Nie je teda nič zvláštneho na tom, že táto pre nás nepochopiteľná morálka sa preniesla i na preteky kvadríg a prejavuje sa tu nielen v logickom hesle „ nech zvíťazí lepší“ , ale aj v nehumánnom „ za každú cenu“.


Po prvý raz usporiadal gladiátorské hry (munus gladiatorum) s politickým zámerom veľký tribun ľudu Gaius Semronius Gracchus roku 122 pnl. Na foru romanu, kde dali mestskí úradníci postaviť dočasné drevené tribúny, aby mohli miesta prenajímať. Tieto tribúny nechal Gracchus strhnúť aby mohla zápasom prihliadať aj chudina, ktorá si nemohla zakúpiť vstupenky. Postupne sa začali gladiátorské zápasy využívať na politické účely a boli úplne oddelené od pôvodného kultu mŕtvych. Podnetom boli pravdepodobne dramatické udalosti v 105 p.n.l., kedy do juhofrancúzskych provincií prenikli germánske kmene Kimberov a Teutónov. Porazili dve mnohopočetnejšie rímske armády a tak v Ríme nastal strach a panika. Keď po prechode Germánov cez Alpy sa obavy ešte zvýšili, vládnucí konzuli Publius Rutilius Rufus a Gaius Namlius pokladali za nevyhnutné pripomenúť občanom staré vlastenecké cnosti, ktorým Rím vďačil za svoj vzostup a veľkosť- duševnú rovnováhu v nešťastí, chladnokrvnosť, pohŕdanie smrťou, disciplínu a tvrdosť voči sebe i voči nepriateľovi. Najali na štátne trovy elitu rímskych gladiátorov, majstrov šermu, ktorí ukazovali ako zomrieť smrťou pravého Rimana. Či krvavé divadlo splnilo očokávani tých, ktorí ho objednali, či dodala Rimanom odvahu, to sa nedozvieme, lebo víťazní Germáni nevyužili túto šancu a Teutóni zamierili na sever a Kimberi na západ
Pre gladiátorské hry mala táto udalosť ďalekosiahly význam- prvý význam ich poriadaní sa stratil v nenávratne a z týchto nových dôvodov – udržať bojovného ducha obyvateľstva, sa usporiadavali ďalej, aj keď mnoho ráz bolo dôvodom, že organizátori sa chceli zapáčiť voličom a urýchliť svoju kariéru. Postupne začali masy považovať gladiátorské zápasy za svoje právo. Bojom a krvousa oslavovali výročia úmrtí, dokončenie verejných stavieb, zasvätenie chrámov a sôch, víťazné bitky a vojny, začiatok nového obdobia a iné udalosti.( za vlády cisára Augusta sa 66 dní oslavovalo gladiátorskými hrami, za Marca Aurélia to bolo 135 a v 4. St. 175 dní v roku.

Aktérmi v hrách boli vojnoví zajatci, spočiatku zrejme urodzení príslušníci podmanených národov. Postupne začali byť zápasníci špeciálne školení v súkromných gladiátorských školách, do ktorých prijímali popri vybraných, fyzicky zdatných zajatcov aj príslušníkov nižších vrstiev rímskeho obyvateľstva. Organizácia bola náročná a to nielen po finančnej stránke. Predovšetkým bolo potrebné kúpiť,alebo prenajať gladiátorov. Lanistae, podnikateľ a učiteľ šermu v jednej osobe, kupoval obyčajne vojenských zajatcov, či neposlušných otrokov. Po vstupe do školy boli vzatí pod prísahu.