Po vyhlásení Trumanovej doktríny 12. marca 1947 (Winston Churchill: USA musí podporovať národy brániace sa zotročeniu) sa začína v USA uvažovať o pomoci pre krajiny, ktoré ju naliehavo potrebujú.
Hlavným iniciátorom tohoto postupu sa stal minister zahraničných vecí USA generál Marshall. Marshall dospel k názoru, že USA majú urobiť všetko pre to, aby sa európska ekonomika postavila na nohy: pretože iba hospodárky silná krajina môže byť politicky tak stabilná, že odolá komunizmu. Bola tu však otázka, ako pomôcť európskym krajinám. Od konca svetovej vojny investovali USA do Európy 9 miliárd dolárov a výsledok bol nulový. Touto problematikou sa zaoberala Rada pre plánovanie politiky, ktorá pôsobila na americkom ministerstve zahraničných vecí. Na jej čele stál George Kennan. Rada na čele s Kennanom sa snažila zistiť, ktoré európske krajiny potrebujú pomoc ihneď. Prišla k názoru, že najakútnejšie potrebujú pomoc Francúzsko a Taliansko; z politických dôvodov, pretože tu boli silné komunistické strany.
Zároveň Rada formulovala myšlienky o tom, ako bude vyzerať americká pomoc Európe:
· mala to byť posledná pomoc, ktorú mali Spojené štáty poskytnúť Európe;
· hlavnou úlohou pomoci bolo postaviť európsku ekonomiku na nohy;
· pomoc mala trvať asi štyri roky;
· USA mali poskytnúť Európe určitú, vopred stanovenú čiastku;
· pomoc nemala byť poskytovaná jednotlivým krajinám, ale Európe ako celku. Dôvodom tohoto rozhodnutia bolo, že Spojené štáty vinili z krachu európskej ekonomiky roztrieštenosť európskych štátov: každý sa sústredil iba na svoju ekonomiku bez dôslednej prepojenosti zahraničného obchodu a spolupráce. · podmienkou bolo, že Európa sama má o pomoc požiadať, sama má prevziať iniciatívu, Spojené štáty sa nebudú vnucovať;
· otázna bola účasť ZSSR a satelitov, ale rozhodlo sa, že pomoc bude poskytnutá aj im, ak o ňu budú mať záujem;
USA nechceli byť zodpovedné za rozdelenie Európy. (Jedinou európskou krajinou, ktorej pomoc nebola ponúknutá bolo Španielsko, kde vládla Frankova diktatúra.)
· ďalšou otázkou bolo, cez akú inštitúciu sa bude pomoc poskytovať: OSN bolo zamietnuté, lebo nie všetky krajiny sú v OSN, na druhej strane sú v nej krajiny, ktoré pomoc nedostanú ;
· hlavné slovo mala mať Veľká Británia, (snaha o posilnenie Veľkej Británie). Generál Marshall využil pozvanie z univerzity v Harvarde, kde mal 5.júna 1947 prejav, na prezentáciu americkej koncepcie pomoci Európe.

Zdôraznil, že tento projekt je namierený proti hospodárskemu chaosu, a preto je ponúknutý všetkým štátom Európy.
Príčiny vzniku tohoto projektu:
1. hospodárska stabilita Európy proti šíreniu komunizmu;
2. kontrola USA nad západnou Európou;
3. týmto projektom si Spojené štáty liečili nadvýrobu;
Export USA počas druhej svetovej vojny vzrástol takmer päťnásobne, zásobovali celú protihitlerovskú koalíciu. USA mali záujem na udržiavaní tohoto rozsahu výroby, pretože zlikvidovali nezamestnanosť. V roku 1947 sa ale v Európe vyčerpali devízové rezervy, jedinou tvrdou menou bol americký dolár. Európa nemala čím platiť za americký tovar. Celú túto situáciu mal riešiť Marshallov plán;
Marshallov plán pomoci nebol klasickým úverom. Bolo jasné, že európske štáty by neboli schopné platiť. 90% pomoci plynulo vo forme darov, iba 10% bolo pôžičkou. Napokon do Európy neplynuli financie, ale výrobky. Vlády európskych štátov predali tieto výrobky podnikateľom. Peniaze, ktoré vláda získala za predané výrobky, mohla investovať do hospodárstva. 10% úveru splácali európske krajiny surovinami alebo produktami. Ani tie nemuseli priamo plynúť do Ameriky, mohli to splatiť európskym podnikom, v ktorých mal väčšinu americký kapitál.
Európske krajiny boli hneď po prejave nadšené, Veľká Británia sa chopila iniciatívy, oslovila francúzsku vládu a 17.júna 1947 sa stretli francúzsky a britský minister zahraničných vecí, aby prerokovali podmienky. Najdôležitejšou otázkou, ktorou sa zaoberali bola účasť Sovietskeho zväzu, Briti aj Francúzi by privítali, keby sa Sovieti nezúčastnili Marshallovho plánu, lebo by všetko iba komplikovali. Ale 22.júna dávajú Sovieti najavo, že sa chcú zúčastniť ďalšej schôdzky ministrov zahraničných vecí Veľkej Británie a Francúzska 28.júna v Paríži. Molotov presadzoval klasické úvery na bilaterálnej úrovni len pre tie najzničenejšie krajiny a pre tie, ktoré boli v protihitlerovskej koalícii. Tieto požiadavky boli pre Veľkú Britániu a Francúzsko neprijateľné, takže Molotov odchádza s konštatovaním, že Sovietsky zväz sa nezúčastní Marshallovho plánu. Vtedy definitívne spadla "železná opona". Podľa západnej tlače sa svet definitívne rozdelil na dva bloky.
To, že odišiel Sovietsky zväz znamenalo, že Marshallovho plánu sa nezúčastní ani východná Európa. Jediným závažným záujemcom bolo Československo. Poliaci o tom tiež rokovali, ale vláda nikdy neprijala oficiálne vyhlásenie o účasti na Marshallovom pláne. Jediné oficiálne vyhlásenie bolo o zamietnutí, 9.júla 1947. Československo považovalo Marshallov plán za vynikajúcu možnosť ako riešiť závažné ekonomické problémy. Československo si uvedomovalo, že je v sovietskej sfére vplyvu. Po odchode Molotova zisťovala československá vláda, ako sa má zachovať.

5.júla dostal Gottwald tajnú depešu, v ktorej ho Stalin nabáda, aby sa Československo zúčastnilo na Marshallovom pláne, ale malo znemožniť jeho jednomyseľné prijatie. 7.júla prijala československá vláda rozhodnutie o účasti na Marshallovom pláne. Ale 8.júla dostáva Gottwald ďalšiu depešu, aby Československo odvolalo účasť.
9.júla 1947 odchádza československá delegácia (Gottwald, Ján Masaryk, Prokop Drtina) na rokovania do Moskvy. Stalin tlačil na celú delegáciu, aby odvolala účasť na Marshallovom pláne; vyhlásil, že je to "otázka priateľstva, buď ste s nami alebo proti nám". 10.júla 1947 československá vláda jednomyseľne odvolala účasť na Marshallovom pláne - bola to trápna situácia, lebo deň predtým ešte svoju účasť potvrdili.
Dôsledky odmietnutia Marshallovho plánu pre východný blok:
1. Západná tlač predpokladala, že Československo môže plniť úlohu sprostredkovateľa medzi Východom a Západom. 2. Na Západe sa uplatnili vyspelé výrobné technológie, Východ sa k nim dostal až na začiatku 70tych rokov. Príčiny, pre ktoré ZSSR odmietlo účasť svojich satelitov:
1. Sovieti sa domnievali, že odmietnutím východoeurópskych krajín celý Marshallov plán krachne, pretože v tom období boli významnými producentami poľnohospodárskych výrobkov pre Západ. 2. Obávali sa amerického vplyvu vo východnej Európe
3. Hospodársky dôvod: Sovieti vymysleli plán na riešenie svojich problémov v spolupráci s východnou Európou. Ich deficit mali nahrádzať satelity. Marshallov plán zapríčinil to, že Sovieti začínajú pretvárať sovietsku sféru vplyvu na uzavretý blok. Premena na blok znamená totálne podriadenie satelitov a riadenie ich politiky priamo z Kremľa. Po roku 1947 dávajú najavo, že všetky krajiny vo sfére vplyvu majú mať komunistické režimy sovietskeho typu.
Formovanie východného bloku:
Východný blok sa začal formovať na systéme dvojstranných zmlúv, ktoré medzi sebou satelity podpisovali. Tým vzniklo akési vojensko-politické zoskupenie:
1. etapa - tri spojenecké zmluvy, ktoré podpísal Sovietsky zväz s Československom, Juhosláviou a Poľskom ešte pred koncom svetovej vojny;
2. etapa v rokoch 1945-1947 (do podpísania mierových zmlúv) - podpísanie spojeneckých zmlúv medzi víťaznými krajinami východnej zóny (ZSSR, Poľsko, Československo, Juhoslávia, Albánsko);
3. etapa - zmluvy s porazenými štátmi východného bloku (Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko). Všetky zmluvy boli namierené na ochranu pred nemeckým útokom, okrem vojenskej stránky to boli aj zmluvy o vzájomnej spolupráci.

Východný blok sa dobudováva tým, že v roku 1948 prebrali moc v Československu komunisti a k definitívnemu uzavretiu bloku prispel konflikt s Juhosláviou: konflikt s Juhosláviou vyplynul z toho, že Juhoslávia odmietla absolútnu poslušnosť Sovietskemu zväzu, domnievala sa, že má právo robiť vlastnú politiku, keďže sa oslobodila sama, bez účasti Sovietov.
Satelity sa obávajú, že aj ich by mohol postihnúť osud Juhoslávie a podriaďujú sa vedeniu Sovietskeho zväzu.
Marshallov plán v praxi:
12. júla 1947 sa v Paríži uskutočnila prvá schôdzka krajín, ktoré sa chceli zúčastniť Marshallovho plánu; tým, že sa schôdzka konala v Paríži bola zároveň vyslovená podpora francúzskej vláde, ktorá sa práve zbavila komunistov. Za predsedu bol určený britský minister zahraničných vecí Ernest Bevin; čo znamenalo, že hlavné slovo bude mať Veľká Británia. Marshallovho plánu sa zúčastnilo 16 európskych krajín; odmietli ho Sovietsky zväz, jeho satelity a Fíni. Fínsko sa odmieta zúčastniť Marshallovho plánu, keďže ho pokladá za zdroj politických nedorozumení. Zároveň sa Marshallovho plánu nezúčastňuje Španielsko, ktorému pomoc nebola ponúknutá, lebo tu ešte stále vládla Francova diktatúra. V roku 1948 sa k Marshallovmu plánu pridávajú aj západné nemecké okupačné zóny a Terst - účastníkov je týmto 18.
Úlohou konferencie bolo zhrnúť a vyjadriť požiadavky európskych krajín voči USA. Požiadavky mali byť predložené do 1.septembra, tento termín však nebolo možné dodržať:
1. európske krajiny nepoznali presné podmienky pomoci; podrobné podmienky priniesli USA až 14.augusta 1947;
2. rozpory medzi jednotlivými účastníkmi (otázka colnej únie, nevraživosť Veľkej Británie a Francúzska voči Nemecku);
K 1.septembru je zostavený iba zoznam "shopping list" toho, čo potrebujú. Suma bola stanovená na 26-28 miliárd dolárov. USA zamietli takú veľkú sumu. Odporúčajú sumu minimalizovať. 22.septembra 1947 je predložená žiadosť so sumou 22 miliárd dolárov. V novembri 1947 požiadal Truman Kongres o to, aby bola schválená pomoc niektorým európskym krajinám (Francúzsko, Taliansko, Nemecko, Rakúsko) 597 miliónov dolárov ešte predtým, než sa začne realizovať Marshallov plán. Kongres schválil 522 miliónov dolárov ako poslednú čiastku v rámci nekoncepčnej pomoci do 1.apríla 1948, keď sa mal začať realizovať Marshallov plán.
19.decembra 1947 vystúpili pred Kongresom Truman a generál Marshall a žiadali pomoc pre európske krajiny vo výške 17 miliárd dolárov.
Na Kongres mali veľký vplyv februárové udalosti v Československu - padla ďalšia demokracia, čo bolo dôkazom o šírení komunizmu v Európe. Marshallov plán bol v Kongrese rýchlo schválený; 3.apríla 1948 podpísal Marshallov plán prezident a začína sa jeho realizácia. V apríli 1948 vznikla Organizácia pre európsku hospodársku spoluprácu (OEEC: Organization for European Economic Cooperation).

Organizácia mala zabezpečiť Marshallov plán - prerozdeľovať americkú pomoc medzi jednotlivé európske krajiny, ale mala sa stať aj základom trvalej európskej spolupráce. Funguje dodnes - premenovala sa na Organizáciu pre európsky ekonomický rozvoj (OEED).
V rámci Marshallovho plánu bolo do Európy investovaných 12,992 miliárd dolárov. Kongres si vymohol právo každoročne schvaľovať čiastku, ktorá má byť poskytnutá Európe, aby bola americká pomoc efektívne využitá. Najviac získali Veľká Británia (3,6 miliárd $), Francúzsko (2,3 miliárd $), Nemecko (1,43 miliárd $).
Marshallov plán trval od 3.apríla 1948 do 30.júna 1952. Bol jednou z najúspešnejších akcií americkej zahraničnej politiky vôbec. Dôsledky Marshallovho plánu:
· vďaka nemu sa podarilo zvýšiť poľnohospodársku výrobu asi o 11%;
· priemyselná produkcia narástla o 40%;
· dosiahla sa konvertibilita meny európskych krajín;
· vzrástli priame investície USA do európskej ekonomiky;
· USA kontrolujú najvýznamnejšie európske spoločnosti (napr. vo Francúzsku 90% počítačovej elektroniky);
· v dôsledku Kórejskej vojny kladú USA od roku 1950 dôraz na vzrast zbrojnej výroby v Európe. Význam Marshallovho plánu:
· hospodárska pomoc Európe;
· položil základy procesu európskej integrácie.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk