Život v Rímskej ríši

V kráľovskom období žili Rimania ešte v rodovom zriadení. Desať rodov tvorilo kúriu a 10 kúrií kmeň – tribus. Zo starších príslušníkov rodov vznikol poradný zbor kráľa – senát. Na konci kráľovstva rodové zriadenie zaniklo. Na začiatku republiky tvorili rímsku spoločnosť pôvodný obyvatelia Ríma – patricijovia a potomkovia prisťahovalcov – plebejci. Patricijovia zastávali v Ríme všetky významné funkcie, plebejci mali len obmedzené práva. Nemohli sa sobášiť s patricijmi, ani zastávať úrady. Raný vývoj republiky vypĺňal boj plebejcov za zrovnoprávnenie. Najskôr získali plebejci dve miesta tribúnov ľudu. Ich povinnosťou bolo chrániť plebejcov pred svojvôľou patricijov. Boli osobne nedotknuteľní a mali právo veta, čiže mohli zamedziť prijatie opatrenia, ktoré by bolo v neprospech plebejcov. Neskôr plebejci dosiahli spísanie zvykového práva a sprístupnenie jeho textu. Zákony dvanástich tabúľ z roku 450 pred Kr. boli dlho zdrojom rímskeho práva. V roku 287 pred Kr. dosiahli plebejci úplnú rovnoprávnosť, keď získali úrad jedného konzula. V správe štátu tak spojením bohatých patricijov a plebejcov vznikla nová spoločenská vrstva – nobilita.
Na čele rímskej republiky stáli dvaja konzuli volení na jeden rok. V čase vojenského nebezpečenstva menoval senát jedného z nich za diktátora, ktorý velil vojsku a mal na pol roka neobmedzenú moc. Senát zostal poradným orgánom konzulov a členstvo v ňom bolo doživotné. Rímsky mestsky štát bol v podstate poľnohospodárskym štátom, lebo bohatstvo občanov plynulo z držby pôdy a z jej výnosov. Najbohatší občania vlastnili veľké latifundiá, na ktorých pracovali otroci. Väčšinu obyvateľstva však tvorili slobodní roľníci. Voči štátu mali povinnosť platiť dane a slúžiť vo vojsku. Keďže rímski občania si museli sami zadovážiť výzbroj, bezzemkovia neboli začlenení do vojska.
Bojové jednotky rímskeho vojska tvorili légie, ktorým velili konzuli. Hlavnou bojovou silou boli ťažkoodenci, jazda len prenasledovala nepriateľa. Výboje prinášali Rimanom bohatú korisť, lacnejšie obilie a vojenských zajatcov – otrokov. Pracovali na latifundiách, v baniach, v remeselníckych dielňach, ale aj ako služobníctvo v panských domoch. Otrokov nepokladali za ľudí. Rimania svoj majetok delili na tri druhy: mlčiace nástroje – napr. pluh, polohovoriace nástroje – dobytok a hovoriace nástroje – otroci.
Dostatok lacných otrokov umožnil vlastníkom pôdy vyrábať lacnejšie.

Zbedačení drobní roľníci strácali svoje pozemky a odchádzali do miest, kde sa stali proletármi. Tu žili na trovy štátu, lebo stále mali volebné právo. No v rímskej armáde ako bezzemkovia slúžiť nemohli. Medzi bezzemkami rástla nespokojnosť. S požiadavkou pozemkovej reformy vystúpil roku 133 pred Kr. tribún ľudu Tiberius Gracchus. Navrhol zákon, ktorý obmedzoval vlastníctvo štátnej pôdy na 1000 jutár na rodinu. Ostatná pôda sa mala rozdeliť po 30 jutrách medzi bezzemkov. Svoj zámer však neuskutočnil, lebo nepriatelia reformy ho zavraždili. Po desiatich rokoch sa pokúsil bratove zámery uskutočniť Gaius Gracchus. No nepodarilo sa mu vytvoriť širokú opozíciu proti senátu získaním mestskej chudoby, lebo ho takisto zavraždili.
Nevyriešené problémy s bezzemkami, ktoré komplikovali dopĺňanie vojakov do légií, (Rímsky ťažkoodenec bol vyzbrojený mečom, kopijou a oštepom. V boji sa chránil pancierom, prilbou a štítom. Najbohatší boli ťažkoodenci. Chudobnejší ľahkoodenci mali oštepy a najchudobnejší len praky) signalizovali, že dozrel čas na nové politické usporiadanie štátu a nové rozdelenie moci v Ríme.