Od príslušníkov partajnej nomenklatúry sa líšil tým, že veril v komunistické ideály a v duchovnú silu marxizmu-leninizmu, hoci ho nemohol do hĺbky pochopiť.
Chruščovova kariéra bola priamo spojená so Stalinom. Ten ho vytiahol hore a poveril najprv vedením moskovskej organizácie a potom Komunistickej strany Ukrajiny. Bol členom Vojenskej rady viacerých frontov počas Veľkej vlasteneckej vojny. Príčiny, prečo Stalin Chruščovovi dôveroval, boli v tom, že Nikita Sergejevič bol nielen prakticky nevzdelaný, ale zároveň sám seba charakterizoval ako "verného vojaka strany". Chruščov prišiel do straníckych funkcií vybavený "robotnícko-roľníckymi univerzitami": bol pastierom, baníkom, zámočníkom a potom poslucháčom straníckych kurzov. Vo svojej straníckej kariére sa vždy držal väčšiny, a väčšinu riadil Stalin.
Tragika Chruščovovej osobnosti je v tom, že nepoznal iný systém ako stalinský a ten chcel len vylepšiť. Jeho kritika stalinizmu vlastne ostala iba na povrchu a nedotkla sa podstaty systému. Chruščov mal nepochybne dobré úmysly, ale tie patrili k takému ich typu, ktorý vedie do pekiel.
Pôvodcom pojmu kult osobnosti je síce Karol Marx, ale tí, čo pomáhali Chruščovovi pripravovať jeho referát, tento výraz vytrhli z kontextu. Z dnešného hľadiska mala neblahý vplyv okolnosť, že úplne chýbala hlbšia kritická analýza fenoménov, ktorými sa kult osobnosti prejavoval (išlo najmä o stranícko-štátnu byrokraciu). Kritika kultu sa tak zredukovala na kritiku odpudzujúcich vodcovských a povahových kvalít Stalina.
Materiály uverejnené v lete roku 1956 síce do istej miery objasnili niektoré subjektívne i objektívne faktory vedúce ku kultu osobnosti, ale ani tie neozrejmili, z akých politicko-systémových koreňov tieto fenomény vyplynuli. Túto závažnú slabinu vystihol okrem iných taliansky komunistický politik P. Togliatti, najprv v interview v časopise Nuovi argumenti a potom na 8. zjazde Komunistickej strany Talianska v decembri 1956, kde povedal: "...plamenné pranierovanie takých veľkých chýb, ktoré viedli až k zločinom, nesprevádzalo ihneď hlboké skúmanie a kritické poukázanie na ich príčiny a podmienky. Zostalo sa pri dramatickom odhaľovaní úchyliek a chýb zomrelého vedúceho činiteľa. Namiesto toho, aby sa skúmalo, aké deformácie sa prejavili v politickom zriadení, ktoré Stalin riadil, čo bolo príčinou toho, že sa mohli prejaviť, a aké metódy sa musia použiť na ich definitívne odstránenie. Nezvážili sa okamžite, rýchlo a úplne všetky závery, ktoré sa mali z odhalení 20.