vytvorili deklaráciu, v ktorej žiadali Japonsko o ústup bez rizika zotročenia či likvidácie národa, čo však Japonsko na čele s premiérom Suzukim rázne odmietlo bez ohľadu na varovanie signatárov, že dôsledky by mohli ľutovať. A mali pravdu. Suzuki svojim odmietnutím dal nepriamo súhlas na bombardovanie Hirošimy a Nagasaki 6. A0 9. augusta. Pochopiteľne, po tomto zásahu Spojencom už Japonsko nevládalo odporovať a 14. Augusta kapitulovalo, čím sa 2. septembra 1945 oficiálne skončila 2. Svetová vojna. Ozbrojený svetový konflikt skončil a ten neozbrojený, ideologický, stále pokračoval, čo potvrdil Winston Churchil vo svojom slávnom prejave z 15. marca 1946 na univerzite vo Fultone, v štáte Missouri, kde prvýkrát pomenoval veľké rozdiely medzi západom a východom ako „železnú oponu“, ktorú nie je možné len tak prejsť. TRUMANOVA DOKTRÍNA , MARSHALLOV PLÁN A RADA VZÁJOMNEJ HOSPODÁRSKEJ POMOCI
Spojené štáty americké zvolili počas studenej vojny politiku zadržiavania, čo v praxi znamenalo síce boj proti sovietskej expanzií, ale boj tichý, dlhotrvajúci a hlavne nie agresívny. Túto teóriu predložil najprv anonymným článkom v amerických novinách americký veľvyslanec v ZSSR George F. Kennan(riaditeľ politického plánovania na ministerstve zahraničia), ktorý po vyhlásení Stalina o nemožnosti mieru, ktorý zapríčiňuje práve rozvíjajúci sa kapitalizmus vo svete, pochopil, že agresívnou politikou nič nevyriešia a treba len vyčkávať, kým ZSSR neobjaví vlastné trhliny vo svojom režime. Ako povedal Nitze(nástupca Kennana): Teória zadržiavania spočívala na predpoklade, že zabránime zahraničnej rozpínavosti Sovietov vtedy, keď sa začnú sústreďovať na vnútorné problémy a uvedomia si, že mnohé z nich zapríčiňuje práve zahraničné expanzia.“(Studená vojna, Gabriel Partos, strana 24). K politike zadržiavania neodmysliteľne patrí i Trumanova doktrína vyhlásená 15. marca 1947, kde sa prezident USA Harry Shippe Truman zaviazal, že Washingthon bude poskytovať pomoc všetkým krajinám, ktorým hrozí komunistický prevrat- teda všetkým krajinám, ktoré sú ohrozované vojskami či inak utláčané zvonku inými menšinami. Jednalo sa hlavne o finančnú pomoc, ktorá by zabezpečila istú ochranu ekonomicky oslabeným štátom veľmi náchylným na ovládnutie východom. Už hneď v máji 1947 napríklad americký Kongres odsúhlasil program pomoci Turecku a Grécku a do roku 1950 do týchto krajín USA investovali viac ako 659 miliónov dolárov. Turecko tým dosiahlo ekonomickú stabilitu a Grécko v roku 1949 zvíťazilo nad komunistickými povstalcami.