd, ktorý mu umožnil po prvýkrát v dejinách predložiť slovenskú otázku pred medzinárodné slovanské fórum. 16.9.1848 vznikla Slovenská národná rada čele s Hurbanom Bol to prvý a jediný vojenský a politický orgán Slovákov. Cieľom SNR bolo vyvolanie celonárodného povstania, po ktorom mala uhorská moc priznať Slovákom ich národné práva. 18.9. 1848( niekde sa uvádza 17.) sa uskutočnila prvá výprava dobrovoľníkov (viedol ju Bloudek a Zach) proti peštianskej vláde, ktorá však nepriniesla očakávané výsledky. Podobne dopadli dve nasledujúce výpravy. 19. 9.

SNR na verejnom zhromaždení a vo vytlačených proklamáciách vyhlásila na Myjave slovenskú samostatnosť. Vypovedala Štátny zväzok s Maďarmi, odmietla už ďalšiu podriadenosť. V nasledujúcich mesiacoch voči nim uskutočnila dve výpravy, avšak boli obe neúspešné. 10. októbra sa mala konať i tretia, no nakoniec sa neuskutočnila. Po chvíli pokoja, počas ktorej idea slovenského národného obrodenia prenikla do širších davov, sa pokúšali Slováci centralizovať svoju národno- emancipačnú snahu. Celková oslabnutosť a uvoľnenosť hnutia viedla slovenskú inteligenciu k formovaniu druhých najvýznamnejších národných požiadaviek slovenského národa. 5 rokoch po smrti najvýznamnejšieho buditeľa, Ľudovíta Štúra sa v Turčianskom sv. Martine zišli zástupcovia slovenského národného života, ktorých cieľom bolo prijať národný program, aby sa mohli na jeho základe intenzívnejšie presadzovať slovenské požiadavky, predovšetkým v súvislosti s pripravovanou novou ústavou Uhorska, čo by mohlo znamenať zavŕšenie našich národnopolitických snažení. Na tomto zhromaždení sa prijal dokument MEMORANDUM NÁRODA SLOVENSKÉHO. Memorandum obsahovalo štátoprávne i politické požiadavky Slovákov, ktoré boli výsledkom snažení posledných desaťročí. Zástupcovia na zhromaždení ustanovili STÁLY NÁRODNÝ VÝBOR, ktorý sa mal jednak starať o uskutočnenie obsahu Memoranda a ktorý tiež presadzoval založenie Matice Slovenskej ako pronárodnej a osvetovej inštitúcie, čo bolo výsledkom národnobuditeľského snaženia už niekoľkých desaťročí. Na tisíce výročie príchodu Cyrila a Metoda na veľkú Moravu bola v auguste v roku 1863 založená Matica Slovenská pod vedením predsedu Š. Moyzesa a podpredsedu Kuzmányho. Spolu s ňou vznikli aj tri gymnáziá v Revúcej, Martine a Kláštore pod Znievom , kde sa malo vyučovať po slovenský, čo bol významný krok. Veľmi významným prelomom bol rok 1867, keď sa uskutočnilo tzv. Rakúsko- Uhorské vyrovnanie- po nej Slováci pocítili trpké sklamanie. Slovenská otázka sa totiž dostala do pôsobnosti výlučne uhorských inštitúcií, čo predznamenávalo jej osud. Maďarské politické sily po nastolení dualizmu mimoriadne zvýšili tlak na slovenské obyvateľstvo s cieľom urýchliť jeho maďarizáciu a asimiláciu. Tento tlak slovenské národno- emancipačné hnutie narúšal a vnútorne ho poškodzoval. V roku 1875 dokonca zatvorili Maticu Slovenskú, čo bol pre Slovákov ťažký úder. Obnovená bola až v roku 1919. Vzťahy medzi Slovákmi a Maďarmi boli viac než napäté a národní buditelia rozmýšľali, čo by mohli podniknúť. A tak, v roku 1871, pri príležitosti 10.

Výročia Memoranda národa Slovenského dochádza k vzniku SLOVENSKEJ NÁRODNEJ STRANY, prvej politickej strany Slovákov, ktorá mala svoj základ v Starej škole a ktorej príslušníci boli hlavnými osobnosťami pri formovaní tejto strany v politickom živote monarchie.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Tretia etapa národného obrodenia na Slovensku v rokoch 1940- 1949