Zásah v Československu
Snaha humanizovať komunistický režim sa v roku 1968 stretla v niekdajšom Československu so širokou podporou občanov. V socializme s ľudskou tvárou videli záruky odstránenia a prekonania nedemokratických spôsobov vlády i nápravy chýb spáchaných v päťdesiatych rokoch. Zhruba osem mesiacov úsilia o systémové zmeny v spoločnosti vstúpilo do histórie ako Pražská jar. Pokus o nové poňatie uplatňovania úlohy komunistickej strany v spoločnosti, obnovenie práv a slobôd občanov, nápravu chýb minulosti rehabilitáciou nevinne postihnutých, spolu s prípravou štátoprávneho usporiadania na základe federácie, sa však skončil tragicky- okupáciou štátu. Po tom, ako sa revolúcia v Maďarsku skončila neúspešne, ostatné štáty dospeli k presvedčeniu, že ZSSR nebude akceptovať výstup z Varšavskej zmluvy ani demokraciu s viacerými politickými stranami a porušenie tohto pravidla by pre ich znamenalo zdrvujúci porážku. Keď v Československu začiatkom roka 1968 prevzali kontrolu vo vedení komunistickí reformátori, snažili sa presvedčiť ZZSR, že oni podobný vývoj ako v Maďarsku neplánujú a ani plánovať nebudú. Pravdupovediac, ich zámery boli obmedzené- tak sa vyjadril i Zdeněk Mlynář: Cieľom Pražskej jari bolo spojiť socialistické princípy v ekonomike s politickou demokraciou. To sa mohlo udiať len a len v Československu. Malo totiž dlhoročné bohaté tradície demokratického socializmu. Sovietsky systém jednej strany a autoritatívnu vládu nanútili Československu v roku 1948 a my sme sa chceli vrátiť pred rok 1948. (Studená vojna, Gabriel Partos, strana 98) V decembri 1967 Brežnev dovolil, aby si strana sama vybrala do vedúcej funkcie náhradu za jedného zo zvyšných stalinistov, zdiskreditovaného Antonína Novotného. A tak 3 až 5. januára 1968 zasadal ústredný výbor KSČ, ktorý nadviazal na vyššie spomenuté rokovanie z decembra. Výbor prijal rozhodnutie rozdeliť funkciu prezidenta republiky a prvého tajomníka ÚV KSČ a schválil, aby A. Novotného vystriedal dovtedajší prvý tajomník ÚV KSS Alexander Dubček.
Odvtedy začalo komunistické vedenie robiť politiku “socializmu s ľudskou tvárou“ čo s nadšením prijímala verejnosť. Zrušila sa cenzúra, boli rehabilitované obete zinscenovaných súdnych procesov, zaviedla sa sloboda slova a vedenie malo v pláne i reformáciu hospodárstva. Aj keď Československo videlo tieto reformy vo viac- menej socialistickom svetle a vôbec nemalo pocit, že by odbočovalo od cesty vytýčenej Kremľom, dosť sa mýlilo.