Kedysi bolo zločinom učiť ho, ako sa spôsobujú rany, teraz sa nosí predvádzať nahý a smrť človeka je pre ľudí vítanou hrou“ napísal Seneca mladší ( 306- 337 n.l. ). V roku 333 zomrel na jednom z vojenských ťažení cisár Konštantín Veľký, ktorý ako prvý cisár , aj keď na smrteľnom lôžku prijal kresťanstvo. Počas jeho vlády bolo kresťanstvo vyhlásené za rovnoprávne a neskôr sa stalo štátnym náboženstvom a tak rástol vplyv kresťanskej cirkvi.
V 326 bol v Bejrúte vydaný 1. Edikt cisára, ktorý zakazoval hry v celej ríši. Jedno z ustanovení ediktu hovorilo aj o tom, že zločinci nemôžu byť odsúdení do arény, ale na nútené práce v baniach. Účinok ediktu sa najviac prejavil vo východnej časti ríše, no dvom provinciam udelil z naznámych príčin výnimku.
V 357 cisár zakázal účasť na hrách všetkým vojakom a dôstojníkom. O 8 rokov neskôr cisár Valentiánus zakázal rímskym súdom odsudzovať kresťanov do arény. Pred koncom storočia dal cisár Honorius zatvoriť všetky gladiátorské školy. Definitívny koniec hier nasta, v 404 n.l. Podľa správy biskupa Teodoreta Kyrhského dal tomu podnet istý Telemachos, mních z Malej Ázie, ktorý roku 404 vnikol do arény a pokúšal sa presvedčiť gladiátorov, aby upustili od boja. Túto nábožnú horlivosť zaplatil životom, pretože sa diváci rozhnevali a plní zúrivosti ho ukameňovali, no jeho obeť nebola márna. Jeho mučenícka smrť donútila cisára Honoria navždy zakázať gladiátorské hry.