Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

 

Studená vojna

Koniec druhej svetovej vojny
Druhá svetová vojna bola nepochybne jednou z najstrašnejších udalostí 20. Storočia, ktorú vyvolalo Nemecko na čele s Adolfom Hitlerom s úmyslom vytvoriť takzvanú „Tretiu ríšu“. Tento celosvetový konflikt, do ktorého sa zapojilo 7. Decembra 1941 dokonca i USA si vyžiadalo 50 až 60 miliónov mŕtvych alebo nezvestných, z čoho veľkú časť tvorili i civilní obyvatelia. Táto vojna spustošila celú Európu a jej následky badať dodnes. V skratke možno povedať, že druhá svetová vojna bola v konečnom dôsledku konfliktom dvoch frontov. Na jednej strane poťahovali nitkami nacistické Nemecko, fašistické Taliansko, cisárske Japonsko a na druhej strane parlamentná demokracia USA, socialistický Sovietsky zväz, konštitučná monarchia Veľká Británia a Francúzska republika. Z víťazných veľmocí najviac vynikalo práve USA a Sovietsky zväz, ktoré po skončení vojny dávali ľudom nádej, že je koniec nezmyselnému zabíjaniu. Celý svet sa radoval, keď sa 25. apríla v Torgau pri Labe južne od Berlína po prvýkrát stretli vojská červenej armády a americké jednotky, ktoré sa priateľsky zvítali- pre všetkých ľudí to znamenalo jediné- mier a pokoj. Na jedno sa však zabudlo- nikto nemohol očakávať, že také veľké mocnosti ako USA a ZSSR sa uspokoja len s pocitom víťazstva, s víťazstvom totiž prichádza aj moc a kapitalistické USA a komunistické ZSSR mali úplne odlišné predstavy o svetovej hegemónií. Charakteristika studenej vojny
Studená vojna bola vlastne vojna, ktorú nikdy nikto nevyhlásil a ktorá sa nikdy oficiálne neskončila. Napriek tomu, že táto „tichá“ vojna o Európu nikdy neprerástla do celosvetového vojnového konfliktu, zasiahla celý svet a každý človek na svete si ju veľmi dobre uvedomoval a trpel ňou. Napriek tomu, že už aj v minulosti existovali nevojenské konflikty, Studená vojna sa od nich v mnohom odlišovala, napríklad tým, že Studenú vojnu možno charakterizovať ako totálnu, teda jednoducho povedané, každá strana bola ochotná zájsť až do krajností a svojím konaním smerovala k úplnému víťazstvu, kde neexistovali žiadne kompromisy. Treba si uvedomiť, že na opačných stranách rieky stáli dve veľmoci, ktoré sa veľmi odlišovali- svojou ideológiou, režimom a predstavami o budúcnosti celého sveta. Jednalo sa hlavne o vojnou vyčerpanú Európu, ktorá sa zmietala medzi dvoma veľmocami, ktoré jej vnucovali svoj systém.

Bol to mocenský konflikt, kde na jednej strane stáli demokratické štáty pod hegemóniou USA a na druhej strane totalitné štáty pod vplyvom ZSSR, ktoré prijali ideológiu buď dobrovoľne, alebo nanútene. Dôvodom, prečo tento konflikt nikdy nevyústil do toľko obávaného celosvetového ozbrojeného konfliktu, bol práve faktor, že Washington a Moskva vlastnili celý arzenál jadrových zbraní, ktorými sa stále ticho vyhrážali. Dá sa povedať, že to boli práve jadrové zbrane, ktoré ovplyvňovali celkový sled udalostí. Obe strany sa najviac zaujímali práve o jadrové zbrane tej druhej a neustále sa báli ich použitia A tak zostal “len“ na úrovni zbrojenia, špionáže, dohôd, paktov, obchodných embárg, súperení, propagandy a priamej vojenskej účasti v miestnych konfliktoch- čo znamenalo nastolenie vlastného režimu a teda i ideológie v krajine. Termín „studená vojna“ v súvislosti s napätím medzi USA a ZSSR po prvýkrát použil americký finančník a filantrop Bernard Baruch, ktorý sa do obecného povedomia dostal až po publikovaní práce publicistu Waltera Lippmana The Cold War- A Study in U.S. Foreign Policy (Studená vojna- štúdium cudzej politiky Spojených štátov) v roku 1947. Aj keď studená vojna oficiálne trvala od roku 1945 až do roku 1989, s mierne prižmúreným okom môžeme povedať, že trvá i dodnes, pretože svetový mier je veľmi citlivá záležitosť a aj dnes môžeme badať rôzne politické systémy, náboženstvá a ideológie, ktoré sa čoraz viac posilňujú a snažia sa rozširovať svoj vplyv. V dnešnom svete stačí len škrtnúť zápalkou a celé ľudstvo sa môže ocitnúť v smrteľnom ohrození.

Stručná chronológia studenej vojny

 Rok 1945
4.-11. február- Jaltská konferencia za účasti Stalina, Roosvelta a Churchilla
8. máj- koniec druhej svetovej vojny v Európe
26. jún- v San Franciscu sa podpísala Charta Organizácie spojených národov
17. júl- 2 august- Postupimská konferencia za účasti Stalina, Trumana, Churchilla( a potom aj Atleeho)
6.-9. august- atómová útok zo strany USA na Hirošimu a Nagasaki
14. august- Kapitulácia Japonska. (poznámka: v niektorých zdrojoch sa uvádza, že Japonsko kapitulovalo až 31. Augusta)
 rok 1946
15. marca- Fulton, prejav Churchilla o železnej opone
 rok 1947
10. február- Podpísali sa Parížske mierové zmluvy(pre hospodársku spoluprácu)
12. marec- Truman oznámil Trumanovu doktrínu
5. jún- začína sa uskutočňovať Marshallov plán
5. októbra- založenie Informbyra
 rok 1948
16. apríl- založenie Organizácie pre európsku hospodársku spoluprácu na koordináciu Marshallovho plánu
jún- Sovietsky zákaz dopravy medzi východným a západným Berlínom, začiatok berlínskeho vzdušného mosta
2.

november- Truman vyhral prezidentské voľby v USA
 rok 1949
18. január- bola založená Rada vzájomnej hospodárskej pomoci
4. apríl- Severoatlantickú zmluvu podpísalo 11 štátov
máj- koniec sovietskej blokády Berlína, aj vzdušného mosta
23. máj- Vznik Spolkovej republiky Nemecko (SRN)
29. august- Skúška prvej atómovej bomby, ZSSR
7. október- Vznik Nemeckej demokratickej republiky (NDR)
 rok 1950
25. jún- Invázia vojsk severnej Kórey do južnej Kórey
 rok 1952
1.jún- opevnenie hraníc medzi SRN a NDR
3.október- Prvá skúška britskej atómovej bomby
1.november- Skúška prvej vodíkovej bomby USA
4. november- Eisenhower vyhral prezidentské voľby USA
 rok 1953
5. marec- Stalin zomrel
17. jún.- povstanie robotníkov vo východnom Berlíne
27. júl- koniec kórejskej zmluvy
12. september- Chruščov sa stáva vedúcim predstaviteľom Komunistickej strany Sovietskeho zväzu
 rok 1955
9. máj- Spolková republika Nemecko vstupuje do NATO
14. máj- založenie Varšavskej zmluvy
 rok 1956
14. február- Otvorenie 20. Zjazdu KSSZ, na ktorom Chruščov 25. Februára odsúdil Stalina
17. apríl- Rozpustenie Informbyra
23. októbra- Začiatok maďarského povstania
31. október- 7. November- Britsko- francúzska ofenzíva v Sueze
4. november- Sovietska armáda vstupuje do Budapešti
6. november- Eisenhowera opäť zvolili za prezidenta USA
december- začala partizánska vojna proti Batistovej diktatúre (Kuba)
 rok 1957
16. február- Gromyko sa stáva predsedom vlády na Kube
4.október- ZSSR oznamuje vypustenie svojej prvej družice okolo Zeme Sputnik- 1
 rok 1959
16. február- Fidel Castro sa stáva predsedom vlády na Kube
15. september- Chruščov začína návštevu USA
 rok 1960
február – začiatok pomoci ZSSR Kube
13. február- Skúška prvej atómovej bomby francúzska
1. máj- Nad územím ZSSR zostrelili výzvedné lietadlo USA U-2
16. máj.- Stretnutie štyroch mocností v Paríži
august- Sovietskych technikov odvolali z Číny
8. november- Kennedy vyhráva prezidentské voľby USA
 rok 1961
12. apríl- Sovietsky kozmonaut Jurij Gagarin letí ako prvý človek do vesmíru
13. august- NDR uzatvára hranice so západným Berlínom
17. august- Začiatok stavby Berlínskeho múru
 rok 1962
leto- podpis kubánsko- sovietskych dohôd o vojenskej pomoci a obrane
22.- 27 októbra- Kubánska raketová kríza
 rok 1963
20. jún- USA a ZSSR sa dohodli na zriadení tzv. horúcej linky
26. jún- Kennedy navštevuje Berlín
25.

júl- USA a ZSSR podpisujú zmluvu o zákaze skúšok jadrových zbraní
22. november- Kennedy je zavraždení, do prezidentského úradu nastupuje Johnson
 rok 1964
15. október- Brežnev nahradzuje Chruščova vo vedení KSSZ
16. október- Skúška prvej atómovej bomby Číny
3. november- Johnson vyhráva prezidentské voľby v USA
 rok 1965
február/marec- konflikt USA a Viet- Kongu sa rozrastá na vietnamskú vojnu
 rok 1966
1.júl- Francúzsko vystupuje zo spoločného vedenia NATO
 rok 1967
27. január- USA, ZSSR a Veľká Británia podpisujú zmluvu o zákaze skúšok jadrových zbrani v ovzduší
5.- 10. jún- Šesťdňová vojna na Blízkom východe
 rok 1968
30. január- Viet- Kong začína ofenzívu Tet
1.júl.- USA, ZSSR a Veľká Británia podpisujú zmluvu o nešírení jadrových zbraní
20.- 21. august- Armády varšavskej zmluvy obsadzujú Československo
5. november- Nixon vyhráva prezidentské voľby v USA
 rok 1969
marec- Veľký konflikt na sovietsko- čínskych hraniciach
21. október- Brandt sa stáva západonemeckým kancelárom
17. november- Otvorenie prvého kola SALT medzi USA a ZSSR
 rok 1971
10. apríl- Stolnotenisový tím USA prichádza do Číny
25. október- Čína prijatá do OSN, Tchaj- wan je vylúčený
 rok 1972
21. február- Nixon začína návštevu Číny
10. apríl- USA a ZSSR podpisujú dohodu o zákaze biologických zbraní
22. máj- Nixon začína návštevu Moskvy
26. máj- USA a ZSSR podpisujú zmluvu SALT I
7. november- Nixon znovuzvolený za prezidenta USA
21. december- NDR a SRN podpisujú Základnú zmluvu o zásadách vzájomných vzťahov
 rok 1973
27. január- Zmluva o mieri vo Vietname podpísaná v Paríži vstupuje do platnosti
marec- Jednotky armády USA sa sťahujú z Vietnamu
október- Arabsko- izraelská októbrová vojna
23. december- Výrobcovia ropy v Perzskom zálive zdvojnásobili cenu ropy
 rok 1974
9. august- Nixon odstupuje, nahradzuje ho Ford
24. november- Ford a Brežnev sa dohodnú o náčrte novej dohody o kontrole strategických zbraní
 rok 1975
30. apríl- Koniec vojny vo Vietname
17. júl- Spoločný let USA a ZSSR na vesmírnych lodiach Apollo- Sojuz
1.august- podpísaná Helsinská deklarácia
november- Začína sa občianska vojna v Angole
 rok 1976
2. november- Carter vyhráva prezidentské voľby v USA
 rok 1977
október- ZSSR začína rozmiestňovať rakety SS-20
 rok 1979
1.január- USA a Čína nadväzujú diplomatické styky
18. jún- Carter a Brežnev podpisujú zmluvu SALT 2
25.

december- Sovietske jednotky vtrhli do Afganistanu
 rok 1980
4. január- USA zastavili predaj obilia do ZSSR
júl- Medzinárodný bojkot moskovskej olympiády
22. september- Začiatok iránsko- irackej vojny
4. november- Reagan víťazom prezidentských volieb v USA
 rok 1981
13. december- Vyhlásenie stanného práva v Poľsku
29. december- USA uvaľuje ekonomické sankcie na ZSSR a Poľsko
 rok 1982
16. marec- Brežnev ohlasuje zmrazenie rozmiestňovania rakiet SS- 20 na západ od Uralu
10. november- Brežnevova smrť, vo velení KSSZ ho nahrádza Andropov
 rok 1983
marec- Reagan ohlasuje začiatok programu SDI
21. júl- Koniec stanného práva v Poľsku
 rok 1984
17. január- Začiatok konferencie NATO a Varšavskej zmluvy o odzbrojení
9. február- Andropovova smrť, vedúcim predstaviteľom KSSZ sa stáva Černenko
august- Väčšina krajín Varšavskej zmluvy bojkotuje Olympijské hry v Los Angeles
 rok 1985
4. február- Reagan požaduje trojité zvýšenie výdavkov na program SDI
10. marec- Černenkova smrť
11. marec- Gorbačov sa stáva vedúcim predstaviteľom KSSZ
7. apríl- Gorbačov ohlasuje moratórium na rozmiestňovanie rakiet v Európe
2. júl- Gromyka nahradil vo funkcií zahraničných vecí ZSSR Ševardnadze
21. november- Prvé stretnutie Gorbačolva a Reagana v Ženeve
 rok 1986
11.- 12. Október- Stretnutie Gorbačova a Reagana v Reykjavíku
 rok 1987
25. jún- Gorbačov načrtáva reformu sovietskej ekonomiky
8.-10. december- Strenutie Gorbačova a Raegana vo Washingtone, podpis zmluvy o likvidácií rakiet stredného doletu
 rok 1988
16. júl- Varšavská zmluva žiada trojstupňové zníženie počtu konvenčných vojenských jednotiek v Európe
20. august- Koniec iránsko- irackej vojny
8. november- Bush víťazom prezidentských volieb v USA
 rok 1989
10. január- Kubánske vojsko sa začína sťahovať z Angoly
15. február- Úplné stiahnutie sovietskych jednotiek z Afganistanu
4. jún- Solidarita víťazom parlamentných volieb v Poľsku
10. september- Maďarsko povoľuje východným Nemcom prechod hraníc do Rakúska
2. október- Začiatok prodemokratických demonštrácií v NDR
7. október- Maďarská socialistická robotnícka strana hlasuje za vlastné rozpustenie
9. november- NDR otvára svoje hranice so SRN
2.- 3. december- Bush a Gorbačov sa stretli pre brehoch Malty
10. december- V Československu sa ujíma moci nekomunistická vláda
22.

december- Zvrhnutie Ceausescuovej vlády v Rumunsku

Dá sa teda povedať, že časopriestor Studenej vojny sa začal Jaltskou konferenciou v roku 1945 a skončil až o 44 rokov neskôr v decembri stretnutím Busha a Gorbačova na Malte.

JALTSKÁ KONFERENCIA
V dňoch 4.- 11. Februára sa na krymskom letovisku Jalta konala slávna konferencia tzv. “Veľkej trojky“(krycie meno Argonaut), na ktorej sa, aj keď sa vojna ešte celkom neskončila, preberali otázky povojnovej Európy.  Veľká trojka
Veľkou trojkou je vlastne označenie troch hlavných veľmocí antihitlerovskej koalície: Veľkej Británie, USA a ZSSR, ktoré najčastejšie zastupovali osobnosti ako Winston Churchill, Franklin Roosvelt, Josif Stalin, Harry S. Truman, Clement Attle. Jaltská konferencia nebola jediná, ktorá vynikala účasťou veľkej trojky. Medzi takéto konferencie pred februárom 1945 patrí napríklad Atlantická, 1.Washingtonská, Moskovská, Casablancská, 2. Washingtonská a 1.Quebecká konferencia, na ktorej sa zúčastnili Winston Churchill a Franklin Roosvelt a konali sa v rozpätí od augusta 1941 až po november 1943, ďalej to bola Káhirská konferencia z decembra 1943, kde sa k vyššie spomenutým štátnikom pridal aj Čankajšek. Ku koncu roku 1943 sa konala Teheránska konferencia, na ktorej sa okrej stálic Churchilla a Roosvelta zúčastnil aj Josif. V. Stalin a o pár dní neskôr sa konala konferencia Káhirská, kde Stalina vymenil turecký prezident Ismet Inonu. Na 2. Quebeckej konferencií zo septembra 1944 sa opäť stretli len mocnosti Veľká Británia a USA pomocou Churchilla a Roosvelta , o necelý mesiac sa konala ďalšia Moskovská konferencia, kde tentoraz za jeden stôl zasadol Churchill zo Stalinom. Konali sa aj iné, menšie konferencie, ktoré však nie sú až tak dôležité.
 Účasť, hlavné body a priebeh Jaltskej konferencie
Konferencia na Jalte bola miestom, kde sa americký prezident Franklin Delano Roosvelt(žil v rokoch 1882-1945, na prezidentskom poste spočíval tento demokrat celkom 13 rokov, od roku 1932 do roku 1945, 4krát totiž vyhral voľby, po jeho smrti v roku 1945 ho zastúpil demokrat Harry Shippe Truman, ktorý právoplatne vyhral voľby až v roku 1948), britský premiér Winston Churchill(konzervatívec, žil v rokoch 1874-1965, po apríli 1945 ho pre porážku konzervatívcov v britkých voľbách nahradil Clement Attlee) a sovietsky vodca Josif Vissarionovič Stalin(žil v rokoch 1879-1953, nasledovník Lenina) pokúšali vyriešiť otázky súvisiace s koncom 2. Svetovej vojny ako napríklad otázku porazeného Nemecka, ich reparácie za vojnové škody, ďalej Spojeneckú politikou voči Francúzsku, Poľsku s lublinskou vládou a voči oslobodeným európskym krajinám.

Ďalej sa preberala otázka vzniku Organizácie spojených národov, ktorá by mala chrániť svet pred ďalšími vojnovými konfliktmi a taktiež sa Winston a Churchill pokúšali presvedčiť Stalina, nech sa pridá k nim do vojny proti Japonsku. Čo sa týka Nemecka, spojenci sa dohodli na vymedzení štyroch okupačných zón spravovaných Kontrolnou komisiou a na potrestaní nemeckých vojnových zločincov. Takže predstava nezávislých nemeckých štátov, ktorú plánovali predtým, už nebola aktuálna. Churchill a jeho britskej delegácií sa podarilo vydobiť pre Francúzsko jednu nemeckú okupačnú zónu, a tým aj zastúpenie v Kontrolnej komisií. Reparácie Nemecka sa nedoriešili a odložili do programu Postupimskej konferencie, pretože Stalin trval na príliš veľkých reparáciách, s čím ostatné krajiny nesúhlasili. Červenou armádou okupované Poľsko, ktoré sa zmietalo v rukách ZSSR vďaka dosadenej vláde, sa nedočkalo riešenia ich zložitej situácie: USA a Veľká Británia, ktoré pôvodne chceli odvolať lublinskú vládu, nakoniec ustúpili Stalinovi a stačil im prísľub dosadenia jedného legálneho poľského legáta do vlády a vypísania slobodných volieb najneskôr do mesiaca. Tento problém sa týkal aj iných východných krajín, ktoré boli okupované Červenou armádou. Západ, hlavne USA, bol k Stalinovi, čo sa východu týka, dosť mierny, pretože si ešte úplne neuvedomoval nebezpečnosť situácie.
Len dohodou však nevyriešili vstup ZSSR do vojny proti Japonsku. ZSSR bolo pre vojnu podľa Roosvelta veľmi dôležité, pretože Rusi by mali napadnúť Japonsko z Mandžuska, čo boli z hľadiska jadrových zbraní menej nebezpečné.Tento prísľub si Churchill s Roosveltom vymohli prisúdením južnej časti ostrova Sachalinu a všetkých ostrovov k nej priľahlým, Kurilských ostrovov k ZSSR. Ďalšou výhodou tohto obchodu pre Stalina bola garancia nájmu prístavu Porth Arthur a výsadné práva k prístavu Dairen, nachádzajúce sa na čínskom území a v neposlednom rade dostal privilégiá pri užívaní Východočínskej i Juhomandžuskej železnice. Ďalej tu bol dohodnutý vznik OSN, na počudovanie i s horlivým súhlasom Stalina, ktorý ustúpil zo svojho pôvodného stanoviska zastávajúceho zastúpenia všetkých zväzových republík v OSN uspokojac sa s prísľubom, že Spojenci podporia samostatné členstvo dvoch najväčších zväzových republík, Bieloruska a Ukrajiny.
A prečo bola práve Jaltská konferencia k bránou k Studenej vojne? Práve preto, že hneď po Jaltskej konferencií demokratické štáty zistili, že Stalin nie je ochotný plniť svoje sľuby a plnými silami zamedzí všetky snahy o demokraciu v štátoch obsadených Červenou armádou.

Rok sa snažili západné mocnosti presvedčiť Stalina, aby skončil so svojim úsilím dať svetu totalitnú tvár- potom pochopili, že prítomnosť Stalina a dohody s ním boli na Jaltskej konferencií úplne zbytočné, čo mrzelo hlavne Roosvelta, ktorý, ako sa vyjadril britský diplomat sir Frank Roberts, ktorý sa zúčastnil na Jaltskej konferencií, veľmi túžil začleniť Rusov do Spojených národov. Presne sa vyjadril, že „Roosevelt mal čudnú predstavu, že tým partnerom(pre povojnové obdobie) mohol byť Stalin“(Studená vojna očami východu a západu, Gabriel Partos, strana 14) Dá sa povedať, že Roosvelt sa snažil o svetový mier pomocou ústupkov Stalinovi. Nakoniec sa predsa len ukázalo, že tá predstava naozaj čudná bola- Stalin by sa v žiadnom prípade nestal spojencom Veľkej Británie a USA, aj keby mu z toho plynuli veľké výhody. Chcel jednoducho najväčšiu politickú silu.
Rozhodnutia z Jaltskej konferencie boli uverejnené až po skončení druhej svetovej vojny a niektoré, hlavne dohoda so ZSSR ohľadom vojny v Japonsku až v roku 1946. Tieto fakty oprávnene smerujú k presvedčeniu, že práve pomocou tajných dohôd medzi víťaznými veľmocami na Jalte došlo k rozdeleniu sveta, čo je dodnes ostro kritizované, nakoľko toto presvedčenie sa nezrútilo ani po publikovaní všetkých jaltských dohôd.

ORGANIZÁCIA SPOJENÝCH NÁRODOV
Keď 8. Mája 1945 sa v Európe skončila druhá svetová vojna, nič nebránilo tomu, aby sa uskutočnili plány Spojencov predložených na Jaltskej konferencií- teda založenie organizácie, ktorá by dlhodobo zabezpečovala svetový mier, bezpečnosť a dohodami by sa vyhýbala prípadne aj miestnym konfliktom či konfliktom medzi krajinami. Jednoducho povedané, svet sa chcel poistiť, aby sa situácia svetovej vojny neopakovala a zavládol svetový mier a spolupráca. Ďalšou, v tom období ešte menej viditeľnou úlohou OSN bola spolupráca na hospodárskej, sociálnej, kultúrnej a humanitnej úrovni nevynímajúc ľudské práva a slobody. Vtedy bol najhlavnejší mier. Už 26. Júna sa v San Franciscu na konferencií za účasti 51 protifašistických štátov podpísala Charta organizácie spojených národov ale oficiálne táto organizácia vznikla až 24. Októbra 1945 ratifikovaním Charty Činou, Francúzskom, ZSSR, Veľkou Britániou, Severným Írskom, USA a väčšinou signatárskych štátov vrátane Česko- Slovenska. Pôvodný názov- Spojené národy, navrhol Franklin Delano Roosvelt a tento názov bol použitý už v januári v roku 1942 v Deklarácií Spojených národov, kde sa 26 krajín zaviazalo na boj s mocnosťami OSI. . Jej základy boli položené v roku 1941(21.august- 7. Október) na Washingtonskej konferencií vo vile Dumbarton Oaks za účasti USA,ZSSR, Veľkej Británie a Číny( tú zastupoval Čankajšek, do OSN bola prijatá až 25. Októbra 1971, v tom istom roku bol zas vylúčený Tchaj- wan) Samozrejme, keďže tam bola Veľká Británia, počítalo sa aj s účasťou Francúzska.

Pri zakladaní v roku 1945 mala 51 zakladajúcich štátov, dnes sa táto organizácia volá Organizácia spojených národov a v roku 2000 mala 189, dnes 191 členov. Najhlavnejšími zásadami OSN sú:
 zvrchovanosť a rovnosť štátov
 povinnosť štátov plniť si záväzky voči organizácií
 riešiť všetky medzinárodné spory mierovými prostriedkami
 zákaz použitia sily proti území inej krajiny
 poskytnutie pomoci OSN pri každej akcií
 nepodporovať štáty ktoré vedú ozbrojenú či preventívnu akciu voči OSN
 povinnosť zabezpečiť, aby štáty, ktoré nie sú členmi OSN, konali podľa zásad charty
 nezasahovať do vnútorných záležitostí krajín, ak si to vyžaduje udržanie medzinárodného mieru
Samozrejme toto nie sú všetky zásady OSN, pretože táto organizácia prešla dlhým vývojom a dnes je naozaj na vysokej úrovni. Zložité fungovanie systému, ktorého členmi je veľa krajín, zabezpečujú orgány OSN, ktorých sídla sú rozmiestnené po celom svete. Hlavným poradným orgánom je Valné zhromaždenie, ktoré má 5 delegátov a voľný počet poradcov. Zasadá pravidelne raz do roka, od tretieho septembrového utorka až do konca decembra a vedie ho predseda Valného zhromaždenia, ktorý sa mení raz do roka. Ďalej je tu Bezpečnostná rada, ktorá má 15 členov, z toho 5 stálych( Čína, Francúzsko, Ruská federácia, Veľká Británia, USA) a 10 nedtálych, ktorí sa volia na obdobie 2 rokov. Hospodárska a sociálna rada má 54 členov volených na 3 roky a zasadá dva razy do roka. Raz do roka sa schádza Poručenská rada s piatimi stálymi členmi a slávny Medzinárodný súdny dvor v Haagu má 15 nezávislých sudcov po dobu 9 rokov. Neodmysliteľnou súčasťou je Sekretariát OSN, na ktorého čele je generálny tajomník menovaný Valným zhromaždením po dobu piatich rokov. OSN po celú doby fungovanie založila rôzne organizácie, napríklad na ochranu deti(UNICEF), ďalej vydala rôzne charty hlavne na ochranu ľudských práv a slobôd a bola aktérom rôznych mierových operácií( napríklad UNTSO, UNMOGIP, UNFICYP...)
Treba si však uvedomiť, že zo začiatku sa táto organizácia nemohla nazvať svetovou. Najprv to bola akási ochrana demokratických štátov pred štátmi totalitnými, snaha západu spojiť sa a brániť sa proti rýchlemu a násilnému postupu niekdajšieho Sovietskeho zväzu. Teraz je OSN svetovou organizáciou- predtým bola organizáciou demokratického zásadu.

POSTUPIMSKÁ KONFERENCIA
Táto konferencia sa konala po konci druhej svetovej vojny v Európe, avšak ešte predchádzala kapitulácií Japonska.

17.7.-2.8.1945 zasadala za jedným stolom na predmestí Berlína antihitlerovská koalícia zastúpená Spojenými štátmi americkými, Sovietskym zväzom a Veľkou Britániu. USA zastupoval už nový americký prezident Harry S. Truman a taktiež nový štátny tajomník James F. Byrnes a ZSSR ako obyčajne Stalin, tentokrát s komisárom zahraničia Vjačeslavom M. Molotovom,. Veľkú Britániu pred britskými voľbami najprv zastupoval Winston S. Churchill s ministrom zahraničia Anthonym Edenom, avšak po už spomenutých voľbách, kde konzervatívci prehrali, ich v druhej časti konferencie(od 28.7) zastúpili nový premiér Clement Attlee a jeho minister zahraničných vecí Ernest Bevin. Bola to vlastne posledná konferencia, na ktorej sa zúčastnila „Veľká trojka“ Postupimská konferencia, ktorá niesla krytý názov Terminal rozhodovala hlavne o otázkach Nemecka. Snažili sa okupáciou Nemecka, ktorá už bola prejednaná na Jaltskej konferencií, úplne demilitarizovať krajinu a zároveň zrušiť všetky pozemné, letecké a námorné sily, ďalej všetky vojnové a povojnové organizácie ako napríklad SS,SA alebo SD spolu s ich školami a štábmi. Štátnu správu Nemecka plánovali úplne decentralizovať a štátny režim zdemokratizovať V skratke, chceli bezpečne denacifikovať krajinu.Tieto plány mali ovplyvniť, a aj ovplyvnili celú kultúru, školstvo a hospodárstvo- zaujímavé bolo, že aj keď decentralizácia mala postihnúť i Nemecké hospodárstvo, vyhotovený dokument obsahoval odstavec, ktorý zaručoval Nemecku, že Spojenci budú k nemu pristupovať ako k hospodárskemu celku. Nemecké obyvateľstvo žijúce v Poľsku, Československu a Maďarsku muselo na základe prijatého dokumentu opustiť krajiny a vrátiť za do vlasti.
Ďalej sa na Postupimskej konferencií sa vytvorila Rada ministrov zahraničia, ktorá mala za úlohu vyhotoviť mierové zmluvy s Talianskom, Rumunskom, Bulharskom, Maďarskom a Fínskom. V Rade okrem veľmocí mala byť zastúpená aj Čína a Francúzsko, avšak táto Rada veľmi úspešná nebola, aspoň v najbližšom období. Konečne sa však vyriešil problém s Poľskom, veľmoci konečne stanovili západné hranice na Odre a Nise. Čo sa týka prerozdelenia moci, západné veľmoci, poučené Stalinovým správaním v minulosti, už boli opatrnejšie voči jeho požiadavkám. Odmietli jeho územné nároky voči Turecku i voči talianskym kolóniám v Afrike. Keďže Studená vojna sa už začala pomaly rozbiehať, nezabudol Truman informovať Stalina, že USA už dokončili vývoj jadernej pumy, na čo Stalin reagoval okamžitým rozkazom urýchlil ukončenie sovietskeho jadrového programu.
Azda najdôležitejším bodom rokovania bol problém s neústupčivým Japonskom. Veľmoci 26.7.

vytvorili deklaráciu, v ktorej žiadali Japonsko o ústup bez rizika zotročenia či likvidácie národa, čo však Japonsko na čele s premiérom Suzukim rázne odmietlo bez ohľadu na varovanie signatárov, že dôsledky by mohli ľutovať. A mali pravdu. Suzuki svojim odmietnutím dal nepriamo súhlas na bombardovanie Hirošimy a Nagasaki 6. A0 9. augusta. Pochopiteľne, po tomto zásahu Spojencom už Japonsko nevládalo odporovať a 14. Augusta kapitulovalo, čím sa 2. septembra 1945 oficiálne skončila 2. Svetová vojna. Ozbrojený svetový konflikt skončil a ten neozbrojený, ideologický, stále pokračoval, čo potvrdil Winston Churchil vo svojom slávnom prejave z 15. marca 1946 na univerzite vo Fultone, v štáte Missouri, kde prvýkrát pomenoval veľké rozdiely medzi západom a východom ako „železnú oponu“, ktorú nie je možné len tak prejsť. TRUMANOVA DOKTRÍNA , MARSHALLOV PLÁN A RADA VZÁJOMNEJ HOSPODÁRSKEJ POMOCI
Spojené štáty americké zvolili počas studenej vojny politiku zadržiavania, čo v praxi znamenalo síce boj proti sovietskej expanzií, ale boj tichý, dlhotrvajúci a hlavne nie agresívny. Túto teóriu predložil najprv anonymným článkom v amerických novinách americký veľvyslanec v ZSSR George F. Kennan(riaditeľ politického plánovania na ministerstve zahraničia), ktorý po vyhlásení Stalina o nemožnosti mieru, ktorý zapríčiňuje práve rozvíjajúci sa kapitalizmus vo svete, pochopil, že agresívnou politikou nič nevyriešia a treba len vyčkávať, kým ZSSR neobjaví vlastné trhliny vo svojom režime. Ako povedal Nitze(nástupca Kennana): Teória zadržiavania spočívala na predpoklade, že zabránime zahraničnej rozpínavosti Sovietov vtedy, keď sa začnú sústreďovať na vnútorné problémy a uvedomia si, že mnohé z nich zapríčiňuje práve zahraničné expanzia.“(Studená vojna, Gabriel Partos, strana 24). K politike zadržiavania neodmysliteľne patrí i Trumanova doktrína vyhlásená 15. marca 1947, kde sa prezident USA Harry Shippe Truman zaviazal, že Washingthon bude poskytovať pomoc všetkým krajinám, ktorým hrozí komunistický prevrat- teda všetkým krajinám, ktoré sú ohrozované vojskami či inak utláčané zvonku inými menšinami. Jednalo sa hlavne o finančnú pomoc, ktorá by zabezpečila istú ochranu ekonomicky oslabeným štátom veľmi náchylným na ovládnutie východom. Už hneď v máji 1947 napríklad americký Kongres odsúhlasil program pomoci Turecku a Grécku a do roku 1950 do týchto krajín USA investovali viac ako 659 miliónov dolárov. Turecko tým dosiahlo ekonomickú stabilitu a Grécko v roku 1949 zvíťazilo nad komunistickými povstalcami.

Avšak treba uznať, že ostatná západná Európa sa zmietala v chudobe zapríčinenej vykorisťovaním, vojnou a i veľkým suchom v lete, po ktorom nasledovala tuhá zima, z čoho ťažili hlavne komunistické strany Talianska a Francúzska.
Už na jar 1947 už vyššie spomínaný George Kennan vypracoval plán pomoci západnej Európy, ktorý 5. júna slávnostne predniesol na promóciách Harvardskej univerzity George S. Marshall, ktorý v tom čase pôsobil ako minister zahraničných vecí Spojených štátov amerických. Tento úrad prevzal po J. F. Byrnesovi v roku 1947 na dobu dvoch rokov. Marshallov plán môžeme chápať ako „výtvor“ politiky zadržiavania, ktorý mal západným štátom pomôcť prekonať ekonomické problémy a zároveň zabrániť prieniku komunistických ideálov do štátnej správy. Avšak nemôžeme povedať, že takýto nápad finančnej pomoci ostatným štátom ako spôsob politiky vznikol len v štyridsiatych rokoch. Takýto nápad bol predložený už americkému prezidentovi Woodrovovi Wilsonovi (na poste 1916-1920)anglickým ekonómom Johnom Maynardom Keynesom ako úverový program, ktorý sa mal zrealizovať už po prvej svetovej vojne a mal riešiť podobnú situáciu ako po druhej svetovej vojne, nakoľko zrušenie vojnových dlhov neprichádzalo do úvahy a navyše boli štáty veľmi náchylné k ovplyvneniu boľševizmom. Tento úverový program sa dostal k slovu až po druhej svetovej vojne, v roku 1947. Dá sa povedať, že aj vznikom Marshallovho plánu sa vytvorila stena medzi západom a východom, aj keď na toto tvrdenie neexistoval žiadny zjavný dôvod. Marshallov plán sa na rozdiel od Trumanovej doktríny zďaleka vyhol ideologickému podtextu a vyhlasoval: „Naša politika nie je namierená proti žiadnej zemi alebo ideológií, ale proti hladu, biede, skaze a chaosu.“(Dejiny Spojených státu amerických, George B. Tindall, David E. Shi). Na dôkaz tohto a podobných vyhlásení Marshallov plán ponúkol pomoc aj Rusku, ktoré však rázne odmietlo akúkoľvek pomoc pokladajúc Marshallov plán za imperialistický. Takýto názor však nezdieľalo 22 štátov Európy, ktoré túto pomoc prijalo. Poľsko a Československo o zaradenie sa medzi 22 podporovaných štátov síce malo veľký záujem, avšak keďže spadali spod hegemóniu Stalina, túto pomoc taktiež odmietli a namiesto toho
vyriešili svoju zlú situáciu, síce len krátkodobo, dohodou so ZSSR z 12.7.1947 o dodávkach sovietskeho obilia. A tak sa konferencia 6 európskych zemí o Marshallovom pláne v Paríži 12-15. Júna 1947 konala bez podielu ZSS a jeho spojencov a Fínska. Svetovládne plány amerického imperializmu boli prvýkrát dôrazne napadnuté v rezolúcií 30. Septembra 1947 pri založení informačného byra komunistických a robotníckych strán.(INFORMBYRO, formálne založené 5.

Októbra 1947) Proti návrhu ZSSR na jednaní o urýchlenom uzatvorení mierovej zmluvy a vytvorenie celonemeckej demokratickej vlády usilovali západné veľmoci o začlenenie svojich okupačných pásiem do Marshallovho plánu. Zasadanie Rady ministrov zahraničných vecí skončilo po vzájomnom obviňovaní bezvýsledne. Rusi nakoniec odmietli pomoc pre východné Nemecko. Program sa začal v roku 1948, trval asi 3 roky a stál pojené štáty americké 10,2 miliárd dolárov. Rozdeľovanie americkej pomoci zabezpečovala Organizácia pre európsku hospodársku spoločnosť založená 16. apríla 1948. Marshallov plán uviedol časť prebytkov do obehu a znížil rozdiel medzi kalorickou potrebou a dal základ nezávislej západnej a južnej Európe. Znamenal postupné vyrovnanie rozdielu medzi životnou úrovňou v USA a v Európe a zároveň vytvoril hlbokú priepasť medzi západnou a východnou Európou. Železná opona sa stala hranicou medzi hojnosťou a nedostatkom.
Samozrejme, východ nezostal pozadu a už 18 januára založil Radu vzájomnej hospodárskej pomoci(RVHP), ktorú by sme mohli nazvať priamou reakciou na Marshallov plán. Stalin si plne uvedomoval nebezpečenstvo úspechu Marshallovho plánu, ktoré by mohlo úplne zničiť jeho úsilie o rozmach socializmu. Členmi tejto organizácie boli prevažne agrárne a agrárno- priemyselné krajiny stojace pred začatím alebo zavŕšením procesu industrializácie, ako napríklad Bulharsko, Rumunsko, Maďarsko, Poľsko, Československo a samozrejme ZSSR. Sovietske predstavy o náplni činnosti členských krajín RVHP spočívali v orientácií na ťažký priemysel a militarizáciu ekonomiky. Šlo hlavne o rozvoj spolupráce členských krajín za účelom rozšírenia vzájomného zahraničného obchodu, pričom zahraničný obchod sa rozhodne nemal chápať ako svetový, ale skôr ako východný. RVHP mala za úlohu ekonomicky uspokojiť členské štáty, avšak bez akéhokoľvek zásahu kapitalizmu. Táto organizácia bola riadená centrálne priamo z Moskvy a akýkoľvek výkyv zo socialistického zmýšľania či dokonca odpor boli potlačené už v zárodku. Zaujímavé bolo, že RVHP napriek všetkému podporovala sebestačnosť štátov, čo zapríčinilo nerovnomerný rozvoj priemyslu vzhľadom na to, že štáty neboli vôbec koordinované. Sprievodným javom sa stala vzájomná konkurencia na zahraničných trhoch, vysoké výrobné náklady pri malých počtoch výroby a často dokonca aj na nízkej technickej úrovni. Princíp hospodárstva fungoval jedine na päťročných plánoch, ktoré nijak pozitívne neovplyvňovali ekonomickú stránku krajiny. Táto organizácia po veľkých ťažkostiach zanikla 29.

júna v roku 1991 na zasadnutí v Budapešti, keď už aj sama stratila význam.
INFORMBYRO- Informačné byro komunistických a robotníckych strán Informbyro bolo vlastne združenie komunistických strán krajín vznikajúceho sovietskeho bloku a komunistických strán Francúzska a Taliansk. V lete v roku 1947 Stalin usúdil, že Marshallov plán je pre nich absolútne neprijateľný a zároveň aj nebezpečný, pretože by sa pomocou neho do sféry kapitalistického vplyvu znovu mohli začať členiť štáty východnej Európy, napríklad Československo a Poľsko. A tak 5. októbra 1947 vzniklo Informbyro, pričom cieľom jeho prvého stretnutia aktivizovať ideológov a vypracovať globálnu odpoveď na Marshallov plán- dopadlo to tak, že všetky východné štáty museli pomoc odmietnuť a dokonca proti nemu štrajkovať, aby sa tak vyhli imperialistickému vplyvu USA, ktoré práve podľa Sovietov prežívali kapitalistickú krízu. Celá funkcia Informbyra najprv spočívala v ostrom kritizovaní západu, postupne sa však nič neprehliadnúce oko združenia presunula na vlastné obyvateľstvo, ktoré tvrdo trestalo za akúkoľvek odchýlku od diktovanej línie. Napríklad v júni v roku 1948 bol odsúdený juhoslovanský vodca Tito za obranu juhoslovanskej suverenity proti zvôli Moskvy a zároveň bola Juhoslávia vylúčená z Informbyra. Informbyro inscenovalo aj prípady, v ktorých sa odsúdením na popravu alebo dlhoročné väzenie zbavili nepohodlných ľudí( väčšinou to boli komunistickí predstavitelia, avšak objavili sa medzi nimi i spisovatelia, profesori, teda ktokoľvek kto mohol ovplyvniť väčší dav. Medzi odsúdencami sa však aj vyskytli aj obyčajní ľudia, ktorí sa “prehrešili“ akýmkoľvek kontaktom so západným svetom.) Týmto správaním chcel Stalin varovať možných zradcov pred protikomunistickými aktivitami. Životnosť samotného Informybra bola krátka, uskutočnilo sa len niekoľko schôdzok. Konsolidácia sovietskeho bloku už od roku 1950 znižovala jeho potrebnosť. Formálne bolo rozpustené 17. apríla 1956, čo nasvedčovala tomu, že najvypätejšie obdobie studenej vojny už pominulo. BERLÍNSKA KRÍZA
1 Berlínska kríza
Nemecká otázka, a hlavne Berlín, boli azda najzávažnejším predmetom rokovania na Jaltskej i Postupimskej konferencií. Spojenci západu a tiež ZSSR chceli mať istotu, že Nemecko už nikdy nebude znamenať hrozbu pre svetový mier. Rozhodli sa preto Nemecko okupovať, šlo o USA, ZSSR, Veľkú Britániu a Francúzsko. Podľa dohody z Postupimskej konferencie malo byť Nemecko spravované ako hospodársky spravovaná jednotka. Po tom, ako sa objavili prvé nepravidelnosti dodávok potravín zo sovietskej zóny, oznámil štátny tajomník USA James Byrnes 6.9. 1946 v Stuttgarte, že pokiaľ ZSSR nebude dodržiavať Postupimské dohody, je možné uvažovať i o zjednotenie len západných okupačných zón.

To Stalina trochu šokovalo, pretože aj keď nemal úplne jasnú predstavu o osude Nemecka, predstavoval si túto krajinu ako zjednotenú, nezávislú a hlavne dobrovoľne socialistickú. Do karát mu však nehrali voľby v americkej okupačnej zóne, kde komunistická strana získala ledva desať percent hlasov. V sovietskej zóne však Socialistická zjednotená strana získala v zmanipulovaných voľbách až 50,3 percenta hlasov, čo Stalina utvrdilo v tom, že aj keď nemecká otázka možno nedopadne podľa jeho predstáv, sovietsku zónu si udržať musí a ak ostatné zóny včas nepochopia, že socializmus je pre nich to pravé, bude ich musieť k tomu prinútiť, a ak sa to nepodarí- nastane čas delenia. V tom ho utvrdilo aj rozhodnutie západných Spojencov, ktorí zaviedli oddelenú menu v západných okupačných zónach napriek Stalinovmu nesúhlasu. Na Západe do konca roka zvíťazilo presvedčenie, že Nemecko musí byť v každom prípade súčasťou Západu, bez ohľadu na to, či bude jednotné, alebo nie. V počiatočnom štádiu, keď sa len začala objavovať tendencia západu konečne riešiť situáciu s Nemeckom, Stalin sa rozhodol posúriť Spojencov a ich rozhodnutie. 30.3. 1948 obmedzil železničné spojenie medzi Západným Berlínom(Bizónia) a Trizóniou, západ reagoval už vyššie spomenutou menovou reformou v júni.(týkala sa západného Berlína a Trizónie) Vtedy už bolo každému jasné, že pre Nemecko niet inej cesty, ako rozdelenia na dva štáty rôznej ideológie. Hneď v júni, deň po zavedení menovej reformy, nasledovala blokáda západného Berlína, ZSSR prerušil všetky pozemné a vodné cesty za účelom vyhladovania západu. Stalin však nebral na ťažkú váhu letecký most, ktorý nechal priechodný, čo hneď využili Spojenci a začali západný Berlín zásobovať letecky. Toto zásobovanie trvalo 14 mesiacov a celej blokády dopravili do západného Berlína anglo-americké lietadlá zásoby v celkovej hmotnosti 2,5 miliónov ton pre viac ako 2 milióny ľudí. Zaujímavé je, že z celkového počtu letov- 272000, z nich havarovalo len 20 za 321 dní, čo je veľmi dobrý výsledok vzhľadom na to, že lietadlá s potravinami, palivom a inými zásobami pristávali v západnom Berlíne na letisku Tempechof priemerne každých 10 minút. V decembri dokonca doviezli aj istý počet vianočných stromčekov a čokolády. Západný Berlín si na letecký most zvykol a možno aj v duchu presvedčenia odmietal pomoc od Rusov, ktorí im ponúkali potraviny a predmety každodennej spotreby. Sovietsky zväz zistil, že takáto blokáda nemá význam, a v máji 1949 bola obnovená normálna komunikácia medzi Trizóniou a západným Berlínom.

V každom prípade z tejto situácie ťažili to lepšie Spojenci, pretože sa ukázali ako obrancovia postupne sa formujúcej republiky západného Nemecka a zásobovaním si vymohl.i veľké sympatie. Berlínska kríza sa nebezpečne približovala k vojenskému konfliktu, čo obe strany len utvrdilo v tom, že počas nasledujúcich mesiacov musia zbrojiť, zbrojiť a zbrojiť.

2 Berlínska kríza (1958- 1961)
Po prvej Berlínskej kríze sa ukázalo, že neexistuje cesta jednotného Nemecka, lež cesta „pre dve Nemecká“, nakoľko ani jedna strana nechcela ustúpiť. A tak 23. mája 1943 vznikla SRN( Spolková republika Nemecko), teda Berlín „Spojencov“ a západné Nemecko. O pár mesiacov na to, 7. októbra, vznikla aj NDR (Nemecká demokratická republika), teda sovietska časť Berlína a východné Nemecko taktiež vytvorili štát. 1. júna 1952 sa medzi oboma štátmi opevnili hranice, avšak môžeme povedať, že medzi oboma štátny bol pomerne voľný priechod. Hlavne v druhej polovici 50-tych rokov to využili mnohí, zväčša vysokokvalifikovaní východonemeckí občania hromadným odchodom z NDR do SRN, pretože pracovné podmienky v NDR boli oveľa horšie ako v susednom nemeckom štáte, čo potvrdzujú aj mnohé povstania pracujúcich, napríklad povstanie robotníkov zo 17. júna 1953. Východonemecký vodca Ulbricht naliehal na Chruščova( 12. septembra 1953 sa stal vedúcim predstaviteľom Komunistickej strany), aby podnikol rázny krok k včleneniu celého Berlína do NDR, Chruščov najprv vzdoroval, pretože pre Sovietov nebol západný Berlín až tak dôležitý ako pre východné Nemecko, ale nakoniec ustúpil. V novembri 1958 poslal Chruščov západným veľmociam ultimátum, aby uzavreli jednostrannú mierovú zmluvu s NDR, po ktorej by predali všetky záležitosti týkajúce sa východného Berlína západnému, čo by prakticky znamenalo jeho včlenenie. V júni v roku 1961 sa za účelom tohto problému stretli vo Viedni Chruščov s Johnom F. Kennedym(americký prezident, demokrat, na svoj post nastúpil v 8. mája v roku 1960 po republikánovi Dwightovi Eisenhowerovi), avšak ich rokovanie dopadlo bezvýsledne, čo iba upevnilo rozrastajúcu sa krízu. V auguste 1968 východonemecká štátna bezpečnosť uzavrela prechody medzi NDR a SRN vysokou betónovou stenou s ostnatým drôtom- s takzvaným „berlínskym múrom“. USA reagovali na tento počin presunom tankovej divízie do západného Berlína. Pochopiteľne, žiadna mierová zmluva sa už nekonala. Výsledok krízy potvrdil status quo rozdeleného Berlína i celého Nemecka. Takýto stav trval až do roku 1989, kedy sa slávnostne 9. novembra otvorili hranice medzi NDR a SRN( symbolicky- zbúranie múru, dovtedy múr žiaľ symbolom nebol) a 3. októbra 1990 sa štáty zjednotili.

NATO (Severoatlantická aliancia)
Zmluvné strany tejto zmluvy znovu potvrdzujú svoju vieru v ciele a zásady Charty Spojených národov
A svoju túžbu žiť v mieri so všetkými národmi a všetkými vládami.
Sú odhodlané hájiť slobodu, spoločné dedičstvo a kultúru svojich národov,
Založenú na zásadách demokracie, slobody jednotlivca a právneho poriadku.
Snaží sa podporovať stabilitu a blahobyt národov v severoatlantickej oblasti.
Sú rozhodnuté spojiť svoje úsilie ku kolektívnej obrane a k zachovaniu mieru a bezpečnosti.
Preto sa dohodli na tejto Severoatlantickej zmluve:
Toto sú prvé riadky zo zakladajúcej zmluvy azda najznámejšieho paktu- Severoatlantického paktu, alebo inak povedané Severoatlantickej aliancie. Severoatlantická aliancia vznikla za účelom ochrany a bezpečia členským štátom, ktoré stáli na západnej strane studenej vojny s cieľom zastaviť prenikanie komunizmu a vplyvu Sovietskeho zväzu. Vznikla 4. apríla 1949 ako nadnárodná organizácia s ustanovujúcim orgánom Severoatlantická rada s 12 zakladajúcimi členmi- Francúzsko(zo spoločného velenia vystúpilo 1. júla 1966), Veľká Británia, Belgicko, Holandsko, Luxembursko, Dánsko, Nórsko, Island, Portugalsko, Taliansko, USA Kanada, pričom všetky tieto štáty ratifikovali zmluvu až do augusta 1949. V roku 1952 pristúpili Grécko a Turecko, SRN v roku 1955, Španielsko v roku 1982 a až v roku 1999 sa pridalo Česko, Poľsko a Maďarsko.
Zo začiatku to bola aliancia, ktorá zoskupovala len štáty „západu“, teda štáty, ktoré nepodliehali vplyvu komunizmu a ani mu podľahnúť nechceli. Táto organizácia im mala zabezpečiť, aby naďalej ostali demokratické a aby ich k zmene režimu nič nemohlo prinútiť- princíp aliancie spočíval i vo vojenskej ochrane, čo znamenalo, že ak by jedna krajina z aliancie bola napadnutá cudzím štátom, všetky členské štáty aliancie sú povinné ju aj vojensky ochrániť. Ako základ zmluvy aliancie slúžilo 13 článkov hovoriacich o medzinárodnom mieri, vernosti Spojeným národom, hospodárskej a politickej spolupráci...Najznámejší je i doteraz piaty článok, ktorý hovorí už o vyššie spomenutej vojenskej ochrane, ktorý hovorí o tom, že akýkoľvek ozbrojený útok proti jednej alebo viacerým krajinám v Európe alebo v Severnej Amerike bude považovaný za útok proti všetkým.(presnejšie- proti územiam členských štátov a proti ostrovom a lodiam či lietadlám ktorejkoľvek zmluvnej strany v Atlantickom oceáne na sever od obratníka Raka) Tento článok je i kľúčovým, pretože hlavne ním a jeho obsahom sa NATO odlišuje od OSN, z ktorého táto aliancia vlastne vychádzala. Dnes sa princípy Severoatlantickej aliancie veľmi nezmenili, až na fakt, že ju môžeme definovať ako svetovú organizáciu, nakoľko studená vojna sa už skončila a aliancia už nemá za úlohu „chrániť pred Ruskom“, ale chrániť pred akýmkoľvek nebezpečenstvom, pretože pre NATO už Rusko nie je nepriateľ, ale spojenec. Prečo? Skoro 8 rokov po Studenej vojne, 27. mája 1997 podpísali predstavitelia NATO a Ruska Zakladajúci akt o vzájomných vzťahoch, spolupráci a bezpečnosti medzi NATO a Ruskou federáciou a zároveň bola vytvorená Stála spoločná rada NATO- Rusko v oblasti bezpečnostných otázok.

Neznamená to však, že Rusko je člen NATO, je to vlastne „nečlen“, avšak „partner“- takéto partnerstvo, i pre iné štáty, poskytuje Euroatlantická partnerská rada, u nás známa ako Partnerstvo za mier.
Štruktúru NATO môžeme rozdeliť na politickú( niektoré politické orgány: Severoatlantická rada, Výbor pre plánovanie obrany, Skupina pre jadrové plánovanie, Generálny tajomník, Medzinárodný sekretariát...), vojenskú (napr. Vojenský výbor, Medzinárodný vojenský štáb), ďalej sú to orgány, ktoré formálne stoja mimo aliancia, avšak majú s ňou úzke kontakty ako napríklad Severoatlantické zhromaždenie alebo Koordinačný výbor pre mnohostrannú kontrolu vývozu. Čo sa táka rozhodovania aliancie, rozhodnutie aliancie je platné len vtedy, keď návrh odsúhlasia všetky členské štáty, čo neplatí v OSN. Azda najdôležitejšou osobou v NATO je generálny tajomník, v súčasnosti ním je brit Lord George Robertson, ktorý vykonáva túto funkciu od roku 1999.

KÓREJSKÁ VOJNA(1950- 1953)
Kórejskú vojnu môžeme datovať od 25. júna 1950 po 27. júl 1953. Kórea, anektovaná Japonskom v roku 1910, sa automaticky stala po druhej svetovej vojne „jedna z porazených“, pretože sa jej do konca druhej svetovej vojny nepodarilo vymaniť z područia Japonska. Po druhej svetovej vojne sa USA spolu zo ZSSR rozhodli, že najlepšie bude, ak sa Kórea rozdelí na dve republiky, pričom deliacou čiarou bude 38. rovnobežka. V roku 1947 OSN nariadila slobodné voľby v oboch Kóreách, avšak toto riešenie tvrdošijne odmietal Sovietsky zväz a jednoducho zabránili komisií vstúpiť na územie Severnej Kórey. A tak sa voľby konali len na juhu (10. 5. 1948), po ktorých sa Južná Kórea stala Kórejskou republikou s demokratickým režimom pod patronátom USA. Prezidentom sa stal Li Sy- man a ich ústava bola prijatá v apríli v roku 1948 a slávnostne ratifikovaná v septembri v roku 1948. Vládu Kórejskej republiky uznala OSN za jedinú legálne konštituovanú vládu Kórey. Avšak Sovietsky zväz túto republiku absolútne neakceptoval. Podľa neho bola jedinou zákonnou vládou vláda Kórejskej ľudovo- demokratickej republiky, ktorej ministerským predsedom sa stal 9.9.1948 Kim Ir- sen. V decembri 1948 Sovieti sťahujú svoje vojská zo severnej Kórey, pričom tam ponechali dobre vybudovanú armádu s výzbrojom. USA v roku 1949 spravili to isté, avšak v južnej Kórey nechali len pár vojnových poradcov.
Stalin, uvedomujúc si nebezpečenstvo ostrej konfrontácie medzi ZSSR a Čínou, ktorá odmietala akýkoľvek vplyv ZSSR sa rozhodol o malý úskok. Chcel jednoducho odvrátiť pozornosť Číny ozbrojeným konfliktom v Kórey. Na jar 1950 sa teda stretáva s Kim Ir- senom a súhlasí s lokálnym výpadom severokórejskej armády cez 38. Rovnobežku. Tu sa však Kim Ir- senovi naskytá možnosť zjednotiť celú Kóreu pod jednou vládou, a tak sa zo zdanlivo malej roztržky vyvinie konflikt s medzinárodným dosahom.

1 etapa vojny
Už 25.

júna severná Kórea(KĽDR) zaútočila na nepripravený juh. Útok pozostával zo šiestich útočných operácií spojených z dvoma vylodeniami na západe polostrova, pričom armáda bola vynikajúco vyzbrojená. Už o 3 dni podľahlo hlavné mesto Soul. USA sa dostali do dosť nepríjemnej situácie, pretože si uvedomovali, že Kórejská republika je pod ich patronátom avšak jej obranou by mohli veľmi ľahko vyprovokovať konflikt so ZSSR, čo rozhodne nechceli. Rozhodli sa protiúder nazvať „policajným zásahom“, ktorý by dal všetko do pôvodného stavu. Vrchným veliteľom amerických síl bol menovaný generál Douglas McArthur. Hneď po útoku sa USA obracajú na OSN, aby podporila ich zásah v Kórey. 27. Júna 1950 schvaľuje Bezpečnostná rada OSN americkú pomoc vyzýva členské štáty na spoločnú akciu proti KĽDR. Išlo tu o prvý vojenský zásah zastrešovaný OSN, zúčastnili sa ho vojaci zo šestnástich krajín: USA, Anglicka, Francúzska, Austrálie, Kanady, Nového Zélandu, Filipín, Thajska, Turecka, Belgicka, Kolumbie, Holandska, Etiópie, Grécka, JAR a Luxemburska. Vrchným veliteľom spojeneckých síl sa stal americký veliteľ McArthur. USA a južná Kórea postavili polovicu frontových oddielov. Podiel amerických síl v námorníctve a letectve bol omnoho vyšší. Prvé americké jednotky, ktoré vstúpili do Kórey, boli veľmi neskúsené a pochopiteľne sa proti vycvičeným severokórejským vojskám neosvedčili. Zo začiatku sa americkým vojskám veľmi nedarilo, útoky boli chaotické, organizácia nulová, dokonca niekedy zničili aj vlastné ciele. Kým boli multinárodné spojenecké sily vyzbrojené a prepravené na miesto určenia, severokórejská armáda už kontrolovala viac ako 90 percent územia Kórejskej republiky. Americké jednotky bránili oblasť o dĺžke 180 km a šírke 90 km. Táto lokalita bola nazvaná Pusanský parameter, nachádzalo sa v ňom jedno väčšie letisko a strategický prístav, ktorý jediný umožňoval hromadné vyloďovanie ozbrojených síl, navyše oblasť ohraničovala rieka Naktong, ktorá dosahovala šírku až 800 m- bolo jasné, že táto lokalita musí byť ubránená za každých okolností. 15. Augusta zahájili severokórejské jednotky mohutnú ofenzívu, ale vďaka veľkému nasadeniu vojsk OSN a dobrým výkonom novosformovaných jednotiek Kórejskej republiky neuspeli. Tento deň sa nazval Dňom oslobodenia a znamenal obrat vo vojne.

2 etapa vojny
Ďalšiu etapu Kórejskej vojny mala zahájiť riskantná americká McArthurova operácia naplánovaná na 15. September 1950, ktorá zahŕňala námorný a letecký výsadok v tyle nepriateľa.

Riskantnosť spočívala vo veľkom rozdiele medzi prílivom a odlivom(až 10m), práve preto by úspech zaručoval prekvapenie v severokórejských radoch. Cieľom malo byť mesto Inčchon vzdialené len 32 km od Soulu. Američanom sa okamih prekvapenia podaril a severokórejčanom nachádzajúcich sa na juhu odrezali prísun potravín a munície. 19. septembra sa podaril americkým oddielom prielom z Pusánskeho parametra. Napriek prekvapujúcemu manévru úplne oslobodili Američania hlavné mesto Soul až po ťažkých bojoch 27. októbra, keď bola obsadená vládna budova a z prezidentského paláca bola vyvesená americká vlajka. V tomto období dostáva vrchný veliteľ generál McArthur príkaz na zničenie severokórejských síl, za podmienky, že nevyvolá vojenský konflikt zo ZSSR( Sovietsky zväz, napriek tomu, že sa priamo nezapojil do bojov, staral sa o výzbroj a poskytoval aj vojenských poradcov.) a vyhne sa aj konfrontácií s Čínoou. 29. októbra 1950 dostáva McArthur priame posolstvo, v ktorom mu USA ponecháva v konaní voľnú ruku. McArthur sa rozhodne zjednotiť celú Kóreu pod demokratickým režimom, avšak po prejdení 38. rovnobežky armádou OSN narazí na odpor Číny, ktorá ho pred postupom “varuje“. Prezident USA Truman dostáva správu prostredníctvom indického diplomata, ale ignoruje ju. Ďalšiemu postupu vojsk OSN pod americkým velením nedokázala už polorozbitá severokórejská armáda zabrániť. Hlavné mesto KĽDR Pchjongjang bolo dobyté 20. októbra 1950 a do konca októbra obsadili americké sily celý Kórejský polostrov až po Amnokkang (čin. Ja- lu- tiang), hraničnú rieku s Čínou. Nasledovali ďalšie čínske varovania, ktoré boli odmietnuté.

3 etapa vojny
Keďže pre Čínu bola Kórea nárazníkovou zónou, ktorú si nemohla dovoliť stratiť, už 25. októbra 1950 sa zapojila do bojov čínska armáda. Šlo o armádu s najväčším ľudským potenciálom, pri ktorej sa zrealizoval jeden z najutajovanejších presunov väčšieho počtu vojakov(150 000) o akom píše história. Američania ich zásahu neprikladali veľkú váhu, pretože správy, ktoré získavala ich ústredná spravodajská služba CIA (Central Intelligence Agency) žiaden veľký obrat nepredpokladali. Avšak americká špionáž úplne zlyhala za čo vojská OSN draho zaplatili. Zo zimou prišli aj Čínania, ktoré zastihli vojská OSN úplne nepripravené a počet zranených, mŕtvych a v neposlednom rade aj omrzlín stále stúpal V tomto období boli prvý krát nasadené novovytvorené jednotky M*A*S*H( Mobile Army Surgical Hospital). Tieto záchranné útvary sa presadili najmä rýchlymi evakuáciami zranených z frontových línií a zavedením kvalitnej zdravotníckej služby medzi bojujúcimi.

Obrat v pomečre síl spôsobený príchodom čínskych “ ľudských dobrovoľníkov“ vyústil začiatkom novembra do všeobecnej ofenzívy severokórejských a čínskych vojsk. Množstvo Číňanov prinútilo vojská OSN ustúpiť, ich počet sa stále zväčšoval, za 2 roky sa zvýšil viac než o 2 milióny. Spojené čínsko- severokórejské armády 6. decembra 1950 opäť získali Pchjongjang a koncom decembra celú severnú Kóreu. Začiatkom januára 1951 na krátko dobyli Soul. Oddiely OSN sa potom preskupili, začal protiútok a 14. marca znovu dobyli už úplne zničený Soul a o 17 dní dosiahli 38. rovnobežku. V apríli bol odvolaný vrchný veliteľ spojeneckých síl generál McArthur za prekročenie kompetencií, pretože verejne odporúčal bombardovať vojenské základne v Číne. Prezident Truman sa obával, že by sa konflikt mohol rozšíriť na celý Ďaleký východ a preto sa chcel vyhnúť vojenským operáciám na Čínskom území. Miesto vrchného veliteľa zaujal americký generál Matthew Ridgway. Celá línia frontu sa postupne stabilizovala okolo 38. rovnobežky a prešlo sa do pozičnej zákopovej vojy. 23. júna 1951, zástupca ZSSR v OSN, J.A. Malik navrhol ako prvý prímerie. Rokovania sa začali 10. júla 1951 v Käsongu a v novembri sa premiestnili do Pchanmundžomu. Dohoda bola dosiahnutá až 27. júla 1953, takmer po dvoch rokoch rokovania. Dohodou bola stanovená demarkačná línia- stala sa ňou línia frontu. Súčasťou demarkačnej línie bolo vytvorenie demilitarizovanej zóny v šírke 2 km po oboch stranách. Dohoda taktiež zahŕňala podmienky repatriácie zajatcov. (odsunu do vlasti)

Bilancia vojny:
V kórejskej vojne zahynulo vyše štyroch miliónov ľudí, vojakov a civilného obyvateľstva. Vytvorila sa umelá bariéra uprostred homogénneho národa. Kórea zostala doteraz ako jediná rozdelená na dva bloky. V apríli až júni 1954 sa na Ženevskej konferencií zišli veľmoci (ZSSR, USA, Čína, VB, Francúzsko)+ KĽDR, Kórejská republika a účastnícke štáty kórejskej vojny, avšak skončila sa bez výsledku, bez dohody. Mierová zmluva nebola podpísaná dodnes. Kórejská hranica je ešte aj teraz považovaná za najlepšie stráženú hranicu na svete. O vzájomnom zlepšení vzťahov nemôžeme dokonca hovoriť ani dnes, tento zdĺhavý konflikt snáď vyrieši len čas. VARŠAVSKÁ ZMLUVA
Odpoveďou na úspešnú integračnú politiku západných štátov bolo vytvorenie vojensko- politického bloku komunistických krajín, zavŕšené podpisom Varšavskej zmluvy zo 14. mája 1955. Dá sa povedať, že komunistický svet reagoval na demokratický štýlom- Oni majú Marshallov plán, my máme Radu vzájomnej hospodárskej pomoci. Oni majú NATO, my zas Varšavskú zmluvu.

Táto zmluva, podpísaná vo Varšave, bola zmluvou o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci. Podpísali ju Albánsko, Bulharsko, Československo, Maďarsko, NDR, Poľsko, Rumunsko a Sovietsky zväz. Albánsko po nadviazaní spojenectva s Čínou nakoniec v roku 1963 spoluprácu s Varšavskou zmluvou prerušilo a v roku 1968 z nej aj formálne vystúpilo. Zmluva v čase svojho vzniku mala k dispozícii okolo 6 miliónov vojakov. Zmluva formulovala svoje ciele ako obranu pred agresiou, takzvaná vonkajšia obrana, ale nikdy takej agresii nečelila. Počas svojej existencie však nakoniec plnila nie vonkajšiu, ale tzv. vnútornú úlohu. Potláčala pokusy o samostatnosť a v dvoch prípadoch obrátila svoju agresiu proti vlastným členom, proti ktorým vojensky intervenovala. V r. 1956 vstúpili sovietske vojská do Maďarska, ktoré predtým oznámilo, že chce vystúpiť z Varšavskej zmluvy. V r. 1968 sa podobná situácia zopakovala v Československu. Invázie sa z členských nezúčastnili len vojská Albánska a Rumunska.

Zásah proti Maďarsku
Dá sa povedať, že Maďarsko bolo do októbra 1953 “poslušnou“ socialistickou krajinou pod pozorným okom Stalina. Jeho myšlienky vzorne realizoval vodca Komunistickej strany v Maďarsku Matyas Rákosi, ktorý tvrdil, že je najväčším maďarským nasledovníkom Stalina. Vnútri krajiny však vybuchovali sopky a obyvateľstvo spolu s rôznymi tajnými organizáciami nenávideli komunizmus, ZSSR a všetko, čo j s ním spojené. Rozčuľoval ich socialistický režim, Stalin, neskôr Brežnev a pokojný život im narušovali neustále sovietske vojenské hliadky rozmiestnené po celom Maďarsku.( V Maďarsku boli hliadky nevyhnutné, vždy tam hrozil nejaký odpor, na rozdiel od Československa, ktoré nebolo zužované vojenskými hliadkami a taktiež ich reformy boli skôr mierové, nie výbušné) Po Stalinovej smrti 5. marca 1953, nastalo v štátoch komunistickej sféry mierne uvoľnenie a tak vymenovalo nové sovietske vedenie za predsedu maďarskej vlády Imre Nagya. Jeho zásluhou sa zlepšili životné podmienky a uviedol do praxe svoju reformnú politiku. Po jednom z občasných mocenských zápasov zaútočili v Moskve maďarskí stalinisti na Imre Nagya a jeho reformistov. Nahradil ho András Hegeduš. Na nátlak Anastasija Mikojana vystriedali Matyasa Rákosiho jeho dlhoročným námestníkom Ernom Gerom, ktorý bol zarytý stalinista a nebol schopný viesť nové reformy.
Verejnosť bola týmito zmenami sklamaná. Začiatkom októbra vystúpili študenti s požiadavkami za demokratické reformy a stiahnutie sovietskej armády z Maďarska. 23. októbra 1956 usporiadali pochod cez Budapešť.

Týmto dňom sa začína Maďarská revolúcia trvajúca do 11. novembra 1956. Státisíce ľudí pochodovali stredom Budapešti a mnohí žiadali, aby ich požiadavky odzneli v rozhlase. Vedenie rozhlasu odmietlo. Bezpečnostná polícia v budove rozhlasu začala strieľať. Tak sa začala ozbrojená revolúcia. Vedenie Maďarska zachvátila panika. Rozhodli sa na jednom nočnom zasadnutí prijať požiadavky demoštrantov, ktorý okrem iného žiadali, aby sa predsedom vlády stal opäť Imre Nagy.
Po troch dňoch podpísal András Hegeduš rozhodnutie požiadať o pomoc sovietske vojská. V tom čase už boli sovietske jednotky na ceste z kasární. 28. októbra a Imre Nagy postavil na stranu revolucionárov a k povstaniu sa pridali dokonca aj maďarskí vojaci. Toto rozhodnutie Imreho umožnila porážka stalinistov vo vedení. Niekoľko z nich vrátane Andrása Hegeduša prepašovali z Budapešti v sovietskych obrnených autách. Revolúcia triumfovala.
Imre Nagy nariadil okamžité prímerie a vláda začala vyjednávať s Moskvou. Vo vedení Komunistickej strany bol nastolený János Kádar. 30. októbra vyhládil Imre Nagy obnovenie demokracie a vytvorenie koaličnej vlády. Oznámil, že Maďarsko opúšťa Varšavskú zmluvu. Jeho cieľom bolo vytvoriť neutrálne a socialistické Maďarsko.
Vyhlásenie neutrality Maďarska a vystúpenie z Varšavskej zmluvy sa považovalo za dôvod na sovietsku inváziu. Tá sa uskutočnila 4. novembra a zvrhla Nagyovu vládu. Červená armáda zhromaždila v Maďarsku asi 2000 tankov a 60 tisíc vojakov. Sovietske jednotky vybojovali s povstalcami niekoľko pouličných bojov. Za obeť padlo 4000 ľudí, z toho 700 z nich pochádzali zo sovietskeho vojska. Organizovaný odpor neprichádzal do úvahy, pretože KGB zatkla aj ministra obrany aj náčelníka armádneho štábu. Len národná garda mala velenie- velil jej generál Király a Sándor Kopacsi. Generál Király išiel s oddielom polície na kopec Buda a Sándor Kopacsi k budove parlamentu. Boje trvali niekoľko dní. Jednotku Királyho zahnali na západ Maďarska. Po desiatich dňoch sa im podarilo ujsť do Rakúska.
Po potlačení povstania sa ujal vedenia János Kadar. Hoci zastavil niektoré z výčinov bývalých stalinistických vodcov, aj tak bolo Maďarsko naďalej závislé od Moskvy. Kadar postupne dokázal vytvoriť pre Maďarsko istý stupeň autonómie najmä na konci 60- tych rokov. Zaviedol niekoľko trhových hospodárskych reforiem. Aj keď samostatnosť východoeurópskym krajinám príliš nevyhovovala, Kremeľ okamžite zakročil, aby sa neoslabila súdržnosť so sovietskym blokom.

Zásah v Československu
Snaha humanizovať komunistický režim sa v roku 1968 stretla v niekdajšom Československu so širokou podporou občanov. V socializme s ľudskou tvárou videli záruky odstránenia a prekonania nedemokratických spôsobov vlády i nápravy chýb spáchaných v päťdesiatych rokoch. Zhruba osem mesiacov úsilia o systémové zmeny v spoločnosti vstúpilo do histórie ako Pražská jar. Pokus o nové poňatie uplatňovania úlohy komunistickej strany v spoločnosti, obnovenie práv a slobôd občanov, nápravu chýb minulosti rehabilitáciou nevinne postihnutých, spolu s prípravou štátoprávneho usporiadania na základe federácie, sa však skončil tragicky- okupáciou štátu. Po tom, ako sa revolúcia v Maďarsku skončila neúspešne, ostatné štáty dospeli k presvedčeniu, že ZSSR nebude akceptovať výstup z Varšavskej zmluvy ani demokraciu s viacerými politickými stranami a porušenie tohto pravidla by pre ich znamenalo zdrvujúci porážku. Keď v Československu začiatkom roka 1968 prevzali kontrolu vo vedení komunistickí reformátori, snažili sa presvedčiť ZZSR, že oni podobný vývoj ako v Maďarsku neplánujú a ani plánovať nebudú. Pravdupovediac, ich zámery boli obmedzené- tak sa vyjadril i Zdeněk Mlynář: Cieľom Pražskej jari bolo spojiť socialistické princípy v ekonomike s politickou demokraciou. To sa mohlo udiať len a len v Československu. Malo totiž dlhoročné bohaté tradície demokratického socializmu. Sovietsky systém jednej strany a autoritatívnu vládu nanútili Československu v roku 1948 a my sme sa chceli vrátiť pred rok 1948. (Studená vojna, Gabriel Partos, strana 98) V decembri 1967 Brežnev dovolil, aby si strana sama vybrala do vedúcej funkcie náhradu za jedného zo zvyšných stalinistov, zdiskreditovaného Antonína Novotného. A tak 3 až 5. januára 1968 zasadal ústredný výbor KSČ, ktorý nadviazal na vyššie spomenuté rokovanie z decembra. Výbor prijal rozhodnutie rozdeliť funkciu prezidenta republiky a prvého tajomníka ÚV KSČ a schválil, aby A. Novotného vystriedal dovtedajší prvý tajomník ÚV KSS Alexander Dubček.
Odvtedy začalo komunistické vedenie robiť politiku “socializmu s ľudskou tvárou“ čo s nadšením prijímala verejnosť. Zrušila sa cenzúra, boli rehabilitované obete zinscenovaných súdnych procesov, zaviedla sa sloboda slova a vedenie malo v pláne i reformáciu hospodárstva. Aj keď Československo videlo tieto reformy vo viac- menej socialistickom svetle a vôbec nemalo pocit, že by odbočovalo od cesty vytýčenej Kremľom, dosť sa mýlilo.

Aj napriek tomu, že v Československu nebolo dovtedy badať takmer žiaden odpor voči komunizmu, v Moskve videli čo i len najmenšiu reformu ako najostrejší odpor a v miernom uvoľnení režimu videli smrteľné nebezpečenstvo nastupujúcej demokracie spolu z rizikom, že vývoj v Československu, aj keď mierový, by mohlo negatívne ovplyvniť zmýšľanie v okolitých komunistických štátoch. Takéto aj iné myšlienky odzneli 23. marca na konferencií v Dražďanoch, kde sa stretli vedúci predstavitelia komunistických a robotníckych strán a vlád Bulharska, ČSSR, Maďarska, NDR, Poľska a ZSSR, kde sa vlastne po prvý krát verejne vyjadrili k situácií v Československu- skritizovali demokratizačný proces a potvrdili odhodlanie uskutočniť v najbližšom čase konkrétne opatrenia na upevnenie Varšavskej zmluvy a jej ozbrojených síl. Počas jari a začiatkom leta viedli sovietske masovokomunikačné prostriedky kampaň proti vývoju v Československu. Vláda Československa na čele s prezidentom L. Svodobom (bol zvolený 30. marca) na tieto tiché výzvy nereagovala a pokračovala v reformách dúfajúc, že situácia sa príliš nevyhrotí. (do 6.4. bola činná vláda J. Lenárku, po tom, ako podala demisiu, o dva dni vymenoval prezident novú vládu na čele s O.Černíkom)
Od 29. júla do 1. Augusta sa konalo veľmi dôležité stretnutie v Čiernej nad Tisou, kde sa stretli vedúci stranícky predstavitelia ČSSR a ZSSR. Vtedy už bolo jasné, že ZSSR má v pláne napadnúť Československo, čomu sa snažil zabrániť Alexander Dubček zúfalým presviedčaním o tom, že Československo nemá v pláne nastoliť demokraciu a v žiadnom prípade vystúpiť z Varšavskej zmluvy. Nepresvedčil ho a to sa Československu satlo osudným. Na stranu Československa sa postavil i anglický filozof B. Russel, ktorý vyzval ľavicu na celom svete, aby okamžite zorganizovala podpisovú akciu pod petíciu žiadajúcu, aby ZSSR verejne vyhlásil, že nemá v úmysle vojensky zasiahnuť. Už 3.8. opustili územie Československa posledné jednotky Sovietskej armády, ktoré sa zúčastnili spoločného cvičenia a v ten istý deň sa v Bratislave uskutočnila porada predstaviteľov komunistických a robotníckych strán Bulharska, Maďarska, Poľska, NDR, ZSSR a Československa, kde bol odovzdaný sovietom aj známy “pozývací list“. Avšak Československo naďalej pokračovalo v reformách a ešte 15. augusta vláda schválila návrh zásad federatívneho usporiadania ČSSR. 20. augusta sa začalo rokovanie ÚV KSČ, ktoré sa zaoberalo návrhom správy na zjazd.

A v nočných hodinách prekročili vojská ZSSR, Poľska, NDR, Maďarska a Bulharska (Rumunsko sa okupácie nezúčastnilo, pretože s ňou nesúhlasilo, dokonca po nej prezident Ceausesca obmedzil spoluprácu s Varšavskou zmluvou na minimum, takisto ako Albánsko, ktoré opustilo Varšavskú zmluvu hneď po okupácií ) československé hranice a začala sa okupácia (nazývaná aj “preventívnou policajnou akciou“), ktorá mala skončiť proces tzv: Pražskej jari. Hneď 21. augusta boli A. Dubček, O. Černík, J. Smrkovský a J. Špaček internovaný a odvezení mimo územia. Na územie Československa prišlo za jednu noc asi 500 000 mužov, avšak údajne sa nepreliala ani kvapka krvi(avšak počas a po okupácií zabili desiatky ľudí, ako tvrdia jej zástancovia) , zámerom bolo skôr obyvateľstvo vystrašiť. O odpore nemohla byť ani reč, prispel k tomu aj rozkaz L. Svobodu, ktorý sa vzhľadom na dobré vzťahy s Brežnevom s ním stretol už pár hodín pred prekročením hraníc a bol dopodrobna informovaný o okupácií. Obyvateľstvo si však zvolilo iný, individuálny odpor, ktorý im nemohol byť priamo vytýkaný a v žiadnom prípade nemohol byť označený za násilný.(napríklad odstránili všetky tabule s ulicami pre dezorientáciu okupačných vojsk). Rokovania československej delegácie z 23 až 26. augusta však boli dramatické a rozhodne neplatí, že Československo sa podvolilo hneď v prvý deň okupácie. Z prameňov prístupných v súčasnosti vieme, že tieto rokovania v Moskve sa niesli v znamení hádok a sporov a že zostava, ktorú priviedol do Moskvy Svoboda, vyvíjala nátlak na internovaných predstaviteľov.( Dubčeka, Černíka, Smrkovského, Kriegla a ďalších) Obyvateľstvo sa zo všetkých síl snažilo, aby politici nepodľahli sovietom, čo vyjadrovalo napríklad heslom: “sme s vami, buďte s nami “ čo popísali v prvých dňoch okupácie všade kam sa dalo. Žiaľ, po okupácií sa všetko vrátilo do starých koľají, ak nie do ešte horších. Nápravy sa ujali normalizátori, konzervatívne sily typu Indru, Biľaka, ktoré sa spojili so Svobodom, Husákom a Štrougalom a spoločne zlomili odpor zvyšku reformistov a odstránili ich protagonistov z politického života.Po okupácií Československa Varšavská zmluva tesnejšie uviazala opraty a pripomenula, že sloboda ich konania má svoje hranice. Špecificky na príklade Varšavskej zmluvy je možné pozorovať funkciu aliancií, ktoré sa nachádzajú pod nekontrolovateľnou hegemóniou. Sovietsky zväz bol hegemónom rovnako ako grécke štáty Sparta (Peloponézsky spolok) a Atény (Aténsky námorný spolok). Varšavskú zmluvu možno taktiež definovať ako kolektívnu spojeneckú zmluvu s cieľom intenzívnejšie spútať vo vojenskej oblasti satelitné štáty Sovietskym zväzom.
Svoje pôsobenie ukončila 1. júla 1991 podpismi hláv členských štátov, čím sa potvrdilo rozhodnutie o zrušení zmluvy z 25. februára 1991 na zasadaní politického poradného výboru v Budapešti.

20 ZJAZD KSSZ
14. februára 1956 sa v Moskve otvoril azda najznámejší, 20.

zjazd Komunistickej strany, ktorý vstúpil do dejín ako zhodnotenie pokusu o budovanie sociálne spravodlivej spoločnosti a o skoncovanie s kultom osobnosti. Síce o každom zjazde Komunistickej strany sa tvrdilo, že je historický, však 20. zjazd ním skutočne bol- a to vďaka Nikitovi Chruščovovi. Prvý tajomník ÚV Nikita Chruščov predniesol v noci z 25. na 26. februára 1956 historický prejav - O kulte osobnosti a jeho následkoch. "Otca národov" Josifa Stalina, ktorý zomrel 5. marca v roku 1953, v tomto prejave definitívne pochoval v mysliach ľudí, ktorí ho do tej chvíle slepo uznávali a nasledovali. Chruščov v krajne emocionálnom prejave, ktorý sprevádzal mávaním rukami zaťatými v pästiach, takmer tri hodiny vrhal do mlčiacej zjazdovej sály jeden šokujúci fakt za druhým. Vlastnoručne doplňoval text prejavu poznámkami do poslednej chvíle, než vstúpil na tribúnu, ale originál textu jeho vystúpenia sa nezachoval. Obvinil Stalina z porušovania leninských zásad vedenia komunistickej strany a krajiny, z obludných masových represálií a z diletantského riadenia mnohých operácií počas Veľkej vlasteneckej vojny.
Chruščov vtedy nepovedal, a ani nemohol povedať, celú pravdu o stalinských represáliách, ktoré stáli životy miliónov ľudí. Veď on sám mal na nich nezanedbateľný podiel. Mína položená pod systém stalinizmu však vybuchla. A v tom je jeho úloha nespochybniteľná. Vo verejnom odhalení viny Stalina sa s ním ťažko môže niekto porovnať. Chruščov sám neskôr spomínal, že mal obavu, či sa naňho nakoniec delegáti nevrhnú. No nakoniec zo stíchnutej sály zaznel potlesk.
Vo svojich pamätiach neskôr tvrdil, že ho k odsúdeniu stalinizmu viedlo "srdce a svedomie". Nebola to však jediná príčina. Po Stalinovej smrti sa systém dostal do ťažkej krízy. Represálie prekročili všetky hranice únosnosti, najmä chystaný proces s lekármi. Životná úroveň v krajine sa už dostala na hranicu únosnosti. O vážnosti situácie svedčila tiež vzbura vo väzenskom tábore v Norilsku v máji 1953. Systémové zmeny sa ukázali ako nevyhnutné.
Odhaľovanie Stalina bolo nepochybne práve tým odrazovým mostíkom, ktorý Chruščovovi umožnil zaujať kľúčové miesto vo vedení strany a samozrejme, aj sovietskej vlády. Celou svojou povahou vybočoval zo stalinského politbyra. Samozrejme, bol dlhoročným straníckym funkcionárom, v čase veľkých čistiek stál na čele moskovskej organizácie a od roku 1949 bol prvým tajomníkom na Ukrajine. Od 30. rokov patril do okruhu najvyššieho vedenia strany. Napriek tomu nemal spôsoby príslušníka "verchušky", často sa zhováral s robotníkmi a kolchozníkmi a zachoval si takpovediac zdravý sedliacky rozum.

Od príslušníkov partajnej nomenklatúry sa líšil tým, že veril v komunistické ideály a v duchovnú silu marxizmu-leninizmu, hoci ho nemohol do hĺbky pochopiť.
Chruščovova kariéra bola priamo spojená so Stalinom. Ten ho vytiahol hore a poveril najprv vedením moskovskej organizácie a potom Komunistickej strany Ukrajiny. Bol členom Vojenskej rady viacerých frontov počas Veľkej vlasteneckej vojny. Príčiny, prečo Stalin Chruščovovi dôveroval, boli v tom, že Nikita Sergejevič bol nielen prakticky nevzdelaný, ale zároveň sám seba charakterizoval ako "verného vojaka strany". Chruščov prišiel do straníckych funkcií vybavený "robotnícko-roľníckymi univerzitami": bol pastierom, baníkom, zámočníkom a potom poslucháčom straníckych kurzov. Vo svojej straníckej kariére sa vždy držal väčšiny, a väčšinu riadil Stalin.
Tragika Chruščovovej osobnosti je v tom, že nepoznal iný systém ako stalinský a ten chcel len vylepšiť. Jeho kritika stalinizmu vlastne ostala iba na povrchu a nedotkla sa podstaty systému. Chruščov mal nepochybne dobré úmysly, ale tie patrili k takému ich typu, ktorý vedie do pekiel.
Pôvodcom pojmu kult osobnosti je síce Karol Marx, ale tí, čo pomáhali Chruščovovi pripravovať jeho referát, tento výraz vytrhli z kontextu. Z dnešného hľadiska mala neblahý vplyv okolnosť, že úplne chýbala hlbšia kritická analýza fenoménov, ktorými sa kult osobnosti prejavoval (išlo najmä o stranícko-štátnu byrokraciu). Kritika kultu sa tak zredukovala na kritiku odpudzujúcich vodcovských a povahových kvalít Stalina.
Materiály uverejnené v lete roku 1956 síce do istej miery objasnili niektoré subjektívne i objektívne faktory vedúce ku kultu osobnosti, ale ani tie neozrejmili, z akých politicko-systémových koreňov tieto fenomény vyplynuli. Túto závažnú slabinu vystihol okrem iných taliansky komunistický politik P. Togliatti, najprv v interview v časopise Nuovi argumenti a potom na 8. zjazde Komunistickej strany Talianska v decembri 1956, kde povedal: "...plamenné pranierovanie takých veľkých chýb, ktoré viedli až k zločinom, nesprevádzalo ihneď hlboké skúmanie a kritické poukázanie na ich príčiny a podmienky. Zostalo sa pri dramatickom odhaľovaní úchyliek a chýb zomrelého vedúceho činiteľa. Namiesto toho, aby sa skúmalo, aké deformácie sa prejavili v politickom zriadení, ktoré Stalin riadil, čo bolo príčinou toho, že sa mohli prejaviť, a aké metódy sa musia použiť na ich definitívne odstránenie. Nezvážili sa okamžite, rýchlo a úplne všetky závery, ktoré sa mali z odhalení 20.

zjazdu vyvodiť, a teda ani nápravy a zmeny, z ktorých niektoré mali byť veľmi hlboké a malo sa k nim pristúpiť vo všetkých krajinách, kde sú komunisti na čele štátu a spoločnosti."
Istotne tu mal Togliatti na mysli aj fatálnu chybu, keď si vedenie KSSZ neuvedomilo silu všeľudového protisovietskeho rozhorčenia vo všetkých krajinách východného bloku, predovšetkým v Poľsku a v Maďarsku. Zjazd fakticky priznal, že inscenované politické procesy sa diali zo sovietskej iniciatívy a že vzťahy medzi ZSSR a krajinami bloku boli nerovnoprávne. Zároveň si Chruščov akosi nedokázal uvedomiť, že politické procesy nastolili v týchto krajinách stalinistické vedenia, ktoré niesli zodpovednosť za zdeformovaný politický a ekonomický vývoj. Stačilo mu iba, že tieto slovami uznali správnosť záverov 20. zjazdu, v praxi však iba veľmi málo urobili pre nápravu politických a ekonomických deformácií a chýb (Bierut, Rákosi-Gerö, Novotný, Červenkov, Ulbricht, Gheorghiu-Dej, Hodža). Netrvalo dlho a nastali nepokoje v Poľsku či ozbrojené povstanie v Maďarsku, ktoré potlačila Sovietska armáda.
Chruščov i ďalší diskutujúci na zjazde síce podrobili ostrej kritike prebujnenosť, ťažkopádnosť, konzervativizmus stranicko-štátneho byrokratického aparátu, ale takáto kritika občas zaznievala aj za stalinských čias. Nikomu nenapadlo upozorniť na to, pred čím napokon varoval už Marx pri analýze skúseností z Parížskej komúny, že totiž vodcovia sa môžu odtrhnúť od más a nastoliť nadvládu byrokratickej vrstvy.
Na zjazde sa dôsledne neanalyzovala národnostná otázka v ZSSR. Nik netušil, že národnostné antagonizmy nakoniec roztrhajú ZSSR na kusy. Akosi sa zabudlo na Leninov odkaz o nevyhnutnosti boja proti veľkoruskému šovinizmu. Kým v správe, ktorá nebola určená pre verejnosť, vychádzal obraz Stalina ako slávybažného tyrana, 30. júna 1956 ÚV KSSZ prijal uznesenie O prekonaní kultu osobnosti a jeho dôsledkov, ktoré bolo kompromisom so stalinistami. Napríklad sa v ňom tvrdilo, že Stalin sa závažných chýb dopustil iba v poslednom období svojho života. Navyše sa použili pri odhaľovaní kultu argumenty samotného Stalina: "Po Leninovej smrti sa v strane aktivizovali nepriateľské prúdy - trockisti, pravicoví oportunisti, buržoázni nacionalisti, ktorí odmietali Leninovu teóriu o možnosti víťazstva socializmu v jednej krajine, čo by v skutočnosti viedlo k reštaurácii kapitalizmu v ZSSR. Strana rozvinula proti týmto nepriateľom leninizmu nemilosrdný boj." Toto však nevysvetľovalo, ale skôr ospravedlňovalo krutý teror. Chruščov až po odstránení z funkcie vyhlásil, že mal pripustiť rehabilitáciu Bucharina a ďalších podobných Stalinových obetí. Po páde Chruščova sa už Brežnev neodvážil rehabilitovať Stalina, ale na radu svojho ideológa Suslova išiel doslova orwellovskou cestou. Z Chruščova sa stala "neosoba", ktorej podoba bola až do konca 80. rokov neznáma.

V dejinách sa objavili povestné biele miesta - darmo by sme hľadali podrobnejšie informácie o Bucharinovi, Rykovovi, Rakovskom, Zinovievovi, či Kamenevovi. Aj Stalin akoby neexistoval. Ak sa spomenul, tak ako jeden z mnohých straníckych funkcionárov, ktorý sa nanajvýš dopustil akýchsi podrobnejšie nešpecifikovaných chýb.
Stalin hlásal teóriu, že pokiaľ existuje imperializmus, vojny sú nevyhnutné, pretože vyplývajú z jeho podstaty. Mierové hnutie mohlo vojnu iba oddialiť. Treba však uznať, že hoci rátal s Treťou svetovou vojnou v rozmedzí troch až piatich rokov, jeho zahraničná politika bola skôr opatrná. Ustúpil počas berlínskej krízy v roku 1948 a ZSSR priamo nezasiahol do kórejskej vojny.
Dvadsiaty zjazd prišiel s koncepciou mierového spolunažívania a dokonca súťaženia dvoch svetových sústav. Chruščov naozaj začal osobne rokovať so západnými štátnikmi, uzavrelo sa prímerie v Kórei, skončila sa francúzsko-vietnamská vojna a vyriešil sa problém Rakúska. Lenže Chruščovovi sa podarilo to, čo sa nepodarilo Stalinovi - dostať svet na pokraj Tretej svetovej vojny. Dnes sa spomína kubánska kríza, no rovnako mohla do Tretej svetovej vojny vyústiť berlínska kríza v roku 1961, keď postavili povestný berlínsky múr a na Friedrichstrasse proti sebe stáli sovietske a americké tanky, alebo aféra so zostrelením amerického špionážneho lietadla U-2, keď sa Chruščov vyhrážal útokom na americké základne v zahraničí. Pokiaľ však ide o mierové súťaženie, Chruščov prišiel s utopickým plánom a nesplniteľnými sľubmi, že niekedy na prelome 60. a 70. rokov socialistický tábor bude vyrábať viac ako polovicu svetovej výroby a niekedy v 80. rokoch už bude žiť v komunizme. Podľa všetkého, aj čínsku koncepciu "veľkého skoku" tieto utopické predstavy inšpirovali. Chruščov sám vystupoval ako univerzálny odborník. Povestným sa stalo napríklad jeho presadzovanie pestovania kukurice vo všetkých klimatických podmienkach ZSSR, alebo jeho pohon na umelcov, ktorých diela sa mu nepáčili, lebo im nerozumel.
Po prvý raz chcela Chruščova odvolať skupina okolo Molotova. Tento útok odrazil a k dobru mu možno pripísať, že problém neriešil stalinsky, ale presunutím odporcov na nižšie funkcie v aparáte. Druhý útok bol úspešný. Na čelo krajiny sa dostal Brežnev a nastala éra "zastoja", čiže stagnácie.
Historici nemajú radi slovíčko "keby", takže sa nedá špekulovať, aké iné perspektívy pre socializmus mohol otvoriť 20. zjazd pod iným vedením. Keď sa k moci dostal Gorbačov, ktorý intelektom a vzdelaním Chruščova nepochybne prevyšoval, stal sa už iba svedkom konca systému.

Ale to je už iná kapitola dejín

SUEZSKÁ KRÍZA
Znárodnenie Suezského prieplavu

Suezská kríza začala, jednoducho povedané, miernou potýčkou názorov medzi Spojenými štátmi a Francúzskom s Veľkou Britániou. Šlo o Tretí svet. Kým Američania tvrdili, že ich vplyv si tam môžu udržať jedine zrieknutím im známeho imperializmu a ponechaním rozvojovým krajinám, niekdajším kolóniám nezávislosť, Francúzi a Briti mali odlišný názor, túžili mať Tretí svet pevne v rukách. Pokles britského vplyvu v oblasti Blízkeho východu a destabilizáciu francúzskeho panstva z veľkej časti zapríčinil i vojenský prevrat v Egypte z roku 1952, ktorý prinútil abdikovať kráľa Farúka a vyniesol k moci skupinu nacionalistických dôstojníkov, na čelo ktorých sa postavil Gamál Abd an- Násir, ktorý odmietal západný vplyv a okato podporoval alžírskych povstalcov. V roku 1955 sa pre tieto a iné problémy zrodil z iniciatívy Washingtonu Bagdadský pakt. Jeho základom bola zmluva medzi Tureckom a Irakom z februára 1955, ku ktorej sa začiatkom apríla pripojila Veľká Británia, v septembri Pakistan a v novembri Irán. Pakt bol však od začiatku blokovaný Násirom, ktorý nakoniec docieli, aby Sýria, Libanon a Jordánsko do tohto paktu nevstúpili. Taktiež USA sa nakoniec k paktu nepripojili z obavy, ž by takýto postup ešte viac antagonizoval Egypt. Ako náhradu sa USA snažili získať Saudskú Arábiu a jej spojenectvom izolovať Egypt v arabskom svete. Francúzske problémy s Násirom sa stupňovali do takej miery, že Francúzska vláda v Alžírsku závisela od Násira, ktorý okato podporoval alžírskych povstalcov a neustále hľadal ďalších. Z toho dôvodu od roku 1954 Francúzsko poskytovalo dodávky vojenskej techniky pre Izrael, čo požadoval aj Násir od USA, ktoré mu však nepriamo nevyhoveli požiadavkou, aby Egypt všetky dodávky platil hotovými peniazmi, čo bolo pre Egypt hospodársky nemožné. A tak sa Násirová požiadavka z amerického ministra zahraničia Johna Fostera Dullesa ( v tom čase bol na prezidentskom poste Eisenhower) preniesla na sovietskeho vodcu Chruščova, ktorý mu s radosťou vyhovel a prostredníctvom Československa mu dodávku zbraní na úver poskytol. USA sa však nechcel vzdať svojho vplyvu na egyptskú politiky a vzápätí spolu s Britániou navrhli pomoc Medzinárodného menového fondu pri stavbe Asuánskej priehrady v strednom Egypte. Keď však Egypt uznal komunistickú Čínu, návrh hneď stiahli( 18. júl) načo Násir reagoval hneď 26. júla vyhlásením, že jeho vláda znárodní Suezský prieplav za účelom získania finančných prostriedkov, pričom najväčšími podielnikmi boli britskí a francúzski akcionári a znárodnenie egyptskou vládou by znamenalo ohrozenie dodávok ropy do Západnej Európy.

Pre premiéra Veľkej Británie Anthonyho Edena ( za Chamberlaina bol aj ministrom zahraničia, avšak rezignoval na protest práve proti jeho politike zadržiavania) bol tento akt neodpustiteľný, pretože znárodnenie bola nielenže neslýchanou drzosťou, či vážnym ohrozením západného vplyvu, ale i útokom na bývalú slávu Británie, no i Francúzska. Eden už nepomýšľal na žiadne mierové vyjednávania a hneď 30. júla oznámil Spojeným štátom, že Veľká Británia je rozhodnutá proti Násirovi použiť silu. USA nesúhlasilo s týmto riešením a varovalo Veľkú Britániu na neuvážené kroky, ktoré by iste vyvolali viac škody ako úžitku. Bod, v ktorom sa ich názory rozchádzali, bola práva osoba Násira. Kým USA ho považovali za predovšetkým arabského nacionalistu, ktorého treba zvládnuť, Veľká Británia ho považovalo za bezvýznamného sovietskeho posluhovača, ktorého sa treba čím kôr zbaviť a s týmto názorom súhlasilo aj Francúzsko. Cieľom a podľa ich názoru povinnosťou francúzsko- britskej dvojky bolo vyhnať Násira z Egypta vlastnými silami,. avšak nástojčivo si vyžadovali súhlas Američanov, ich podporu a poprípade i priamu pomoc v prípade agresívnej reakcie Sovietskeho zväzu. Američania však naďalej odmietali a ako možnú alternatívu navrhovali medzinárodný dohľad nad egyptskou správou Suezského prieplavu, čím vlastne opäť potvrdili svoju starú známu politiku zadržovania. Napriek americkému odmietavému postoju boli Briti presvedčení, že Američania budú vždy stáť v zákulisí, aj keď verejne nevstúpia do vojny, pričom Francúzi si týmto až takí istí neboli a mali dojem, že USA ich opustili. V polovici augusta sa izraelský premiér David- Ben Gurion nechal presvedčiť francúzskymi vyslancami, že odstaviť Násira je nevyhnutné a keďže Izrael už od roku 1955 plánoval vojnu s Egyptom, je pravý čas na útok práve z egyptskej strany. Tento konflikt by poskytol zámienku Francúzsku uložiť ultimátum obom stranám za predpokladu že Egypt neustúpi, po čom by nasledovalo bombardovanie a po šiestich dňoch vojenská intervencia Francúzska a Veľkej Británie(tej tiež vyhovoval plán, pretože to malo vyzerať, že útok na Egypt nevyplynul z ich vzájomnej dohody s Francúzskom spred niekoľkých mesiacov). Tento plán všetky 3 zúčastnené strany potvrdili tajným protokolom 23. októbra 1956 na parížskom predmestí Sévres. Napodiv z toho úplne vynechali USA aj Eisenhowera, dokonca ho ani neinformovali a do Washinghtonu sa nedostala jediná správa o plánovanom útoku. Briti vedeli, že Eisenhower by s tým nikdy nesúhlasil a potajme dúfali, že ich nakoniec podporí. A tak 29. októbra napadol Izrael Egypt. Hneď na druhý deň predložili Francúzsko s Britániou ultimátum, na ktoré reagoval Egypt podľa očakávania, a to už francúzsko- britské vojnové lode smerovali na egyptské pobrežie so základňou na Malte. 31. októbra začali s bombardovaním.

Keď sa to až z novín dozvedel urazený Eisenhower, reagoval odmerane a s varovaním pred dôsledkami. Aby predišiel podozreniu spiknutia západných veľmocí proti Tretiemu svetu, rozhodol sa riešiť spor cez OSN, ktorá 2. novembra 1956 vydala rezolúciu vyzývajúcu všetky strany k ukončeniu bojových akcií. Avšak Egypťania pokračovali v bojoch, čo nič nebránilo tomu, aby sa pokračovalo podľa pôvodného utajeného plánu, a tak 5. novembra začal britsko- francúzsky letecký a námorný výsadok v Port Saide. Na to hneď reagovala Moskva vyhrážaním sa jadrovým útokom čím oživila USA, ktoré sa jednoznačne postavili proti ZSSR, avšak ešte stále boli rozhodnuté ukončiť útok Francúzska a Británie, ktorý stále pokladali za chybu. Británia zastavila svoje jednotky 6. novembra potom ako jej USA pohrozili devalváciou libry a nedostatkom ropy dôsledku blokádou prostriedkov z Medzinárodného menového fondu. Francúzsko vzápätí ostalo opustené, a taktiež sa hneď dalo na ústup. Tak sa siedmym novembrom skončila britsko- francúzska ofenzíva v Sueze. Izrael však v bojoch pokračoval až do marca a obsadil Gazu a Sinajský polostrov, tieto územia však boli v roku 1957 vrátené. Výsledkom bolo, že v Egypte vzrástla moc Násira a ZSSR.
Tento konflikt patril do izraelsko- arabských vojen, ktoré odrážali premenu regionálneho konfliktu na medzinárodný, ktorý veľmoci nedokázali vyriešiť. Dokopy to boli štyri vojny, prvá z nich sa nazvala izraelsko- arabská roku 1947, druhá, o ktorej som písala je vojna Sinajská, tretia vojna bola vojna šesťdenná z roku 1967 a nasledovala posledná z októbra 1973, teda vojna Kippurská alebo Ramadanská.

KUBÁNSKA RAKETOVÁ KRÍZA
O tomto konflikte z roku 1962 svet všeobecne hovorí, že mal najbližšie k vojne, dokonca sa začal odpočítavať začiatok jadrového útoku. Trvala len 13 dní a jej dôvodom bolo rozmiestnenie jadrových rakiet stredného doletu na Kube Sovietskym zväzom, ktorý chcel týmto počinom vyvážiť nedostatok jadrového arzenálu voči Spojeným štátom. Ďalším dôvodom boli americké jadrové rakety “Jupiter“ v Turecku, ktoré by mohli behom šiestich minút zničiť všetky mestá na juhu Sovietskeho zväzu a v neposlednom rade aj neúspešné vylodenie ozbrojených kubánskych proticastrovských emigrantov podporovaných CIA v roku 1961 na Kubu v nádeji, že vyvolajú povstanie proti režimu Fidela Castra, ktorý sa stal predsedom kubánskej vlády 16. februára 1969.

Problém bol v tom, že umiestnenie rakiet bolo vo veľmi výhodnej polohe- len 150 kilometrov od pobrežia Floridy a čo je najdôležitejšie, umiestnenie Washinghtonu bolo priamo na “dostrel“ sovietskym raketám typu SS-4 s doletom 1900 kilometrov. Typ SS- 5 má ešte dlhší dolet, takže by pokryl väčšiu časť Spojených štátov( typ SS-4, resp. SS- 5 sú šifry používané v NATO na označenie sovietskych rakiet. Ide o skratku pre surface to surface, čiže zem- zem). Rakety typu SS- 5 však na Kubu nikdy nedodpravili. Už spomínaným vylodením proticastrovských emigrantov sa dosiahol opačný výsledok, aký USA očakávali. Na rozdiel od ostatných východoeurópskych štátov, ktoré Stalin doslova donútil prijať niekedy i násilím komunistický režim, Fidel Castro to spravil plne dobrovoľne. Invázia bola porazená a incident v Bay of Pigs( Zálive svíň) potvrdil najhoršie obavy Fidela Castra zo zámerov Washinghtonu voči jeho režimu. Takže Kuba sa tentoraz stala ďalším bodom sváru medzi ZSSR a USA. ZSSR začali rýchlo konať. Rozhodli sa brániť Kubu pred akýmkoľvek vplyvom USA a taktiež presvedčiť Castra, aby dovolil umiestniť jadrové zbrane na jeho ostrove. Castro veľmi rád prijal ochranu ZSSR, no jadrovým zbraniam sa zo začiatku bránil, avšak nakoniec povolil v mene boja proti americkému imperializmu, ktorý nenávidel rovnako ako Stalin a jeho prívrženci. Tak teda od júla do októbra 1962 sa na Kubu námorným mostom prepravilo 43000 sovietskych vojakov, stovky tankov, protilietadlové ofenzívne rakety, 42 rakiet typu SS- 4 a iné vojenské vybavenie (prepravili dokopy 72 rakiet s jadrovými hlavicami)- všetko na zabezpečenie prevádzky v prípade amerického útoku alebo aj obrany. Tento jadrový arzenál by bol schopný zrovnať so zemou americké mestá od Floridy až po juhozápadný Pacifik. Operácia prebehla v úplnej tajnosti, čo bolo výslovným želaním Chruščova so zámerom postaviť americkú vládu pred fait accompli( teda pred hotovú vec). Američania totiž vôbec nepredpokladali, že by si ZSSR dovolil umiestniť jadrové zbrane mimo ich vlastného územia. Prvá informácia , ktorá prenikla viac- menej náhodou na povrch, vzbudila vlnu podozrenia, aj keď nešlo o jednoznačný dôkaz. Riaditeľa CIA Johna McCona prekvapilo, keď sa dozvedel, že na Kube boli vybudované mohutné protilietadlové batérie typu SAM-2 a okamžite o svojom podozrení informoval vládu. Tá to brala na ľahkú váhu a nepodporila ho. McCon však presviedčal ďalej a nakoniec dosiahol uskutočnenie prieskumného letu nad Kubou, ktorý by potvrdil alebo vyvrátil jeho podozrenie.
Jeho podozrenie sa potvrdilo. V nedeľu 14.

októbra 1962 preletelo nad západnou Kubou špionážne lietadlo U-2, ktorého fotografie urobené asi 150 kilometrov západne od Havany nad San Cristóbal jasne identifikovali rakety stredného doletu. To znamenalo, že ZZSR porušil sľub daný Spojeným štátom, podľa ktorého bude ich pomoc na Kube výlučne defenzívna. Ráno 16. októbra prišiel poradca pre otázky bezpečnosti McGeorge Bundy do Bieleho domu, aby informoval prezidenta. Prezident takmer okamžite zvolal schôdzu vojenských a občianskych veliteľov, ktorý vytvorili skupinu pod názvom ExComm- Výkonný výbor Rady bezpečnosti štátu, ktorý bol vlastne spojením “jastrabov a holubov“. Jastraby mali prevahu a vyslovovali sa za vojenské riešenie, Bez prestávky zasadala počas 13 dní trvajúcej krízy, pričom všetky stretnutia boli nahrávané bez vedomia účastníkov, ktoré boli pred niekoľkými rokmi sprístupnené. ExComm mal 3 možnosti- nič nerobiť, bola, vzhľadom na Kennedyho predošlé varovanie, nemysliteľná. Znamenalo by to, že Rusom by sa otvorila nová oblasť, kde by mohli silou presadzovať svoje záujmy a Amričania by zákonite stratili tvár. Ďalšou možnosťou bola diplomatický tlak cez OSN- zaviesť námornú blokádu Kuby a zabrániť tak úplnému rozmiestneniu sovietskych rakiet, hoci v tom čase Spojené štáty nemali istotu, či sa na Kubu dopravili jadrové hlavice pre tieto rakety. (V skutočnosti ich na Kubu dopravili na lodiach ešte pred uvalením embarga a bolo ich možné, ak by prišiel takýto príkaz z Moskvy, odpáliť v priebehu niekoľkých hodín). Rusi však mali právo veta, navyše, každá ochota Američanov pristúpiť na kompromis mohla vyzerať ako slabosť a kontraproduktívne mohla Rusov povzbudiť. Azda sa dalo aj tajne a súkromne ovplyvňovať Fidela Castra, rakety však vlastnili Rusom a odstrániť ich mohli len oni. Tretia možnosť ponúkala letecký útok na raketové základne. Po tejto operácií by pravdepodobne nasledovala rozsiahla invázia, avšak situáciu sťažovala prítomnosť červenej armády na Kube. Nakoniec sa rozhodli pre druhú možnosť, pre pasívny vojnový akt, ktorý nazvali provokatívne “karanténa“, avšak v zálohe si nechávali tretiu možnosť a usilovne prebiehalo sústredenie inváznych jednotiek, čo o niekoľko dní zapríčinilo paniku na Kube.
22. októbra vystúpil Kennedy v televíznych obrazovkách a oznámil svetu situáciu na Kube a súčasne aj americkú reakciu s názvom “karanténa“, ktorá sa mala začať o 48 hodín. Začal vyjednávať zo Sovietskym zväzom o stiahnutí rakiet, inak začne embargo. Aby pridal svojim slovám vážnosť, uviedli sa do pohotovosti americké strategické sily na celom svete. Sovietsky zväz nepovolil a tak sa podľa očakávaní začala 24. októbra blokáda.

Čo i len jediné odpálenie rakety by znamenalo útok ZSSR na Kubu. V ten deň dostalo velenie strategického letectva (SAC) prvý a posledný raz počas studenej vojny rozkaz na pohotovosť zodpovedajúcu stavu obrany dva- bol to iba jeden stupeň pred bojovým nasadením. Aby sa zabezpečilo, že Moskva pochopí, čo sa deje, príkaz na pohotovosť, ktorý vydal veliteľ strategického letectva Thomas Power, nebol šifrovaný.
Kým Kennnedy čakal na Chruščovu reakciu, ubiehali dni mučivého napätia. Nakoniec 27. októbra poslal Chruščov osobný list, v ktorom navrhoval, že sovietske rakety stiahnu za predpokladu, že Spojené štáty sa zaviažu, že v žiadnom prípade nenapadnú Kubu. Spojeným štátom a i celému svetu padol kameň zo srdca len na niekoľko hodín, pretože vzápätí Moskva zmenila požiadavky a na oplátku stiahnutia rakiet z Kuby žiadala stiahnutie pätnástich amerických rakiet z Turecka. Okamih hrôzy zosilnil i fakt, že nad Kubou zostrelili americké špionážne lietadlo U-2, čo USA vnímali ako uskutočnenie príkazu zo Sovietskeho zväzu. Vtedy už bola situácia vážna a celý svet sa obával tretej svetovej vojny, pričom v banku boli hlavne Kuba, Turecko a aj Západný Berlín, pretože akýkoľvek pohyb vojenských síl USA proti Kube by priniesol obsadenie Berlína. Najväčšou nočnou morou však bola vojna. Jadrová vojna. USA zaujali stanovisko: Kuba nebude napadnutá, ak sa odstránia rakety z Kuby a po urovnaní krízy stiahnu rakety aj oni z Turecka. V skutočnosti Kennedy už dávno plánoval stiahnutie rakiet z Turecka, pretože boli veľmi zastaralé a nepredstavovali veľké nebezpečenstvo- predstavovali len tri percentá kapacity USA na zasadenie prvého úderu ZSSR- nemohli sa vôbec porovnávať s arzenálom na Kube. A taktiež ďalšiu inváziu už neplánoval, pretože sa obával ďalšieho neúspechu, bol už poučený fiaskom v Zátoke svíň, USA podnikali voči Kube len sprisahania. Chruščov to však nevedel a 28. októbra verejne prijal americkú požiadavku, čo pre neho znamenalo veľké poníženie a jeho sny o posilnení ZSSR ako veľmoci sa zrútili ako domček z karát. Zaujímavosťou je, že Kennedy osobne prisľúbil stiahnutie rakiet z Turecka, čo však Chruščov nikdy verejne nepriznal.Všetko sa samozrejme dialo pod americkým dozorom. Chruščov teda prehral na plnej čiare. Spojené štáty ho potopili a navyše sa vytvoril svetový názor, že zradil krajiny Tretieho sveta a taktiež Fidela Castra, pretože stiahnutie rakiet s ním vôbec neprekonzultoval. Až po tridsiatich rokoch vyšiel najavo fakt, ktorý by ešte viac vyostril situáciu počas kubánskej krízy.

Generál Anatolij Gribkov totiž navštívil Kubu počas krízy a zistil že okrem rakiet SS-4 sa tam nachádzali aj obávané rakety typu Frog, ktoré boli vybavené jadrovými hlavicami. Navyše tento generál vyhlásil, že na rozdiel od rakiet SS-4, ktoré mohli byť odpálené len na pokyn Moskvy, odpálenie rakiet Frog v prípade, že by Spojené štáty napadli Kubu, spadalo do právomoci miestneho sovietskeho veliteľa. Ak by bola táto skutočnosť známa počas kubánskej krízy a rakety Frog by sa požili proti silám USA, Washinghton by bol vystavený intenzívnemu tlaku podniknúť mohutný jadrový protiúder. V každom prípade táto kríza posilnila jadrové zbrojenie na oboch stranách, avšak obe strany si aj uvedomila, že ani jedna z nich naozaj nechce tretiu svetovú nukleárnu vojnu- znamenalo by to katastrofu, ktorá by použitím jadrových zbraní mohla zničiť celý svet. VIETNAMSKÁ VOJNA
Začiatok tohto konfliktu možno datovať do roku 1945, keď po kapitulácií Japonska, ktoré cez 2. Svetovú vojnu obsadilo Francúzsku Indočínu, Francúzsko znova vyhlásilo svoj koloniálny nárok na Vietnam, Kambodžu a Laos. Táto politika ho doviedla do vojny i Indočíne, ktorá sa skončila katastrofálnou porážkou francúzskych koloniálnych síl pri Die- bien-phu 7. mája 1954. Na konferencií v Ženeve sa rozhodlo o dočasnom rozdelení Vietnamu na 2 časti na 17. rovnobežke. Sever mal byť spravovaný vládou Vietnamskej demokratickej republiky a juh proamericky orientovanými nacionalistami na čele s premiérom Ngo Dinh Diemom, teda s najvyšším predstaviteľom saigonského režimu, pričom plánované voľby na rok 1956 mali priviesť krajinu k zjednoteniu.
V roku 1955 Ngo Dinh Diem vyhlásil referendum, cisárstvo nahradila republika a v októbri 1955 sa stal prvým prezidentom južného Vietnamu, čím otvorene zamietol zjednotenie so severným hanojským a v neposlednom rade komunistami podporovaným Vietnamom a postavil sa na stranu USA, ktoré boli nútené ich podporovať vzhľadom na fakt, že južný Vietnam predstavoval strategickú oblasť i cenné zdroje surovín. Pochopiteľne do južného Vietnamu začali prichádzať americkí vojnoví poradcovia s cieľom vyškoliť juhovietnamskú armádu na boj s komunistickými protivníkmi. Avšak v krajine čoraz viac silnel odpor proti Diemovi a jeho vláde, v ktorej presadzoval maximálne oddaných ľudí- hlavne svojich príbuzných, čo vyústilo do ozbrojeného povstania. Povstalecké skupiny Vietkong, podporované vládou v Hanoji(aj ich zásobovali po tzv. Ho Či Minovom chodníkom), žali čoraz väčší úspech. USA sa zatiaľ nezapojili, vytvorili len teóriu o zadržiavaní šíriaceho sa komunizmu, známu ako teória domina, ktorá mala slúžiť ako tiché ospravedlnenie.

Podľa nej v prípade úspechu Vietkongu by sa celý Vietnam stal komunistickou krajinou a táto ideológia by sa rozšírila aj do ďalších oblastí juchovýchodnej Ázie, čo by viedlo k strate pozícií USA v uvedenom priestore. Vietkongu sa koncom 50. rokov podarilo získať pod kontrolu pomerne rozsiahle územie, čomu sa Diem snažil zabrániť vytvorením tzv. programom strategických dedín, ktorý spočíval vo vytvorení chránených opevnených dedín, avšak aj keď tento plán vyzeral nádejne, územia obsadené Vietkongom sa neustále rozrastali. V decembri 1960 priviedla Diemova diktatúra rôzne prúdy opozície vrátane komunistov, budhistov k vytvoreniu Frontu národného oslobodenia južného Vietnamu(FNOJV), ktorý sa stal hlavnou politickou silou povstania. V druhej polovici roku 1963 bol už vo Vietname totálnej snahe napriek zapojeniu sa Američanov ku konfliktu a saigonský režim vďaka svojim nedostatkom prežíval hlbokú krízu. Povstalci víťazili, juhovietnamskí generáli zvrhli a zavraždili Ngo Dinh Diema a v čele vlády sa striedal jeden neschopný generál za druhým. Po zavraždení J. F. Kennedyho(22. novembra 1963) sa prezidentom USA stal L.B. Johnson,( právoplatne voľby vyhral 3. novembra 1964) ktorý zastával a presadzoval názor, že je potrebné stupňovať vojenské akcie Američanov vo Vietname. A tak sa aj stalo- toto rozhodnutie posilnil i fakt, že už bolo jasné, že spolu s jednotkami Vietkongu bojujú aj severokórejské vojská. Zámienkou na rozšírenie konfliktu bol incident v Tonkinskom zálive 2. augusta 1964, keď severovietnamské torpédové člny napadli americký torpédoborec Maddox. Odvetou bolo priame bombardovanie Vietnamskej demokratickej republiky a vylodenie americkej námornej pechoty v Dan- nangu.
Od roku 1965 sa konflikt čoraz viac zväčšoval, pričom frontová línia prakticky neexistovala. Americké vojská využívali absolútnu vzdušnú prevahu nad územím južného Vietnamu. Využívali vrtuľníky, guľomety, rakety, bombardéry, transportné stroje a úplne tak zničili vietnamskú vegetáciu, čím vážne ohrozili zdravie civilného obyvateľstva a vojska na oboch stranách. Američania sa pohybovali v džungli systémom “pátraj po nepriateľovi a znič ho“, Vietkong zas systémom “udri a uteč“, čo spôsobilo, že Američania v nespočetných stretnutiach nedokázali dosiahnuť rozhodujúce víťazstvo. Veliteľovi povstalcov generálovi Giapovi sa neustále darilo udržiavať bojaschopnosť a zásobovanie svojich vojsk do takej miery, že začiatkom roka 1968 úspešným ťažením a obkľúčením americkej základne Khe- san vzbudil u amerického generála Westmorelanda dojem, že práve Khe- san je cieľom veľkej ofenzívy.

Bol to však len manéver, Giapa v skutočnosti zaútočil na veľké centrá južného Vietname, v ktorých sa sústreďovali americké jednotky vrátane Saigonua Hue. Táto ofenzíva, nazývaná Tet, trvala od začiatku januára do polovice marca 1968, no nepriniesla víťazstvo ani jednej bojujúcej strane, hoci obe to tvrdili.
Na jar bola základňa Khe- san znovu pevne pod americkou kontrolou, ako aj mestá v južnom Vietname, Vietkong sa stiahol. V apríli 1968 severovietnamská vláda súhlasila s Johnsonovým návrhom začať rokovania o mierovom ukončení konfliktu. Prezident USA v máji dokonca zastavil bombardovanie severu.
Američania unavení zdĺhavou a nič neriešiacou vojnou vyjadrovali nesúhlas s pokračovaním konfliktu. Vláda spustila program tzv. vietnamizácie vojny. Znamenalo to opätovný prechod Američanov do úlohy poradcov. Stiahnutie amerických jednotiek nariadil Robert Nixon( na post nastúpil 5. novembra 1968, 7. novembra 1972 bol opätovne zvolený a 8. augusta 1974 odstupuje, nahradzuje ho Ford), neznamenalo to však, že južný Vietnam ostane úplne bez pomoci- Nixon sa len snažil o väčšie vojenské zapojenie zo strany južného Vietnamu. Po prevrate v Kambodži sa dostali k moci ľavicové sily, podobne vo väčšej časti Laosu. Situácia vojsk USA sa tým na začiatku 70. rokov skomplikoval a vláda sa rozhodla z vietnamskej vojny vycúvať. Od roku 1972 sa v Paríži konali rozhovory o ukončení konfliktu medzi USA a severným Vietnamom. Definitívne znenie zmláv bolo podpísané 27. januára 1973. USA odmínovali severovietnamské prístavy, zastavili bojové akcie a v marci 1973 stiahli z územia južného Vietnamu posledných poradcov. USA začali z krajiny odvážať svojich občanov a 29. apríla 1975 odleteli zo Saigonu posledné americké vrtuľníky s evakuovanými. Dňa 1. mája 1975 padol Saigon do rúk severovietnamských vojsk. Dlhotrvajúca vojna v juhovýchodnej Ázií sa skončila. Padlo v nej vyše 50 tisíc amerických vojakov. Koľko zahynulo Vietnamcov, ťažko zistiť. Materiálne škody ostali nevyčíslené a následky vojny prenasledujú krajinu dodnes. Vietnamská vojna sa dodnes porovnáva s vojnou v Afganistane, kde však úlohu Američanov hrali Sovieti a dopadli rovnako neslávne. Vojna v Afganistane sa odohrávala v zime 1979 a podobne ako vo Vietname v nej padlo veľa obetí ako z armády, tak i z civilného obyvateľstva. Avšak sovietske jednotky boli prítomné v Afganistane až do konca Studenej vojny, úplne sa stiahli až 15. Februára 1989. ANGOLA- bojisko Studenej vojny
Angola mohla byť jednou z najúspešnejších krajín Afriky. Spustošila ju však krvavá občianska vojna, ktorá vypukla hneď po oslobodení sa od nadvlády Portugalska v januári 1975.

Boje sa odohrávali medzi Ľudovým hnutím za oslobodenie Angoly (MPLA) a Hnutím za úplnú nezávislosť Angoly (UNITA), obe boli národne oslobodzovacími organizáciami. MPLA bolo podporované ZSSR a Kubou, kým UNITA mala podporu USA a Juhoafrickej republiky. Organizácia africkej jednoty uznala 11. Februára 1976 Socialistickú ľudovú republiku, vyhlásenú MPLA, aj keď ďalšie ilegálne skupiny pokračovali v boji. USA totiž absolútne nesúhlasilo vo výhrou Sovietskeho zväzu, ktorý sa zo všetkých síl snažil získať pod komunistickú vládu čo najviac afrických krajín. V roku 1989 sa z Angoly stiahlo kubánske vojsko. Po podpísaní prímeria v roku 1991 vyhralo vo voľbách nakoniec MPLA, no konečná mierová dohoda bola dosiahnutá v rokoch 1994-1995. JADROVÉ ZBRANE
Celý svet pochopil, čo znamená nebezpečenstvo jadrových zbraní v deň, keď bola na Hirošimu zhodená atómová bomba “Little boy“(Malý chlapec). Jadrové zbrane sa však zostrojovali už počas prvej svetovej vojny Američanmi v Los Alamos zo strachu pred tým, že Hitler vlastní jadrovú zbraň a použije ju. Dá sa povedať, že celý princíp zväčšovania jadrového arzenálu spočíval práve v tom, že jedna strana si myslela, že väčší arzenál má tá druhá a neustále ju zväčšovala. Platí to i opačne. Prví začali s výrobou Američania, avšak prvú skúšku atómovej bomby po druhej svetovej vojne uskutočnili Rusi už 29. augusta 1949. 3. októbra 1952 ich nasledovali Briti a 1. novembra, v tom istom roku, prišlo Američania s triumfom- skúškou vodíkovej bomby, ktorá mala ničivú silu, oveľa väčšiu ako ostatné bomby, čo vystrašilo celý svet- teda význam to malo skôr psychologický, pretože v skutočnosti USA ani len nepomýšľali na jej použitie. Túto termonukleárnu nálož Rusi, aby nezaostávali, predviedli svetu už za necelý rok. V ničom nezaostávali, čo sa týka skúšok atómových zbraní ani Francúzi( 13. február 1960) a Číňania( 16. októbra 1964). Éra atómových skúšok skončila pre ZSSR a USA 25. júla 1963 zmluvou o zákaze skúšok jadrových zbraní, 10. apríla 1972 zas podpísali dohodu o zákaze biologických zbraní, v roku 1974(24. november) sa zas dohodli o náčrte novej dohody o kontrole strategických zbraní ( za účasti Forda a Brežneva)Avšak tieto dohody neznamenali takmer nič. Mierny úspech z roku 1963 znamenala dohoda o zriadení “horúcej linky“ medzi ZZSR a USA dohodou z 20. júna, ktorá zabezpečila dobre zabehnutú a bezprostrednú metódu komunikácie cez ďalekopis, čím sa nahradili v časoch krízy časti improvizované kontakty. V roku 1953 americký prezident Eisenhower uviedol do života obrannú stratégiu “nového štýlu“, ktorá viac vyhovovala jeho šetrnejšiemu prístupu k vládnym financiám.

Chcel dosiahnuť silné hospodárstvo, čo znamenalo nízke dane, čo mohol dosiahnuť len tak, ak šetril na zbraniach a musel sa spoliehať len na jadrové zbrane, čo v konečnom dôsledku oslabilo konvenčné sily USA. USA, oklamané Kremľom, ktorý sa tváril, že má jadrových zbraní až- až, nerobili nič iné, iba zväčšovali jadrový arzenál. Popritom ZSSR ďaleko zaostávali za USA, avšak nikdy by si to nepriznali a používali triky, ktoré presviedčali Američanov, že ZSSR treba predbehnúť čím skôr. Kým USA mali financovanie jadrových zbraní prísne kontrolované, Rusi pracovali bez akýchkoľvek kontrolných mechanizmov. Sovietom sa dokonale podarilo zastrašiť Ameriku, keď 4. októbra 1957 vypustili prvú družicu okolo Zeme Sputnik 1., čím ukázali, že vlastnia medzikontinentálne rakety
Základným kameňom v myslení Spojených štátov sa stala koncepcia MAD(mutual assured destruction- koncepcia zaručeného vzájomného zničenia) vytvorená na začiatku 60. rokov. Jej kľúčovou myšlienkou bolo, že ani jedna strana, aj keby zaútočila prvá, nemôže zabrániť protivníkovi v tom, aby trestal neobmedzene a ničivo. Už pri vzniku MAD ho ohrozovali pokusy rozmiestniť v USA a v ZSSR systémy protibalistických rakiet(ABM), ktoré boli schopné dostatočnej obrany v prípade odvety za predpokladu, že útok by šiel z ich strany. Reakciou na ABM bolo znásobovanie počtu ICBM(podobné ako AMB, rakety SS-18 a SS- 19), aby sa dosiahla istota, že dôjde k vzájomnému zničeniu. Popritom sa obe strany chceli utvrdiť v tom, aby tá druhá proti nim nepoužila žiadnu jadrovú zbraň. Napríklad 27. januára 1967 USA, ZSSR a Veľká Británia podpísali zmluvu o zákaze skúšok jadrových zbraní v ovzduší, 1. júla nasledujúceho roku tie isté krajiny podpísali zmluvu tentoraz o nešírení jadrových zbraní. Avšak situácia sa tým vôbec nezlepšila, obe strany naďalej horlivo zbrojili a žili v strachu pred útokom, majúc na zreteli vytvorené koncepcie. K miernemu uvoľneniu čoraz zvyšujúceho napätie došlo po 26. máji 1972 dohodou SALT 1 , ktorou zakázali rozmiestňovať systémy AMB.(otvorenie prvého kola SALT sa konalo už 17. novembra 1969) Lenže potom sa začalo s rozmiestňovaním rakiet, ktoré mohli niesť viac jadrových hlavíc, čím sa sledovalo zníženie účinnosti možného obranného štítu. Jednalo sa rakety MIRV. SALT 2 bola podpísaná Carterom a Brežnevom 18. júna 1979. V marci v roku 1983 Reagan (vyhral voľby 4. novembra 1980)ohlásil začiatok programu SDI, teda strategickú obrannú iniciatívu. Bol to skôr vedecko- fantastický plán, zakrátko dostal i posmešný názov “Hviezdne vojny“., jednalo sa o plán destabilizujúcej obrannej sily.

Predpokladal vyvinutie nepreniknuteľného štítu, ktorý by tvorili zbrane vybavené laserom a časticovými lúčmi schopné vyradiť balistické rakety protivníka. SDI výrazne prispeli k spomaleniu pokroku v rozhovoroch o odzbrojení. Reaganovi sa zdal plán taký účinný, že 4. februára 1985 naň požiadal o trojité zvýšenie výdavkov. V polovici 80. rokov považoval Gorbačov túto stratégiu za hlavnú prekážku na ceste ku kompromisu v ostatných otázkach. 16. marca 1982 Brežnev( nahradil Brežneva 15. Októbra 1964) ohlasuje zmrazenie rozmiestňovania rakiet SS-20 na západ od Uralu, mierne sa uvoľní situácia, toho istého roku 10. novembra 1982 však Brežnev umiera a vo vední KSSZ ho nahrádza Nadropov. Azda za najväčší úspech snahy o odzbrojovanie sa pokladá Washinghtonská schôdza, ktorá sa konala 8- 10. decembra v roku 1987 za účasti Ronalda Rreagana a Gorbačova. Konala niekoľko mesiacov po ich stretnutí v Reykjavíku( 11-12 október 1986) , kde sa však nedospelo k nijakej dohode, pretože Gorbačov trval na tom, aby sa práce v rámci SDI obmedzili na laboratórny výskum, čo Reagan nemienil podstúpiť ani za cenu likvidácie všetkých jadrových zbraní. Avšak úplne prvým stretnutím Raegana a Gorbačova sa konalo 21. novembra 1985, kde sa rokovalo hlavne o jadrových zbraniach stredného doletu(INF) a o raketách SS-20( Rusi ich začali rozmiestňovať v roku 1977 v októbri) a Pershing 2( americká reakcia na SS-20, rozhodnutie NATO) a o letúnových strelách Cruise(taktiež americká reakcia na SS-20, rozhodnutie NATO). Skončili sa fiaskom napriek veľkému očakávaniu zmeny k lepšiemu pre mierne uvoľnenie komunistickej politiky nástupom Michaila Gorbačova do vedúcej funkcie KSSZ 11. marca 1985. (nastúpil po smrti Černenka, ktorý skonal 10. marca) Môžeme naozaj hovoriť o uvoľnení, pretože aj keď Gorbačov staval na komunistických princípoch, presadzoval “komunizmus s ľudskou tvárou“ a do roku 1989 uskutočňoval perestrojku, čo v praxi znamenalo prestavbu politického režimu na princípoch liberálnejšieho komunizmu. Zmenu v ruskom myslení dokazuje aj moratórium na rozmiestňovanie rakiet v Európe zo 7. apríla 1985, čo posmeľovalo Spojené štáty k pokusu o dohodu zo ZSSR.
Na už spomínanej Washinghtonskej zmluve sa konečne podpísala Zmluva o jadrových zbraniach stredného doletu (INF), ktorou sa USA a ZSSR zaviazali úplne zlikvidovať ich rakety stredného doletu umiestnené na Zemi. Podmienky zmluvy navrhol Reagan prvýkrát už v roku 1981.Táto zmluva ďaleko presiahla rozsah zmlúv SALT 1 a SALT 2, ktoré určili iba strop na rozmiestňovanie strategických zbraní.

Konečne sa stiahli rakety SS- 20, ktoré boli 10 rokov namierené na západ, aj keď za ceny stiahnutia rakiet Pershing 2 a striel Cruise. V roku 1984 (17. januára) jej predchádzala konferencia NATO a Varšavskej zmluvy o odzbrojení, vlastne môžeme povedať, že o konvenčných zbraniach sa diskutovalo už 15 rokov, od roku 1973 do roku 1988. Tento nekonečný dialóg, známy ako Rozhovory o vzájomne vyváženom znížení stavov vojsk (MBFR) sa viedol vo Viedni počas celého obdobia uvoľňovania napätia i v období druhej studenej vojny, ale úspech nikdy nepriniesol. Neskôr dostali tieto rozhovory o kontrole zbrojenia nový náter s názvom Konvenčné jednotky v Európe (CFE) i nový cieľ: znížiť vojenský potenciál zvláštneho určenia- prekvapivého útoku. AJ tieto rozhovory zostali dlho na mŕtvom bode. Zrazu sa však všetko dalo do pohybu. Zásluhu na tom mal Michail Gorbačov, ktorý v decembri 1988 oznámil rozsiahle jednostranné zníženie stavov vojenských síl. O dva roky neskôr sa v Paríži slávnostne podpísala Zmluva o konvenčných jednotkách v Európe. Na podpise sa v rámci procesu konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe(KBSE) zúčastnili vedúce osobnosti 34 krajín. Táto konferencia vytvorila pre európsku bezpečnosť a spoluprácu oveľa reálnejší rámec ako Helsinská konferencia spred 15 rokov. Otom nasledovalo veľké asymetrické znižovanie počtu stavov na stranách Varšavskej zmluvy a NATO, pričom NATO znížili svoje stavy oveľa menej. Tempo znižovania stavov pokračovalo aj po smrti Michaila Gorbačova, koncom júla 1991 sa podpísala zmluva START 1 o 30% znížení arzenálov jadrových hlavíc Spojených štátov a Sovietskeho zväzu do konca roku 2000. Po 18 mesiacoch ju nahradila zmluva START 2, ktorá určila, že každá strana zníži počet svojich jadrových hlavíc o ďalšie dve tretiny, aby sa do roku 2003 znížil ich počet na 3000 až 3500. Úplne sa majú odstrániť aj všetky medzikontinentálne balistické rakety s viacerými hlavicami, ktoré boli hlavnou oporou sovietskych zastrašovacích prostriedkov.
Môžeme teda povedať, že až koncom 80. rokov sa vzťahy medzi ZSSR a USA dostali do normálnych koľají. Normálne koľaje so sebou priniesli dohody o obchode, o vede, o životnom prostredí i o celom rade ďalších problémov. ŽIVOT V ZSSR A USA POČAS STUDENEJ VOJNY
Akokoľvek rozdielne sa zdajú byť štáty ako Sovietsky zväz a Spojené štáty, jedno mali spoločné: strach. Strach pred vojnou, strach pred jadrovými zbraňami, strach pred druhým svetom (teda západným alebo východným) a čo je najhoršie, strach pred sebou samým.

Strach pred vlastným štátom, ktorý viedol takú politiku, že hrozil útok z opačnej strany, avšak i strach pred štátom vlastným. Oba fronty sa dostali do takého štádia, že sa panicky obávali akejkoľvek zrady čo i len z civilného obyvateľstva , úzkostlivo sledovali každý pohyb a prísne trestali každý priestupok, pričom nebadať podstatný rozdiel medzi svetom komunistickým a demokratickým. ZSSR
Obyvateľstvo ZSSR a ostatných satelitných štátov bolo počas studenej vojny veľmi málo informované. V skratke možno povedať, že sa od nich očakávalo, že budú poslúchať vodcu, dodržiavať ústredné plánovanie, pracovať kolektívne, nenávidieť USA a takýmto spôsobom dokonale spĺňať Stalinove predstavy o modernej spravodlivej spoločnosti. Čítame o živote súdruha Stalina, veríme v svoj dnešok i v svoj zajtrajšok. Veríme v boj pod vedením Stalina.(Od úsvitu století po začátek studené války, Godfrey Hodgon, strana 254) Stalin musel byť vždy modlou, ku ktorej vzhliadal celý východný svet a familiárne ho oslovoval “otec Stalin“, pričom ho mal pokladať za svojho učiteľa, vodcu a milovaného priateľa, ktorý mu pomáhal dostať sa k najvyššiemu poznaniu. Život vo východných štátoch by sa dal charakterizovať na príklade hocijakej Stalinovej oslavy či akcie, na ktorej sa zúčastnilo celé obyvateľstvo- na fotkách sa do objektívu pozeral usmiaty Stalin s nádherne oblečenými deťmi okolo, ktoré hladil po vlasoch. Avšak táto ilúzia trvala len pár hodín a po skončení oslavy deti museli požičané šaty zobliecť a vrátiť sa do skromného príbytku, kde sa triasli od zimy a nemali čo jesť. Nechcem tým povedať, že len ten komunistický svet bol zlý, minca má dve strany, avšak pravdou zostáva, že práve obyvateľstvo doplatilo na dôsledky druhej svetovej vojny a hlavne zbrojenia, na ktoré sa vynaložili obrovské financie. Veď až 60% štátneho rozpočtu plynulo do obrany a ozbrojených síl. Avšak obyvateľstvo bolo stále utvrdzované v myšlienke, že toto sú obety, ktoré musia podstúpiť pre vlastenecké víťazstvo a spravodlivosť. A obyvateľstvo tomu zväčša verilo aj vďaka tomu, že zo západu k nim nedoliehali akékoľvek objektívne informácie a všetko, čo o ňom vedeli, starostlivo upravil vodca a predložil mu myšlienky ako: Západ je úpadkový a nebezpečný, je zlý, nemá morálku, je imperialistický, chce nás zničiť, ich umenie je vulgárne a celá Amerika je plná milionárov, ktorí držia v prepychu svojich psov , ďalej plný kriminálnikov a prostitútok.

Akákoľvek sympatia západu ako napríklad počúvanie rádia alebo korešpondencia bola chápaná ako otvorený odpor a prísne trestaná, najčastejšie zinscenovaným procesom, potom väzením alebo rovnou deportáciou na Sibír- do gulagov, čo boli údajne pracovné tábory. Absolútne zakázaným bolo počúvanie rádia Hlas Ameriky, Slobodnej Európy alebo čítanie amerických kníh.(tie sa vlastne na územie ZSSR ani legálne nedostali) Zakázané bolo čokoľvek, čo prichádzalo zo západu- teda aj literatúra, móda a dokonca aj hudobný štýl: Dnes hráš jazz, zajtra zradíš ľud. ,Komunizmus bol napríklad pevne spätý i s ateizmom. Neprichádzalo do úvahy, aby komunistický funkcionári navštevovali kostol alebo v ňom dokonca vyslovili manželský sľub. Ďalším problémom bola i veľmi rozsiahla špionáž. Sledovalo sa úplne všetko. Dokonca i obyčajní ľudia, úplne zmenení strachom, boli schopní udať vlastných priateľov, že majú napríklad príbuzných v Amerike(čím sa stali automaticky podozrivými) a poslať ich tak na smrť, len preto, aby sa sami obránili. Veľmi rizikovou skupinou boli spisovatelia, herci a ostatní občania verejne známi, ktorých kariéra a niekedy aj život záviseli od politického zmýšľania. V skratke môžeme povedať, že Amerika a ostatný západný svet boli pre východ úplným tabu a hovoriť o ňom sa mohlo len v zlých superlatívoch- a ako som už spomenula, väčšina ľudí svojim slovám naozaj verilo. Veď z televízie a z rozhlasu mohli o západnom svete prijať len negatívne informácie, ktoré ich usvedčovalo v tom, že sa nemajú vlastne až tak zle a všetko sa dá prežiť, len aby nepadli do náručia tomu amorálnemu, vulgárnemu a nebezpečnému imperialistickému svetu na západe. Veľký zlom v myslení Sovietov nastal v roku 1957, keď KS povolila americkú výstavu v Moskve- Američania sa dostali na východ a ukázali, že zďaleka nie sú takí vulgárni a amorálni. Odvtedy obyvatelia ZSSR začali pochybovať o stopercentnej pravdivosti slov KS.
Výsledkom bolo, že počas studenej vojny bol Sovietsky zväz a jeho satelitné štáty takmer úplne odrezané od sveta, väčšinou spokojné s vlastným spôsobom života vzhľadom na to že nepoznali iný. Tí, čo mali príbuzných na západe , ak sa im to podarilo, emigrovali a podaktorí sa po skončení Studenej vojny vrátili domov. V konečnom dôsledku môžeme skonštatovať, že východ bol o všetkých politických udalostiach informovaný neúplne alebo úplne mylne, teda existovali v svete vymyslenom vedúcou Komunistickou stranou v krajine. ŽIVOT V USA
Podobne ako v Sovietskom zväze bol západný svet ostro sledovaný vlastnými krajinami a úzkostlivo nabádaný k nenávisti voči komunizmu a voči všetkému čo bolo (a vlastne aj je) s ním spojené.

Aj keď sa Studená vojna skončila, zrnká akejsi nevraživosti v krajinách západu v nich zostali dodnes.
Západ chápal komunizmus nie ako politický režim, ale ako celkový spôsob života, ktorý bol vlastne chorobný a bolo sa mu treba vyhýbať ako moru. Americkí funkcionári stále tĺkli do hláv obyvateľstvu, že nenávisť voči ZSSR je ich povinnosťou a jedine odmietaním akejkoľvek formy komunizmu budú schopní zabrániť prevratu, ktorý by pre nich znamenal istú záhubu. Aby funkcionári posilnili odpor voči Rusom, zinscenovali dokonca socialistický prevrat v istom mestečku v štáte Wisconsin- hra dosiahla svoj účel a Američania si nevedeli predstaviť nič horšie, ako život v socializme. Američania si zvolili i ľahšiu formu odporu voči komunizmu, napríklad sa natáčali filmy jasne symbolizujúce ZSSR ako nepriateľa- napríklad film Červená planéta Mars, alebo desiatky iných, väčšinou sa v názvoch vyskytovali slová červená, kladivo, kosák a podobne. Taktiež riešili odpor výsmechom pomocou karikatúr, divadelných predstavení a článkov, v ktorých zosmiešňovali komunistický režim, avšak nechávali ľudí pred ním v strehu. Avšak akúkoľvek silu ukazovala špička Spojených štátov, jediné, čo pociťovali, bol strach. Strach pochádzal aj z faktu, že armáda Spojených štátov bola neporovnateľne menšia ako sovietska. A ten všadeprítomný strach ich prinútil, aby otočili vlnu podozrenia i voči vlastným. Už pred vojnou zriadený Oficiálny výbor pre neamerickú činnosť počas Studenej vojny nabral plné obrátky, každý, kto mierne vybočil “z bežného spôsobu amerického života“ bol hneď obvinený so spoluprácou so ZSSR. Najviac na mušku si zobrali samozrejme hercov, spevákov a spisovateľov, ktorí sa ani nenazdali, a hneď boli označovaní za špiónov najhrubšieho zrna. Najviac si toho Spojené štáty vytrpeli za senátora McCarthyho, ktorý sa tak vyžíval v hľadaní a trestaní zradcov, že po istom čase mu neboli potrebné ani dôkazy o špionáži a odsudzoval každého, kto sa mu trochu nezdal. Odhadom mohla byť sledovaná asi tretina obyvateľstva, McCarthy to odôvodňoval tým, že po 49. roku (v Číne sa dostala k moci Komunistická strana) žije s komunistickom presvedčení štvrtina obyvateľstva, teda je tu veľké riziko “nakazenia“ a Spojené štáty nemôžu nič riskovať. Tento McCartyho spôsob teroru veľmi zužoval obyvateľstvo, napríklad potom, ako úplne nepravdivo vyhlásil, že má presný zoznam 207 komunistov, ktorí pracujú na ministerstve zahraničných vecí. Celá Amerika tŕpla strachom, veď každým dňom sa zvyšoval počet údajných zradcov na čiernej listine, pričom občan odvolaním sa na ústavu prišiel akurát o prácu. Ľudia, ktorí boli kedysi členmi Komunistickej strany, napríklad počas 30.

rokov, a nemali nič spoločné s komunistami v ZSSR počas Studenej vojny, boli už úplne odpísaní a mali zničený celý život. McCarthy tvrdil, že aj Hollywood je popretkávaný socialistickými nitkami, avšak úplne to prehnal, keď v roku 1954 obvinil zo zrady armádu Spojených štátov, čo už bola naozaj silná káva. O tri roky na to zomrel na alkoholizmus. Čo sa týka informovanosti obyvateľstva, Američania a iné západné štáty boli na tom lepšie ako ZSSR, avšak taktiež informácie prichádzajúce do krajiny boli takmer vždy skreslené, označujúc ZSSR ako agresora a USA ako krajinu, ktorá sa len bráni a ochraňuje iných. V každom prípade západné štáty netrpeli takou biedou ako východné. Pochopiteľne to zapríčinilo odlišné prerozdelenie zdrojov v rámci ekonomiky v krajinách- zatiaľ čo takmer všetky financie ZSSR plynuli do sféry zbrojnej techniky(samozrejme vrátane jadrových zbraní) a armády, Spojené štáty mysleli i na blahobyt obyvateľstva a snažili sa o vyvážený stav ekonomiky. KONIEC STUDENEJ VOJNY
Prelomovým rokom bol rok 1989.Kubánske vojsko sa stiahlo z Angoly, sovietske zas z Afganistanu, v poľských voľbách konečne zvíťazila Solidarita(4. jún, nekomunistické združenie), v Československu prebehla nežná revolúcia a moci sa ujala nekomunistická vláda(revolúcia v novembri, vláda nástup 10. decembra), v Rumunsku sa zvrhla Ceausescuova vláda...vlna prevratov v bývalých satelitných štátoch teda ukončila “jaltskú históriu“ Európy. Ďalšie prevraty nasledovali v roku 1990, hlavne proti existencií ZSSR, ktorý skutočne ako zväz zanikol v decembri 1991 a vzniklo tzv. Spoločenstvo nezávislých štátov. Všeobecne sa za definitívny koniec Studenej vojny považuje 2-3. december, keď sa Bush a Gorbačov stretli na brehoch Malty. Lode, ktoré ich tam dopravili, boli azda najstráženejšími objektmi všetkým čias. Postoje oboch krajín boli vo väčšine otázok najbližšie od skončenia druhej svetovej vojny. Merané povojnovými hľadiskami: Západ vyhral Studenú vojnu.

Zdroje:
George B. Tindall, David E Shi.: dejiny Spojených státu amerických, 3. vydanie, Praha, Lidové noviny, 1998, ISBN 80-7106-902-9 -
Gabriel Partos.: Studená vojna, 3. vydanie, Bratislava, PTK- ECHO, 1994, ISBN 80-88753-04-X -
Odfrey Hudgson.: Od úsvitu století po začátek studené války, 1. vydanie, Praha, Columbus, 2001 -
Európska iniciatíva Fréderica Deloucha.: Dejiny Európy, 1. vydanie, Bratislava, Mladé letá, 1995, ISBN 80-06-00605-9 -
Miroslav Kamenický, Ivan Mrva, Mária Tonková, Pavol Valachovič.: Lexikón svetových dejín, 1. vydanie, Banská Bystrica, Media Trade, 1997, ISBN 80-08-01120-3 -

Koniec vytlačenej stránky z https://referaty.centrum.sk