Aj s týmto rysom sa stretávame u Rimanov, pod názvom venatio.

Podľa Etruskej viere , smrť neznamenala koniec jestvovania, bol to len prechod do inej formy bytia. Pre svojich mŕtvych stavali príbytky- tumuly, z ktorých vznikali celé mestá mŕtvych- nekropoly. Práve tu sa stretávame prvý raz na Apeninskom polostrove s pochmúrnym zvykom, z ktorého neskôr vzniklo rímske gladiátorstvo, „ boj pri márach“, munerá. Nevie sa presne, kedy Rím prevzal tento zvyk medzi vlastné náboženské obyčaje. Zo starého obdobia nie sú žiadne písomné Podľa rímskej tradície boli prvé gladiátorské hry usporiadané v roku 264 pnl. Pri pohrebe Decima Iunia Pery. Jeho dvaja synovia postavili údajne proti sebe na fóru Boariu tri gladiátorské dvojice, aby na počesť zosnulého viedli zápas na život a na smrť. Je však pravdepodobné, že ako súčasť pohrebného obradu boli známe už skôr. Stredobodom bolo blaho zosnulého a nie predvádzania bohatsva, či slávy.
Koncom 3, a počas 2. St. p.n.l. znamenali numerá pre Rimanov vítanú zmenu v ich jednotvárnom živote. Rímska bohatá šľachta nedokázala odolať pokušeniu ukázať celému svetu svoju moc a bohatstvo práve bojmi na život a na smrť na počesť mŕtvych. V 216 p.n.l. už bojovalo 44 gladiátorov, 200 p.n.l. 50 a v roku 183 p.n.l. už 200 gladiátorov. Pretože hry takéhoto rozsahu sa predĺžili na niekoľko dní, prilákali množstvo divákov. Tí však už neprichádzali len preto, aby si uctili zosnulého, ale aby si nenechali újsť krvavé divadlo.
S masou divákov sa menil aj charakter hier. Ľudská obeť, pôvodne vnímaná ako náboženský obrat sa zmenila na ľudovú slávnosť a zábavu.

Spravodlivé obete bohom, škola charakteru, osvojovanie cudzieho vojnového umenia, popravy, to boli ,,munera“ v ospravedlňujúcich očiach Rimanov.Pre ostatných, pre plebs „ munera“ sú iba hrou, predstavením, ktoré vie vyvolať v dave mocný pocit: hrôzu. Tento pocit nepremohli ani storočia kultúry, v niektorých prípadoch ani dnešné časy, ani morálka založená na láske, čo rozkvitla ako krvavý kvet práve v krutej aréne, ktorá bola jej najväčším nepriateľom. Rím nepozná vlastne „ charitas“ , nechce a nemôže ju pochopiť, preto morálka sa tu rovná spravodlivosti: a v „munera“ bojujú gladiátori skoro vždy rovnakými zbraňami: veď každý má rovnakú možnosť vyviaznuť vlastnou odvahou, bojovnosťou, čiže vypätím vlastností muža- bojovníka. Každý boj je pre gladiátora skutočným bojom a Riman občan- vojak, čo sa často zúčastnil takýchto bojov, žiada, aby sa v aréne amfiteátra vojna nehrala, ale aby tu bola skutočná vojna, aby sa neprelievala zafarbená vodička, ale ozajstná červená krv.