Aj napriek tomu, že v Československu nebolo dovtedy badať takmer žiaden odpor voči komunizmu, v Moskve videli čo i len najmenšiu reformu ako najostrejší odpor a v miernom uvoľnení režimu videli smrteľné nebezpečenstvo nastupujúcej demokracie spolu z rizikom, že vývoj v Československu, aj keď mierový, by mohlo negatívne ovplyvniť zmýšľanie v okolitých komunistických štátoch. Takéto aj iné myšlienky odzneli 23. marca na konferencií v Dražďanoch, kde sa stretli vedúci predstavitelia komunistických a robotníckych strán a vlád Bulharska, ČSSR, Maďarska, NDR, Poľska a ZSSR, kde sa vlastne po prvý krát verejne vyjadrili k situácií v Československu- skritizovali demokratizačný proces a potvrdili odhodlanie uskutočniť v najbližšom čase konkrétne opatrenia na upevnenie Varšavskej zmluvy a jej ozbrojených síl. Počas jari a začiatkom leta viedli sovietske masovokomunikačné prostriedky kampaň proti vývoju v Československu. Vláda Československa na čele s prezidentom L. Svodobom (bol zvolený 30. marca) na tieto tiché výzvy nereagovala a pokračovala v reformách dúfajúc, že situácia sa príliš nevyhrotí. (do 6.4. bola činná vláda J. Lenárku, po tom, ako podala demisiu, o dva dni vymenoval prezident novú vládu na čele s O.Černíkom)
Od 29. júla do 1. Augusta sa konalo veľmi dôležité stretnutie v Čiernej nad Tisou, kde sa stretli vedúci stranícky predstavitelia ČSSR a ZSSR. Vtedy už bolo jasné, že ZSSR má v pláne napadnúť Československo, čomu sa snažil zabrániť Alexander Dubček zúfalým presviedčaním o tom, že Československo nemá v pláne nastoliť demokraciu a v žiadnom prípade vystúpiť z Varšavskej zmluvy. Nepresvedčil ho a to sa Československu satlo osudným. Na stranu Československa sa postavil i anglický filozof B. Russel, ktorý vyzval ľavicu na celom svete, aby okamžite zorganizovala podpisovú akciu pod petíciu žiadajúcu, aby ZSSR verejne vyhlásil, že nemá v úmysle vojensky zasiahnuť. Už 3.8. opustili územie Československa posledné jednotky Sovietskej armády, ktoré sa zúčastnili spoločného cvičenia a v ten istý deň sa v Bratislave uskutočnila porada predstaviteľov komunistických a robotníckych strán Bulharska, Maďarska, Poľska, NDR, ZSSR a Československa, kde bol odovzdaný sovietom aj známy “pozývací list“. Avšak Československo naďalej pokračovalo v reformách a ešte 15. augusta vláda schválila návrh zásad federatívneho usporiadania ČSSR. 20. augusta sa začalo rokovanie ÚV KSČ, ktoré sa zaoberalo návrhom správy na zjazd.